Uzdravenie po strate blízkeho človeka

„Čas uzdravuje zármutok…, pretože my sa meníme a nie sme už tými istými ľuďmi.“ (Blaise Pascal)

Proces smútenia každý prežíva inak, no väčšina z nás prichádza na to, že skôr než prejde prvý rok od smrti milovaného, naša surová bolesť a hlboký žiaľ začnú slabnúť. Vtedy si uvedomíme, že sa začíname uzdravovať. Človek, ktorého sme milovali, nám stále chýba, no zármutok nám už takpovediac netrhá srdce tak bolestivo.

Začíname sa lepšie cítiť aj fyzicky. Stabilizujú sa naše stravovacie i spánkové návyky. Vracia sa nám energia. Neplačeme už toľko ako kedysi. Už toľko nevzdycháme. Do normálu sa začína vracať aj naše dýchanie.

Už nemáme pocit, že prichádzame o rozum. Dokonca sa môžeme sústrediť na niečo bez toho, aby sme čelili návalu bolestivých spomienok. Začíname si vážiť spomienky, ktoré si uchovávame v srdci.

Opäť sa dokážeme smiať bez toho, aby sme sa cítili previnilo. Všímame si, že sa v nás vynárajú pocity vďačnosti – a to spontánne, bez toho, aby sme sa usilovali ich vyvolať. Prichádzame na to, že sa na nastávajúce udalosti tešíme a očakávame ich s radosťou, bez toho, že by sme sa ich hrozili.

Začíname si uvedomovať, že hlbšie chápeme život a smrť. Počas smútenia sme sa naučili čosi o sebe samých, o svojich milovaných aj o druhých. A naučili sme sa čosi aj o Bohu. Chápeme staré japonské príslovie, ktoré hovorí: „Len skrze utrpenie a žiaľ nachádzame múdrosť, ktorá sa nenachádza v knihách.“

Trpeli sme, no utrpenie nás nezničilo. Istým zvláštnym spôsobom, ktorý ani nedokážeme vyjadriť, nás toto utrpenie urobilo silnejšími. Utrpenie nám prinieslo nový pohľad na život. Emocionálna rana, ktorá sa vytvorila pri strate nášho milovaného, sa začína zaceľovať.

Nasledujúce roky už nebudú také bolestivé ako ten prvý. Možno ešte nie sme úplne uzdravení, no sme pripravení vstúpiť do nového štádia nášho putovania, s novým stupňom poznania, s novými spôsobmi, ako si s tým poradiť, a s novou dôverou v seba a v Boha.

Modlitba: Pane, ďakujem ti za dar tvojej uzdravujúcej lásky. Aj ďalej ju na mňa vylievaj. Nie som úplne uzdravený a stále ťa potrebujem. Dôverujem a verím, že ty mi dáš všetko potrebné na to, aby som pokračoval vo svojom živote. Amen.

…

Robert Browning Hamilton napísal báseň Along the road (Po ceste):

Jednu míľu kráčal som s Rozkošou;
celou cestou rozprávala.
No nič z toho všetkého, čo povedala,
ma neurobilo múdrejším.
Jednu míľu som kráčal s Bolesťou;
nepovedala ani slovko;
ale, ó, aké veci
som sa od nej naučil,
keď Bolesť
kráčala so mnou!

Tento úryvok pochádza z knihy Keď zomrie náš milovaný, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.