Ako kázať v tichu: Tajná metóda, ktorú dal Ježiš donovi Dolindovi

Nedávno som počula homíliu, ktorá vo mne zanechala pocit skľúčenosti a sklamania. Kňaz, ktorý ju predniesol, je zvyčajne vynikajúci kazateľ, ale v ten deň sa z nejakého dôvodu netrafil.

Potom som bojovala s tým, či mu mám o tom niečo povedať, alebo nie. Keby išlo o maličkosť, pokojne by som to nechala tak, ale obávala som sa, že to, čo povedal, by mohlo citlivú dušu duchovne poškodiť. Kým som sama so sebou diskutovala o tom, či sa mu mám o tom zmieniť, premýšľala som o výhodách a nevýhodách. Na jednej strane je to kňaz, ktorému úprimne záleží na ľuďoch, a myslela som si, že by chcel vedieť, či niečo, čo povedal, bolo problematické. Na druhej strane, už tak je pod dostatočným stresom bez toho, aby som mu ho ešte zvyšovala. Nechcela som kritizovať jednu homíliu z tisícky, ktorá bola problematická, keď všetky ostatné boli hlboko poučné. Všetci máme svoje slabé dni.

Keď som sa ohľadne toho modlila, spomenula som si na niečo, čo Ježiš raz povedal Božiemu služobníkovi donovi Dolindovi Ruotolovi.

Keď bol don Dolindo falošne obvinený a Sväté ofícium mu odobralo kňazské právomoci, jednou zo sankcií bolo, že nesmel verejne kázať. Bol to nesmierne ťažký kríž nielen pre dona Dolinda, ale aj pre všetky jeho duchovné deti, ktoré ho rady počúvali kázať.

Don Dolindo prijal vôľu Cirkvi v úplnej pokore, ale to nezastavilo mučivú bolesť, ktorú mu spôsoboval fakt, že nemohol kázať. Najmä keď túžil povedať slová, ktoré by priblížili duše k Bohu.

Potom mu Ježiš v roku 1923 v jednom videní poskytol nezvyčajné riešenie: Don Dolindo mohol namiesto ústnych homílií kázať tiché homílie.

„Dobrý Ježiš ma naučil krásnu tajnú metódu, ako kázať bez verejného prejavu,“ napísal Don Dolindo vo svojej autobiografii. „Povedal mi: Chceš predniesť kázeň nečistým? Potom sa rozpomeň na mňa, modli sa za nich a povedz mi, čo by si im chcel povedať. Tvoje tajné slová sa k nim dostanú ako voda z tečúceho potoka, v zábleskoch inšpirácie, dojatia, svetla; s milosťami krajšími, ako keby si kázal nahlas z kazateľnice – pretože tvoje kázanie bude prameniť z tvojej bolesti, tvojej skrytosti, tvojej pokory.“

Tipy na knihy:

• Kázne zo septembra 1948
• Ježišu, zachráň ma!
• Malý veľký kňaz – Dolindo Ruotolo

Tieto slová mi zneli v mysli, keď som sa modlila, či sa mám obrátiť na kňaza, ktorého homília ma tak znepokojila. Keď som premýšľala o tom, čo Ježiš povedal donovi Dolindovi, uvedomila som si, že jeho slová sa môžu vzťahovať aj na mňa. Ako pri každom duchovnom výroku a videní, posolstvá, ktoré don Dolindo dostal od Ježiša, neboli určené len jemu, ale aj iným.

Hoci som sa nesnažila kázať, chcela som svojimi slovami – ak to Boh chcel – pomôcť vyniesť pravdu na svetlo a v rámci lásky sa pokúsiť pomôcť tomuto svätému kňazovi s dobrými úmyslami, aby už neurobil tú istú chybu. A zároveň som mala zviazané ruky okolnosťami, ktoré mi sťažovali priblížiť sa k nemu bez toho, aby to nevyznelo kriticky a nespôsobilo mu to ešte väčší stres, keď zjavne miluje svoj ľud a snaží sa robiť to najlepšie, čo vie.

Ale tu, v Ježišových slovách donovi Dolindovi, bol spôsob – tajný spôsob – ako som mohla povedať tomuto kňazovi, čo som chcela povedať, a to bez toho, aby som mu to vôbec povedala! Podľa Ježišovho spôsobu som sa mohla pozastaviť, pomodliť sa za tohto kňaza a potom povedať priamo Ježišovi, čo som chcela povedať tomu kňazovi. Spolu s touto modlitbou by som mohla ponúknuť všetky svoje vlastné utrpenia, nedorozumenia, pocity nepochopenia a všetky prípady, keď som neúmyselne povedala veci, ktoré som si želala nikdy nepovedať. Moje slová mohli prameniť z mojej vlastnej bolesti a pokory. Takto by Ježiš mohol priniesť moje posolstvo tým najlepším možným spôsobom, s tým najplodnejším výsledkom, s oveľa väčšími milosťami, než keby som sa mu to pokúsila povedať sama.

Pripadalo mi to ako dar, ktorý je priamou odpoveďou na moju modlitbu – dar, ktorý sa dá otvoriť a použiť nielen raz, ale znova a znova. Veď koľkokrát sa v každodennom živote stretávame so situáciami, keď máme z toho či onoho dôvodu zviazané ruky a nemôžeme druhému človeku počuteľne povedať, čo nám leží na srdci? V týchto situáciách, keď sa zdá nemožné hovoriť nahlas, nám Ježiš dal jasne najavo, že nie sme bez možnosti odvolania sa. Pretože ak sú naše úmysly úprimné a naše posolstvo dôstojné, on sám doručí naše slová duši, ktorá ich potrebuje počuť.

To, čo mu povieme v tichu, pošepká duši sám v ozvene srdca.

Autor: Maura Roan McKeegan

Článok bol prvýkrát publikovaný dňa 26. 9. 2023 na portáli Catholic Exchange.