„Eucharistia je diaľnica do neba.“

V Napomenutiach, diele svätého Františka z Assisi, ktoré sú súčasťou Františkánskych prameňov, sa píše: „Hľa, každý deň sa pokoruje, ako vtedy, keď z kráľovského trónu zostúpil do lona Panny Márie; každý deň k nám prichádza v pokornej podobe; každý deň zostupuje z lona Otca na oltár do rúk kňaza. A ako sa svätým apoštolom ukázal v pravom tele, tak sa teraz ukazuje nám v premenenom chlebe. A rovnako ako oni videli iba jeho telo, ale kontemplujúc ho očami svojho ducha verili, že on je samotný Boh, tak aj my, očami tela vidíme chlieb a víno a musíme vidieť a pevne veriť, že toto je jeho živé a pravé najsvätejšie telo a najsvätejšia krv. A takým spôsobom je Pán vždy prítomný uprostred svojich veriacich, ako sám hovorí: ,A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia svetaʻ (Mt 28, 20)“ (FP 144 – 145).

Ježiš nám sľubuje, že s nami bude navždy. To je nová a večná zmluva, ktorou sa Boh zviazal so svojím ľudom. Boh Otec prostredníctvom svojho posla zjavil: „,Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,ʻ čo v preklade znamená: Boh s nami“ (Mt 1, 23). Aj prorok Izaiáš napísal: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“ (Iz 7, 14).

Carlo komentoval Ježišove slová, ktorými prisľúbil, že bude s nami až do konca sveta, takto: „,S vamiʻ znamená, že tam sú aspoň dvaja. ,S znamená spoločný život. A spoločný život značí: ʻ spolužitie, spoluúčasť, spoluprácu, spoločné plány, interakciu, harmóniu organizácie, otázky/odpovede, zosúladené činnosti, spolu vytvorené názory, nasledované ideály, spoločne prežívané a obraňované hodnoty. ,S vamiʻ je svätostánok vzájomného pochopenia, svätostánok vzájomnej pomoci, svätostánok vzájomnej spolupráce. Dve slová, ktoré sa stávajú životom. A dávajú život, ak sú vo svojom vnútri ,životomʻ. Pri postupnom neustálom duchovnom približovaní sa k svätostánku, v ktorom je prítomný živý Kristus, sa napokon uskutočňuje to ,s vamiʻ. Plán Najsvätejšej Trojice je pre rozumné bytosti jasný: vyzdvihnutie do nadprirodzeného stavu, adopcia za syna a dcéru, dedičstvo spoločnej večnosti.“

Boh povedal Mojžišovi: ,Ja budem s tebouʻ(Ex 3, 12) a Ježiš Kristus to opakuje každému jednému z nás, pokrstenému v jeho mene, ktorý túži svoj život formovať podľa evanjelia. Carlo si to uvedomoval natoľko, že postavil celú svoju existenciu na každodennom stretnutí s Ježišom prítomným v Eucharistii.

Aby sme pochopili Carlovu duchovnosť, musíme poodhaliť eucharistické tajomstvo. Odkedy bol ako sedemročný na prvom svätom prijímaní, začal chodievať na svätú omšu a navštevovať Ježiša v Oltárnej sviatosti pred svätou omšou alebo po nej každý deň. Hovorieval: „Ak sa nad tým dobre zamyslíme, máme veľké, ale skutočne veľmi veľké šťastie oproti tým, ktorí žili pred 2000 rokmi v blízkosti Ježiša v Palestíne. Apoštoli, učeníci, ľudia, ktorí žili v tej dobe, sa s ním mohli stretnúť, dotknúť sa ho, hovoriť s ním, ale boli ohraničení priestorom a časom. Mnohí museli prejsť veľa kilometrov, aby ho mohli stretnúť, a nie vždy sa k nemu mohli priblížiť, pretože okolo neho boli zástupy ľudí. Pomyslime na Zacheja, ktorý na to, aby ho uvidel, musel vyliezť na strom. Nám, naopak, stačí ísť do najbližšieho kostola a máme svoj ,Jeruzalemʻ blízko domu!“ A ďalej: „Ľudia, ktorí žili v blízkosti Ježiša, sa nemohli živiť jeho telom a krvou, ako to môžeme robiť my. Nemohli uctievať Ježiša v Eucharistii, skrze ktorú nás Ježiš pretvára a pripodobňuje stále viac sebe. On sám nám povedal: ,Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (ʻ Mt 5, 48). Tým, že sa ukryl v Oltárnej sviatosti, nám dáva celého seba, svoje telo, svoju krv, dušu a božstvo a pomáha nám pracovať na našom posvätení. Ježiš nás pozýva prísť k nemu: ,Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vodyʻ(Jn 7, 37 − 38).“

Podľa svätého Ignáca Antiochijského je Eucharistia „liekom nesmrteľnosti“. Podľa môjho syna je tou „najnadprirodzenejšiou“ vecou, ktorá existuje na zemi, pretože v nej je prítomný Boh, náš Stvoriteľ. Carlo tvrdil, že „keby ľudia chápali dôležitosť Eucharistie, na sväté prijímanie by stáli také dlhé rady, že by sa nedalo dostať do kostolov“.

Monsignor Pasquale Macchi, predtým osobný tajomník Svätého Otca Pavla VI., mal osobne preskúmať Carlovu zrelosť, jeho kresťanskú formáciu ako podmienku, aby Carlo mohol pristúpiť k prvému svätému prijímaniu skôr. Odporúčal nám, aby sa táto slávnosť uskutočnila na mieste, ktoré by podporilo vnútorné stíšenie, zjednotenie duše s Bohom. A tak sme sa 16. júna 1998, v jeden nádherný slnečný a radostný deň, keď mal Carlo sedem rokov, vybrali do kláštora Bernaga v Perego, aby sme prežili túto dôležitú udalosť.

Ťažko popísať pocity, ktoré môj syn prežíval, i tie, ktoré sme prežívali my. Určite, stretnutie s eucharistickým Ježišom sa odvtedy stalo srdcom Carlových dní. Od toho dňa začal chodiť na svätú omšu každý deň. Vzťah s Ježišovým telom a krvou sa pre neho stal životom. Počas svätej omše sa s ním rozprával, počúval jeho slová, nachádzal v nich inšpiráciu a silu pre svoje aktivity. Z každodennej svätej omše prýštila jeho kreativita, jeho tvorivá energia. Z jeho prvého svätého prijímania si pamätám veľa vecí, medzi inými aj cestu autom z Milána. Krátko predtým, ako sme prišli k sestrám, stúpajúc na kopec, ktorý vedie ku kláštoru, prešiel cez cestu pastier s bielym baránkom. Môj manžel bol nútený zastaviť auto. Pamätám si na Carlov úsmev, na jeho radostnú tvár. Miloval baránky. Ten baránok, ktorý sa vynoril akoby odnikadiaľ, mu pripadal ako znamenie, ktoré dostal z neba, ako malý darček výlučne pre neho. Carlo žiaril. Bol si vedomý toho, čo sa malo udiať. Eucharistia sa pre neho stala natoľko dôležitou, že povedal: „Plánom pre môj život je byť vždy spojený Ježišom.“ V jeho počítači som po Carlovej smrti našla tieto slová: „Milovať zajtrajšok znamená priniesť dnešku to najlepšie ovocie.“

Carlo iste prosil eucharistického Ježiša o to, aby dozrievali tie plody, vďaka ktorým sa mu otvorili brány neba. Vtedajšia matka predstavená, matka Mária Emanuela, s ktorou mal Carlo po celý život blízky vzťah, nám podarovala krásny popis toho pamätného dňa: „Ostala vo mne živá spomienka, rovnako ako v celej mníšskej komunite. Spomienka, ktorá sa opäť prebudila jeho nečakaným odletom do neba; spomienka na toho 16. júna 1998, utorok po slávnosti Božieho tela, deň, v ktorý Carlo po prvýkrát prijal Eucharistiu pri oltári nášho mníšskeho kostola, počas súkromnej pobožnosti. Nemal síce vek určený na to, aby mohol prijať Oltárnu sviatosť so svojimi spolužiakmi, no bol na jej prijatie pripravený a túžil po jej prijatí. Uzobraný a pokojný počas svätej omše, no keď sa približoval čas, v ktorom mal prijať Eucharistiu, začal prejavovať známky nervozity. S Ježišom v srdci – po jeho prijatí − si na krátky čas rukami zakryl tvár v uzobranom postoji, no zrazu sa začal pohybovať, akoby už nedokázal vydržať v pokoji. Zdalo sa, že sa v ňom niečo stalo, niečo, o čom vedel iba on sám, niečo príliš veľké, čo v sebe nedokázal udržať…

Rehoľné sestry, ktoré boli pri ňom najbližšie, sa na neho nemohli nepozerať s hlbokým dojatím, hoci aj cez jemnú záclonu tajomstva, cítiac, že Carlovi sa po dlhom čakaní splnila veľká túžba. Tento moment zostal v srdciach všetkých prítomných. Dotkol sa ma jeho harmonický fyzický rozvoj, no ešte viac čírosť jeho pohľadu, žiarivosť jeho úsmevu a pokoj, ktorý sa dal čítať z jeho tváre s takými peknými črtami! Vyzeral ako výnimočný chlapec, ktorý však nebol vyčnievajúci; jednoduchý a slobodný v prejavoch, dobre vychovaný. Pamätám sa, že keď sa obracal na svojich rodičov, robil to srdečne so synovskou spontánnosťou, ktorá však bola veľmi úctivá, odvážim sa povedať, že v našej dobe trochu nezvyčajná. Okrem toho ma zaujala skutočnosť, že Carlo pri tejto príležitosti, ale aj pri neskorších stretnutiach, ma predtým, ako by sa bol rozlúčil, poprosil, aby som ho sprevádzala v modlitbách, aby mohol realizovať plány, ktoré má Pán s jeho životom žiaka a chlapca, ktorý patrí do tejto doby…“

Tento úryvok pochádza z knihy Môj syn Carlo, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.