Horký kalich. Zo spomienok mamy Carla Acutisa

Keď sa spätne vraciam v čase, hlavou sa mi premávajú rôzne spomienky. Vidím ich prichádzať a odchádzať, podobajú sa letu čajok, ktoré sa vrhajú do mora a potom z neho vystupujú a vznášajú sa smerom k nebu. Vzbudzujú vo mne protichodné myšlienky. Nie je pre matku ľahké spomínať na dieťa, ktoré tu už nie je. Utešuje ma však istota, že je svätý; skutočnosť, že jeho život nebol márny.

Niekedy ma spomienky prekvapia znenazdajky, bez toho, aby som ich vyhľadávala. Sú ako morské vlny, ktoré prichádzajú, aby ma zaliali. Inokedy, naopak, ma zvuk ich špliechania zaplaví sladkým pocitom a pomáha mi zamerať sa na to, aká bola moja minulosť a minulosť môjho syna. Opäť vidím Carla ako dieťa, potom dospievajúceho, všetko sa skladá do obrazu väčšieho, ako dokážem pochopiť, ktorý však má svoj jasný zmysel. Iste, spomienky občas bodajú, vtláčajú bolesť do môjho materinského srdca. Nie vždy som pripravená ich znášať. Niekedy je ten kalich príliš horký.

Keď Carlo zomrel, myslela som si, že časom sa hrany straty obrúsia a zaoblia. Nie je to však tak. Každý okamih života môjho syna sa vracia a žije vo mne. Niekedy je ťažké zvládať nárazy tých vĺn. Jednako som sa však naučila tomu ubrániť. Keď spomienka spôsobí príliš veľkú bolesť, nebojujem proti nej. Dovolím jej, aby do mňa narazila. Nestaviam sa jej na odpor. Takto postupne prechádza a mne sa vracia pokoj.

Bolesť dobre vyjadruje prázdno, ktoré vo mne zostalo po Carlovom odchode. Zároveň ma však núti obracať sa k nemu do neba prostredníctvom modlitby. Tak sa môžem vrátiť do každodenného života s istotou a potešená skutočnosťou, že on odteraz zahŕňa milosťami mnohých, tak ako vtedy, keď bol medzi nami a pozorne sa staral o chudobných na materiálne dobrá, ako aj o chudobných v duchu. Jeho život sa vďaka Eucharistii premenil na diaľnicu do neba, ako to rád hovoril. A autostrádou do neba sú všetky tie milosti, ktoré Pán neprestajne uštedruje tým, ktorí ho o to prosia.

Keď som Carla čakala, prežívala som pokojné tehotenstvo. Iste, bývalo mi nevoľno. A trpela som pálením záhy, čo ma nútilo jesť malé množstvá jedla a vynechávať večeru. No vo všeobecnosti to bolo bezproblémové tehotenstvo. Nechodila som do práce a väčšiu časť dňa som trávila sama. Môj manžel odchádzal do práce ráno o siedmej. Cesta tam mu trvala o niečo dlhšie ako hodinu metrom. Večer sa vracal vždy po ôsmej. Niekedy som za ním prišla cez obedňajšiu prestávku.

Skamarátila som sa s niekoľkými matkami vo štvrti, v ktorej sme bývali, ženami rôznych národností, ktoré sa rovnako ako ja prednedávnom vydali a ocitli sa v Londýne, pretože tu pracovali ich manželia. Bola som medzi nimi najmladšia. Mnohé z týchto žien nedávno porodili a dávali mi dobré rady, kam môžem ísť nakúpiť to, čo potrebujem pre budúceho novorodenca. Raz za čas sme sa šli spolu prejsť a dali si kávu.

Až na niekoľko dní pred Carlovým narodením som bola skutočne aktívna. Okrem starostlivosti o domácnosť (v tom čase som nemala žiadnu výpomoc) som si nachádzala čas na nakupovanie vecičiek pre Carla. Nemala som ani najmenšiu predstavu, čo také dieťa potrebuje a zhromažďovala som veci tak trochu náhodne. Kúpila som si aj knihu, v ktorej som našla nejaké užitočné rady, no vo všeobecnosti som sa riadila vlastnou hlavou. V tých časoch ešte nebol internet. Nemala som poruke ani moju mamu, ani starú mamu. Telefonovanie do Talianska v tých časoch stálo veľa peňazí a tak som to musela obmedziť. Nikto mi neradil. V centre mesta sa dal kúpiť zlacnený tovar. To ma priviedlo k zhromažďovaniu vecí, pretože boli za dobrú cenu. Výsledkom toho bolo, že v Carlovej skrini sa hromadilo nevhodné oblečenie nesprávnej veľkosti, ktoré som mu nikdy neobliekla. Kamarátky si zo mňa robili žarty a hovorili mi, že ani slávny rockový spevák nemá toľko oblečenia. Neskôr som, našťastie, našla ľudí, ktorým som ho mohla podarovať.

Medzi vecami, ktoré som kúpila budúcemu novorodencovi, bol jeden skutočne historický kúsok: kočík v štýle začiatku dvadsiateho storočia, taký veľký, že ani mimoriadne skúsená opatrovateľka Škótka Patsy − bola o trochu vyššia ako kočík − s ním nevedela narábať. Stali sme sa tak zdrojom pobavenia pre celú štvrť. Napriek tomu, že sme žili v Londýne, hlavnom meste, ktoré si za stáročia získalo povesť, že je v ňom možné všetko, a kde sa každý môže v akejkoľvek situácii cítiť vo svojej koži, v meste par excellence, kde padajú všetky zábrany, a naopak, originalita sa stáva takmer nevyhnutnou dogmou − tento kočík nedokázal uniknúť pozornosti.

Už od narodenia som mala dojem, že Carlo bol vždy popredu. Vo všetkom. Vyzeralo to, akoby presýpacie hodiny, ktoré značia beh jeho života, išli vždy rýchlejšie. Slová proroka Izaiáša, ktorý píše, že „tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly“ (Iz 40, 31) dokonale vystihujú to, čím bol pozemský život môjho syna.

Jeho osobný vzťah s Pánom vyzrieval už odmalička. Bol jeho oporou a útočiskom. Akoby prirodzene udelenou milosťou vedel, bez toho, aby ho to niekto naučil, že iba v hlbokom spojení s Pánom je možné odvážiť sa vystúpiť až na vrchol najvyššieho štítu „vrchu svätosti“, tam, kde sa zdá, že sa nebo skláňa k zemi. Akoby si bol vedomý pravdivosti slov evanjelia, ktoré vysvetľujú, že ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane napojená na vinič. Tak ani my, ak neostaneme v Bohu, neprinesieme žiadne ovocie, pretože bez neho nemôžeme nič urobiť. Tak ako urobil ľudu Izraela, ktorý bol vyslobodený z egyptského otroctva, pretože v neho uveril, tak urobí aj všetkým tým, ktorí dôverujú v jeho pomoc. „Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe,“ čítame v Knihe Exodus (19, 4). Carlo sa odvážil lietať vysoko ako orly a pozerať do diaľky. Už od začiatku sa naučil hľadieť na všetko z Božej perspektívy a nie z perspektívy tohto sveta.

Opakoval, že jedna vec je vidieť izbu z rohu a druhá je vidieť ju zvrchu: iba takto budeme môcť spoznať všetky jej aspekty. Na lepšie vysvetlenie používal príklad lopty: ak ju rozdelíme, zistíme, že je vyrobená z mnohých maličkých krúžkov rôznych rozmerov, ktoré však, keď sú spojené, vytvárajú guľu. Loptu môžeme vnímať v jej celosti iba vtedy, keď budú spojené všetky jej časti. Rovnaká vec sa deje, keď chceme spoznať celú pravdu: ak na ňu budeme hľadieť z perspektívy iba jedného z prvkov, z ktorých sa skladá, ostane vždy obmedzená a čiastočná.

Tento úryvok pochádza z knihy Môj syn Carlo, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.