Dobrý pastier

Ukážka z detskej knihy Tu Boh povedal: Nech sú Vianoce!

Tobiáš hľadal Snežku už niekoľko hodín. Všimol si, že sa stratila krátko pred súmrakom a hneď za ňou vyšiel. Teraz, keď sa ocitol celkom sám v tmavej noci, premýšľal, či si so sebou nemal zobrať aj svojho verného psa Tesáka. Bol vyzbrojený len palicou a do batohu nepridal skoro žiadne kamene. Jednak preto, aby sa kráčaním s ťažkým bremenom na pleciach príliš neunavil, ale aj preto, aby mohol vziať liečivé masti a pevné obväzy pre prípad, ak by ich Snežka potrebovala. Tobiáš mal len sto oviec a nechcel, aby sa čo i len jedna z nich stratila, hlavne nie Snežka.

– Dobrý Bože, – zašepkal Tobiáš potichu, kráčajúc tmou, – daj, prosím, aby som ju našiel.

Hneď mu bolo lepšie. Mladý pastier mal odjakživa zvyk pozdvihnúť svoj hlas k Bohu, keď vedel, že už nič nezmôže. A ako vždy, tak aj teraz si vyčítal, že sa k Bohu obracia väčšinou len vtedy, keď je v úzkych. Preto pokračoval vo svojej úpenlivej modlitbe ako obvykle.

– A odpusť mi, že na teba myslím len v krajných prípadoch. Veď vieš, že o zvyšok vecí sa viem celkom dobre postarať. Je pravda, že práve teraz som stratil jednu z mojich milovaných ovečiek, ale sám vieš, že so Snežkou je to ťažké…

Tobiáš prešiel ešte zopár krokov, potom zastal a zahľadel sa do tmy. Začal si nahovárať, že už nemá zmysel pokračovať v pátraní. Potom si však uvedomil, že ide o jeho obľúbenú ovečku, a opäť sa pustil do pátrania.

– Ó, Pane, Bože mojich otcov, – začal tentoraz modlitbu o niečo slávnostnejšie. – Vieš, že som Snežku chcel raz zobrať do chrámu, aby som ti ju daroval. Nechcem to nazývať obetou, bol by to dar pre teba… Ja ti od tých falošníkov, čo tam stoja pri bráne, nekúpim nič! Veru nie! Snežka je oproti ich ovciam dokonalá ovečka. Presne takú mal iste na mysli Mojžiš, keď nám dal všetky tie predpisy o  bezchybných zvieratách, čo sa môžu obetovať v chráme. Prosím, chcem ju nájsť. Ak nie pre mňa, tak aspoň pre teba… V tej chvíli sa Tobiáš zasmial na vlastných slovách a s úprimnou radosťou si pomyslel, že Boh jeho otcov sa na neho z neba díva a asi sa tiež usmieva.

V tichosti sa ešte chvíľu prechádzal a vytrvalo hľadal Snežku. Nič nevidel, hoci už tretíkrát obchádzal pole, na ktorom trávili deň s ovečkami. Zúfalo zastal a znova prosil o pomoc, tentoraz unavene a s úzkosťou.

– Bože môj, ak nechceš, aby som ju našiel, je to v poriadku, nehnevám sa na teba. Ale prosím, Pane, veľmi prosím… Tak rád by som ju našiel. Veď som ju chcel pre teba! Nechcem zneužiť túto výhovorku. Vieš, ako to myslím… Snežka je taká pekná ovca a práve minulý týždeň mala rok. Dúfam len, že sa neporanila. Prosím, Pane…

***

Zrazu zafúkal studený vietor a Tobiáš sa lepšie zababušil do svojej ovčej kožušiny. Ozrutný hukot na stromoch ho strašne vydesil, a preto rozmýšľal, či nebude lepšie vrátiť sa k ostatným. Spomenul si však na svoju mladú, milovanú ovečku. Tá myšlienka ho prinútila skúsiť to znova. Neisto sa dal opäť do kroku a potíšku si spieval dávno naučený žalm:

– Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Pasie ma na zelených pašienkach.

Vietor zosilnel, no Tobiáš pridal do kroku:

– Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje… Bŕrr aká je tu zima! Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu…

Tieto slová ho usvedčili, že nebol taký dobrý, ako ten pastier zo žalmu. Keby po celý čas dával pozor na všetky svoje ovce, toto by sa nestalo. Ovca predsa nemôže za to, že zablúdila. To on zvolil zlú cestu. Všetko to bola jeho chyba. Sám sa v tmavej noci bál, hoci mal v rukách palicu. Čo musí potom prežívať taká malá, opustená ovečka, ako bola Snežka? Zrazu sa v diaľke ozvalo vlčie vytie.

– I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Hneď ako dopovedal poslednú vetu, takmer súbežne sa udiali dve veci. Najprv vietor odsunul oblaky a  nová žiarivá hviezda svojím nádherným svetlom osvietila oblohu tak ako ešte nikdy predtým. Vzápätí sa z neďalekého krovia ozval dôverne známy zvuk. To je Snežka! Tobiáš sa bez ďalšieho váhania rozbehol za svojou milovanou ovečkou a na chvíľu zabudol na všetky modlitby. Zobral vyplašenú Snežku do náručia, prehodil si ju cez plecia a utekal späť na salaš. Srdce mu šialene búšilo a s každým jeho úderom ďakoval Bohu za záchranu svojej drahej ovečky.

Tento úryvok pochádza z knihy Tu Boh povedal: Nech sú Vianoce!, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.