Čo si ten o mne pomyslí… alebo spoveď z pohľadu kňaza

Nedávno som sa zhováral o sviatosti zmierenia s jedným mladým človekom. Spýtal sa ma: „A čo si vlastne pri spovedi kňaz myslí o kajúcnikovi?“ Zaspomínal som si na to, ako som uvažoval ja, keď som začal pristupovať k spovedi. A musím priznať, že mi táto otázka prichádzala na um pomerne často. Uspokojivú odpoveď som dostal až v seminári, keď mi môj spovedník umožnil nahliadnuť do zákulisia slávenia tejto sviatosti – ľudského i duchovného. A keďže sa domnievam, že si podobnú otázku kladie veľa (nielen) mladých kresťanov, pokúsim sa nad tým trochu pouvažovať.

Odpoveď znie na prvý pohľad jednoducho: nič. Nemyslí si nič. A už vôbec si nemyslí to, čo si kajúcnik myslí, že si myslí, alebo že si určite myslieť bude.

Obavy kajúcnika

Keď človek pristupuje k sviatosti zmierenia, nesie si so sebou bremeno svojich hriechov, ktoré by, samozrejme, radšej nemal, a hanbí sa za ne. Prináša si tiež hriechy, ktoré by najradšej nikdy – naozaj nikdy – nevyslovil nahlas. A keď už, tak iste nie pred nejakým cudzím chlapom! Pripomína si svoje previnenia, premýšľa, ako ich vôbec sformuluje. Ako to povedať, aby to nejako zaznelo, nie však príliš zreteľne? (Takýto jav sa bežne nazýva kamufláž.) Kňaz túto fi ntu dobre pozná a kamufláž dokáže pomerne jednoducho dešifrovať, takže je to napokon iba zbytočne vynaložené úsilie…

Ak sa človek k spovedi predsa len odhodlá, dúfa, že ju bude mať rýchlo za sebou. Možno bude spovedník unavený a počas môjho vyznania zaspí. Snáď bude nepozorný či nedoslýchavý… Hlavne nech je to čím skôr za mnou! Jediné, čo v tej chvíli kajúcnik vidí, sú hriechy, ktoré spáchal vo svojej slabosti.

V Božom mene

Keby sa kňaz díval na hriešnika takto, bola by to hrôza. Najmä preňho, pre toho kňaza. Už po mesiaci spovednej služby by mal prvé šediny, po pol roku by sa chcel nechať vystreliť z hriešnej planéty Zem na Mesiac. A po roku? To už by mal zo spovedania väčšiu hrôzu ako všetci hriešnici dokopy!

Kdeže, je to inak! Kňaz, ktorý si sadá do spovednice a berie si štólu (prípadne si sadá spovedať niekam inam bez štóly), dobre vie, že potrebuje hojnú Božiu pomoc, a tiež o ňu prosí. Vie, že spovedať nemôže sám za seba a nebude odpúšťať sám za seba, ale že mu Boh požičal svoju moc odpúšťať hriechy. Je to veľká moc, pretože ako čítame v evanjeliu, hriechy môže odpúšťať iba Boh. A on zveril túto moc ľuďom, biskupom a kňazom. Nie preto, aby nad druhými vládli a kontrolovali svoje ovečky alebo aby sa dozvedali informácie, ktoré by pred nimi inak zostali utajené; ale preto, aby slúžili. Som si istý, že každý dobrý a zodpovedný spovedník potvrdí, že spovedanie je predovšetkým služba: služba Boha človeku (Boh odpúšťa) a služba človeka človeku (kňaz jeho odpustenie sprostredkúva).

Aj kňaz sa spovedá

V prvom rade je užitočné uvedomiť si, že kňaz je tiež len človek, a to človek hriešny. Svoje previnenia neodstráni tým – ako raz poznamenal jeden môj spolubrat –, že sa postaví pred zrkadlo a sám si udelí rozhrešenie. Aj on pristupuje k sviatosti zmierenia.

Vhodne to vystihuje jeden vtip: Príde muž k zubárovi a drží si opuchnutú tvár. Súcitný zubár ho chce utešiť a hovorí mu: „Nebojte sa, nebude to bolieť.“ Pacient s boľavým zubom odvrkne: „Nechajte si tie reči! Ja som tiež zubár.“

Kňaz teda pristupuje k spovedi a vyznáva svoje hriechy rovnako ako ktokoľvek iný. Vždy, keď spovedá druhých a počúva vyznania kajúcnikov, pripomína si tým i vlastné slabosti. Koľkokrát som bol až zahanbený, keď predo mnou niekto otvoril svoje srdce a uzrel som toľkú Božiu milosť, takú svätosť človeka túžiaceho po Bohu (aj napriek hriechom a zlyhaniam)! V duchu som vtedy ďakoval Bohu, že práve ja, taký hriešnik, môžem svojmu bratovi v Kristovi sprostredkovať Božie odpustenie. Svätý Augustín, biskup a učiteľ Cirkvi, napísal: „Pre vás som biskup, ale s vami som kresťan.“ Kňaz by vo sviatosti zmierenia mohol povedať: „Pre tvoje rozhrešenie som kňaz, ale s tebou som človek, tvoj brat…“

Keď spovedník hľadí na kajúcnika, vidí predovšetkým ľudskú bytosť. Človeka, ktorý urobil vo svojom živote chybu, uvedomuje si ju, ľutuje ju a chce ju napraviť. Chápe, že človek sa väčšinou svojimi hriechmi neprichádza pochváliť, ako je to v knihe Bylo nás pět. Ježiš výstižne skonštatoval, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí (porov. Mk 2, 17). Napokon, ani pred lekárom sa svojou chorobou nechválime, ale hľadáme uňho uzdravenie. Túžime po tom, aby to, čo dobre nefunguje, opäť fungovalo. Aby nás netrápila zbytočná bolesť. Aby sme mohli žiť dobrý a plodný život a opäť sa radovať zo života. To býva zvyčajný dôvod našej návštevy lekára. Niečo podobné – i keď v duchovnej rovine – hľadáme u svojho spovedníka. Lepšie povedané, u Ježiša Krista, ktorý si vybral kňaza za viditeľný nástroj svojho odpustenia.

Tento úryvok pochádza z knihy Dobrá spoveď nad zlato, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.