Čo je to hriech?

„Na spoveď sa nechodíme vypovedať (vyrozprávať), ale vyspovedať – a to z hriechov, z našich vlastných hriechov,“ hovorieval istý múdry kňaz. A mal pravdu. Lenže ak máme hriech pomenovať a vyznať, potrebujeme najprv vedieť, čo to vlastne je.

Keď sa povie Boží zákon, predstavíme si Desatoro, ale aj cirkevné prikázania, možno i cirkevné právo. Málokomu sa však vynorí jednotiaci princíp, ktorý za tým všetkým stojí. Na otázku, ktoré prikázanie je v Zákone najväčšie, Ježiš odpovedal: „Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého“ (porov. Mt 22, 34 – 40). Túto vetu niekedy nazývame aj prikázanie lásky, dvojjedinej lásky. Asi sa nám zdá, že uvedené slovné spojenie trochu pokrivkáva – lásku predsa nemôžeme prikázať. Pokojne hovorme o povolaní k láske.

Z tejto perspektívy dokážeme rozlíšiť vzťah k Bohu, vzťah k druhým ľuďom a k sebe samým. V uvedených troch oblastiach tiež nachádzame všetky možné i nemožné hriechy. Ak teda hovoríme o hriechu, neklaďme dôraz na otázku, ktoré prikázanie sme prestúpili. Skôr sa pýtajme, aký vzťah sme narušili.

Hriech sa podobá bahnu

Hriech však môžeme chápať aj inak. Predstavme si veľkú, hlbokú a bahnitú kaluž. Keď sa človek brodí v bahne, babre sa v ňom alebo ho dokonca ochutnáva (to všetko baví malé deti), po chvíli bude celý špinavý. Všimnime si dôležitý detail: človek sa bahnom nestane, len ním bude zašpinený. A ak nechce vyzerať ako isté domáce zviera s podobnou záľubou, bude sa musieť umyť.

Podobne sa dá hľadieť i na ľudskú hriešnosť. Vždy, keď sa človek dotkne zla, zašpiní sa ním, pretože kontakt so zlom ho v hĺbke duše poznačuje. A čím je špinavší, tým väčšiu námahu si vyžaduje jeho očistenie. Technicky vzaté, rovnako, ako je potrebné oddeliť človeka od bahna, Boh chce oddeliť hriešnika od hriechu. Kto teda vykoná najviac práce pri spovedi a zbavovaní človeka viny: hriešnik alebo kňaz? Je to, samozrejme, Ježiš Kristus!

Hriech sa podobá rane

Komu v skutočnosti človek ubližuje hriechom? V prvom rade sám sebe. Pozrime sa na márnotratného syna (porov. Lk 15, 11 – 32), na svoje vlastné hriechy… Najviac sa zraňujeme tým, že sa oddelíme od životodarného prameňa Božej milosti a začneme vnútorne živoriť a chradnúť. Vlastne už ani nepotrebujeme žiadny ďalší trest, pretože najväčším trestom za hriech je vždy hriech samotný a jeho následky. A všetci už asi vieme, ako veľmi dokáže bolieť srdce, ktoré je zranené hriechom. Reaguje výčitkami svedomia a túžbou po očistení a uzdravení.

Pochopiteľne, náš hriech zraňuje i našich blížnych. Ak niekomu ublížime, dotyčný si to bude dlho pamätať, a aj keď nám odpustí, bude ho to ešte dlho bolieť.

Hriechom tiež ubližujeme Bohu, hoci nie tak, ako by sme si mysleli. Svätý Tomáš Akvinský napísal: „Boha môžeme uraziť len tým, že ubližujeme sami sebe. On nás totiž miluje.“

Ale to ešte nie je všetko. Zraňujeme tiež Cirkev, celé cirkevné spoločenstvo. Ako to? Veď je to predsa MÔJ hriech, často o ňom nikto ani netuší! Ja si to s Bohom vyriešim sám! Ibaže hriech, i ten najtajnejší a najsúkromnejší, nie je len mojou osobnou záležitosťou. Pred Bohom tvoríme jedno spoločenstvo, v ktorom vládne spolupatričnosť v dobrom i v zlom. Preto previnenie jedného poškodzuje ostatných, rovnako ako svätosť jedného človeka posväcuje aj jeho okolie. Môžeme si to vysvetliť na príklade. Niekoľko ľudí sa postaví do radu, pochytá sa za ruky a pobeží jedným smerom. Keď však jeden z nich spadne a ostatní sa ho nemôžu a nechcú pustiť (puto vzťahu), jeho pád pribrzdí všetkých.

Hriech jednoducho zraňuje. Nás samých, našich blížnych, Boha i Cirkev.

Bariéra v podobe hriechu

Hriech má moc oddeliť nás od Boha. Je prekážkou na našej ceste k nemu. Nie však zo strany Boha, ktorý by sa na nás nahneval, urazil by sa a zabarikádoval. Je to prekážka z našej strany, ktorá nám zabraňuje slobodne za ním prichádzať a nechať sa ním milovať, čerpať z jeho milosti. Žiaľ, máme aj takúto moc. A dôsledky pre náš život môžu byť katastrofálne. Našťastie, Boha takáto bariéra nezastaví. Vo svojej láske sa ju snaží prekonať.

Predstavme si to takto: keby sme medzi seba a Boha postavili kontajner plný nejakého haraburdia či hnijúcich odpadkov, nedostaneme sa k nemu, kým bariéru neodstránime. Boh však nestojí nečinne na druhej strane a nevysmieva sa nám, akí sme hlupáci a babráci. Kvôli premosteniu prekážky poslal svojho Syna a v jeho mene dnes posiela svojich kňazov, aby nám s tou páchnucou skládkou pomohli. Neprestáva volať: Vyhoďte tie odpadky, zmierte sa so mnou!

Sme slabí a nedokonalí ľudia, čo sa prejavuje hriechom. Nedokážeme nehrešiť. Nech robíme, čo robíme, hriech bude mať v našom živote vždy určitý priestor. Keby sme si nahovárali, že sme dokonalí, boli by sme klamári a podvodníci. Ukrižovaný a vzkriesený Ježiš je však Pánom nad všetkým: nad smrťou, nad zlom, nad hriechom… A ak mu to dovolíme, tak i nad naším srdcom. Keď sa budeme zdržiavať v Ježišovej blízkosti, zlo nemôže mať v našom živote posledné slovo. Existuje krásna modlitba: Ježišu, odovzdávam ti vládu nad svojím hriechom.

Avšak rovnako, ako nás nevyznaný a neuzdravený hriech môže od Boha oddeliť, tak nás odpustený a uzdravený hriech dokáže k Bohu pevnejšie pripútať. Zažila to Mária Magdaléna, zažil to apoštol Pavol, svätý Augustín a mnoho ďalších svätých hriešnikov. Svätý Pavol v tomto ohľade nič nezastiera: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1 Tim 1, 15). Na inom mieste píše veľmi zvláštnu vetu plnú nádeje: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Boží Syn vstupuje do tragédie zla, ktoré ničí a pustoší ľudské srdce, pričom Kristus nielenže dokáže zlo zneškodniť, ale dokonca ho vie premeniť na dobro.

A ešte niečo dôležité: mohlo by sa zdať, že duchovný život je v podstate boj s hriechom, ale to je omyl. Je to cesta s Bohom, život vo vzťahu s ním, v jeho prítomnosti. Boj s hriechom k tomu, samozrejme, patrí, no rozhodne nie je jedinou témou duchovného života. Nepomôže nám zubami-nechtami bojovať s hriechom, ak svoj život a svoje srdce nebudeme napĺňať dobrom.

Raz som stretol človeka, ktorý zúfalo zápasil so svojimi hriechmi. Bol to veľmi dôsledný, silný a činorodý muž. No namiesto toho, aby mal oči a srdce otvorené voči všetkým zúčastneným – Bohu, blížnym i sebe, kŕčovito sa sústreďoval len na to, aby sa niečím nezašpinil, aby sa do niečoho nenamočil…

Keď budeme prežívať pravý duchovný život, určite sa neocitneme v zajatí egocentrizmu. Preto hľadajme dobro – pre Boha i pre svojich blížnych. Asi sa nám to nepodarí bez chýb a bez hriechu, ale s tým Pán počíta. A nebojme sa: ak o to budeme stáť, jeho mocná láska napokon zvíťazí… i v našom srdci!

Tento úryvok pochádza z knihy Dobrá spoveď nad zlato, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.