Krv vyliata v obete: Ite, missa est

Keď človek, ktorý je už znovuzrodený v Kristovi prostredníctvom krstného ponorenia, pristupuje k eucharistickému spoločenstvu, osobná a podstatná skutočnosť, s ktorou sa najintenzívnejšie stotožňuje, nie je statickou entitou, ale dynamickou a vzťahovou skutočnosťou. To, čo kresťan požíva a s čím sa zjednocuje, je vlastne Kristus, vtelený Boží Syn, vo svojom konštitutívnom hypostatickom úkone, keď sa v Duchu Svätom úplne „obetuje“ Otcovi ako Kňaz a ako Obeť. Tento úkon odovzdania bol navždy zavŕšený prostredníctvom Synovej ľudskej prirodzenosti, ktorou vstúpil do podstatného vzťahu (hypostatickej únie). Spásonosný vzťah Syna k ľuďom, ktorý vtelením a krížomnavždy konštituoval pre seba samého, sa tiež stáva súčasťou jeho daru seba samého Otcovi, a preto sa tento vzťah stáva obsiahnutým a ponúkaným v Eucharistii ako pokrm, ktorý sa má asimilovať v jej podstate. Tým, že sa Kristus úplne odovzdáva Otcovi ako ukrižovaný a zmŕtvychvstalý, nedáva sa už len ako „Syn“, teda ako osoba spojená len s Bohom, ale aj ako osoba spásonosne spojená s ľudstvom, a to ako „hlava“ tela, ktorým je Cirkev, ako jej Ženích, ako Baránok a Pastier, ktorý sa sviatostne prihovára za vykúpenie sveta tak, že prosí Otca, aby „kristifikoval“ celé ľudstvo.

Zo svojho pohľadu sa kresťan konzumáciou Kristovej Eucharistie nestáva pripodobnený „jednoducho“ Kristovi, ale Kristovi v jeho konštitutívnom vzťahu s Otcom v Duchu, prostredníctvom ktorého sa podstatným spôsobom integruje aj jeho spásonosný vzťah lásky s ľudstvom. Aj tento ontologicko-vzťahový (synovsko-oblatívny) rozmer musí veriaci človek vedome prijať a „metabolizovať“ do svojho osobného bytia tak, aby sa prostredníctvom neho jeho spásonosná prítomnosť prejavila aj v realite, ktorá je ľudská, historická a svetská.

Na konci eucharistického slávenia sa diakon v mene biskupa obracia na ľud, aby ho „prepustil“ slovami Ite, missa est, čo znamená, že tí, ktorí boli úzko zjednotení so zabitým Baránkom, sú poslaní do sveta, aby v ich živote a v ich každodenných duchovných obetách (porov. Rim 12, 1) a vďakyvzdávaní ten istý, totožný živý Kristus v nich naplnil dokonalú pamiatku svojej obety. Pravým, skutočným a podstatným spôsobom dnes sprítomňuje obetu svojho ja Otcovi za spásu a posvätenie sveta vo svojom teraz už historickom ukrižovanom „tele“.

Inými slovami, Zmŕtvychvstalý a Živý pripája a pripodobňuje kresťana, ktorý žije vo svete a v časnom stave, k svojmu vlastnému večnému daru seba samého Otcovi v Duchu, a tak pripája aj obety kresťana, ktoré prináša, aby napodobňoval svojho Pána a bol poslušný jeho slovu. Takto kresťan, žijúci „v Kristovi“, iniciuje spolužitie so Synom a v ňom v jeho oblatívnom konštitutívnom pohybe; v závislosti od toho, do akej miery žije skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, dovoľuje večnému Kňazovi, aby v rámci jeho osobných dejín znovu uskutočnil svoje vlastné umučenie a smrť, pretože kresťanov život a umieranie v historickom hic et nunc môže byť v podstate životom a umieraním Ukrižovaného v jeho mystickom tele, v záujme budovania sveta v Kristovi:

„Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).

Kresťan teda umožňuje, aby sa ontologicko-vzťahový obsah, ktorý sa „konzumuje“ v Eucharistii, úplne uskutočnil a prejavil v ňom samom, keď dovolí, aby sa Kristova obeta Otcovi za spásu a posvätenie ľudstva plne „zopakovala“ v jeho dejinách, v jeho živote, v jeho vlastnom tele a krvi. V tomto zmysle sa hodina kresťanovej obety života vo viere, nádeji a láske stane stotožnením, a teda spásnou prítomnosťou hodiny kríža Zmŕtvychvstalého. Vlastne uskutoční, čo Pavol mohol povedať o sebe, že je ukrižovaný s Kristom (porov. Gal 2, 20), kým s ním nezomrieme v istote, že s ním a v ňom budeme aj žiť (porov. 2 Tim 2, 11):

„Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú (logikēn) bohoslužbu“ (Rim 12, 1).

Naplnenie eucharistického kultu teda spočíva v tom, že človek dokonale a bezvýhradne reprodukuje v jej podstate a v nej samej ontologicko-hypostatický obsah eucharistickej obety, ktorá sa slávi a prijíma. Tak sa môže stať skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, v dokonalej poslušnosti jeho slovu, „obetným darom“ Otcovi v Duchu, aby Boh prijal a premenil, konsekroval a posvätil obetu vloženú do jeho rúk. Pri „zavŕšení“ svojho života, ktorý človek prináša v dokonalej poslušnosti jeho slovu, sa modlí k Otcovi a prosí ho, aby uznal samotnú „vôňu“ svojho Syna za jeho vlastnú: v nej sa mocou jeho Ducha šíri neodolateľná a príťažlivá vôňa Kristovej ukrižovanej lásky po celom svete:

„Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu (euódia = v LXX sladká vôňa obety) jeho poznania. Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby. Jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života pre život“ (2 Kor 2, 14-16).

Prví veľkí kresťanskí mučeníci ako svätý Ignác, svätý Polykarp, svätý Vavrinec a mnohí ďalší vydali svedectvo, že si jasne uvedomovali integritu eucharistického kultu a jeho dokonalé naplnenie. Čo sa začalo na oltároch kostolov, končilo na samotnom oltári Golgoty: človek tvorí Eucharistiu, živí sa Eucharistiou, aby sa stal a plne bol „Eucharistiou“. Dokonalý a úplný historický prejav „substancie“, ku ktorej sa človek pripodobňuje (totiž: Kristus, ktorý sa v Duchu obetuje Otcovi za premenenie sveta), sa teda dokonale uskutočňuje vtedy, keď sa kresťan, pohnutý Duchom, v Kristovi obetuje Otcovi, a to až na takom stupni, že „na poďakovanie“ preleje svoju vlastnú krv a požiada ho o defi nitívne „kristifikovanie“ sveta.

Tento úryvok pochádza z knihy Eucharistia, tajomstvo viery, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.