Tri fázy odovzdania sa do Božej vôle podľa dona Dolinda

Hovorili, že ho posadol démon. Že je duševne nevyrovnaný. Že popiera peklo a verí, že je sám Ježiš. Že je kacír a neúctivý voči pápežovi.

Toto boli len niektoré z falošných obvinení, ktoré cirkevné úrady vzniesli proti Božiemu služobníkovi donovi Dolindovi Ruotolovi v rokoch 1907 až 1937. Znovu a znovu ho predvolávali do Vatikánu a nútili ho absolvovať jeden súdny proces za druhým, kde čelil absurdným, nelogickým a nerozumným svedectvám proti svojej osobe. Tieto lži nakoniec vyústili do desaťročia trvajúceho pozastavenia celej jeho kňazskej služby.

Napriek tomu don Dolindo ani raz nezľavil zo svojej neochvejnej oddanosti voči Cirkvi. Vždy dával najavo, že bez ohľadu na to, ako Cirkev v jeho prípade rozhodne, bude úplne poslušný jej autorite. Bol poslušný vôli Cirkvi za každú cenu.

Obvinenia na jeho adresu boli falošné, ale trvalo tridsať rokov, kým sa rozptýlili. Vatikánsky tribunál v roku 1921 stiahol obvinenia proti nemu a uznal ho za nevinného, vyhlasujúc, že nie je ani vinný, ani nepríčetný, ale absurdne, mimo všetkého rozumu, mu úrady odmietli obnoviť kňazskú službu. Napriek svojej nevine don Dolindo nesmel znovu sláviť omšu až do roku 1937, keď mu pápež Pius XI. konečne obnovil jeho plnú moc.

Počas týchto dlhých rokov čakania don Dolindo prežíval niečo, čo opísal ako každodenné ukrižovanie.

„Moja duša je akoby zlomená,“ píše v knihe Amore, Dolindo, Dolore. „Skutočne, každé ráno sa kladiem na Kalváriu. Každý deň nanovo pociťujem tú istú bolesť, tú istú vnútornú agóniu a každý deň v duchu rozprestieram ruky ako na kríži.“

Napriek tomu bezpochyby vedel, že toto obrovské utrpenie nebolo zbytočné.

„Ježiš, ktorý je taký dobrý, nenechá toto obrovské úsilie neplodné a zbytočné.“

Tipy na knihy:

Nepredstaviteľné utrpenie, ktoré don Dolindo prežíval, keď bol falošne obvinený a ponížený, ho len priblížilo k Ježišovi. Veril, že potupa jeho utrpenia je znamením, že nesie pravý kríž.

„Kríž, ktorý nás neponižuje, ktorý nepohybujeme ťahaním, teda s odporom, nie je pravým krížom, ktorý niesol Šimon z Cyrény,“ vysvetľuje. „Ó, svetlo v mojom utrpení! Ó, radosť v mojich poníženiach! Ó, pokoj v mojich pádoch! Takto je môj odpor autentickým znakom toho, že nesiem pravý kríž, kríž Ježiša, ktorý kráča predo mnou.“

Don Dolindo už od detstva túžil nosiť kríže a trpieť pre Ježiša. V roku 1910 sa daroval Bohu ako obetná duša. V roku 1920 túto obetu písomne obnovil:

„Pane, obetujem sa ti ako obetná duša, aby som bol sám a opustený, a prosím ťa, aby si dal všetky moje útechy mojim duchovným deťom.“

„Chcem byť len malomocným, na ktorého všetci zabudnú. Žiadam len, aby si ma využil ako obeť. Žiadam len o to, aby som bol spojený s úzkosťou tvojej agónie.“

„Ó, môj Pane, viem, že si taký dobrý, a preto chcem byť ukrižovaný spolu s tebou. Ó, aby sa vo mne znovu odohralo tvoje umučenie!“

Hoci mal na začiatku železnú vôľu, ktorá bola úplne zameraná na utrpenie, prístup dona Dolinda sa začal meniť, keď sa jeho kríže stávali ťažšie znesiteľnými. Jeho spisy z tohto obdobia odrážajú tri etapy, ktorými prešiel vo svojom duchovnom chápaní odovzdania sa do Božej vôle.

V prvej fáze, počas svojej mladosti a na začiatku kňazstva, chcel don Dolindo iba trpieť a nič iné.

„Keď som bol dieťa, vždy som sa modlil, aby som mal utrpenie a kríže,“ napísal v roku 1921 v liste svojej drahej priateľke Elene Montellovej. „Keď som bol vysvätený za kňaza, modlil som sa za to ešte vrúcnejšie.“

„S túžbou som sa díval na kríž a sťažoval sa, keď bolo moje utrpenie odstránené.“

Potom však jeho kríže nabrali na váhe a začala sa druhá etapa jeho spirituality odovzdanosti: namiesto toho, aby sa modlil výlučne za utrpenie, začal sa modliť, aby plnil Božiu vôľu. Vtedy sa mu uľavilo – hoci ešte nebol vďačný – keď si mohol oddýchnuť od utrpenia.

„Keď začali prichádzať strašné kríže,“ pokračoval v liste Elene, „uvedomil som si svoju úplnú slabosť a modlil som sa, aby som iba plnil Božiu vôľu.“

„Keď ma postihli skúšky, nasledoval oddych. Hoci sa mi uľavilo, za oddych som Ježišovi nepoďakoval.“

Potom sa kríže stali takmer neznesiteľnými a don Dolindo dospel do tretieho štádia odovzdanosti, v ktorom nielenže prijal úľavu od utrpenia, ale začal byť za ňu vďačný a dokonca sa za ňu občas modlil.

„Teraz, keď sú kríže oveľa ťažšie,“ vysvetlil Elenke, „mu ďakujem za omilostenie a niekedy ho oň aj prosím.“

„Uzavrel som s ním zmluvu: že ma nikdy nebude brať do úvahy, iba ak to bude jeho vôľa. A ak nie, mojím utrpením bude oslávený.“

Kedysi sa zameriaval len na utrpenie, teraz don Dolindo hľadal len to, čo mu Boh chce dať, či už to bude utrpenie alebo úľava.

„Snažím sa zachovať si rovnaký pokoj ducha,“ povedal Elene. „Neviem, či je to pokrok alebo ústup, ale zdá sa mi, že je oveľa lepšie presvedčiť sa o svojej slabosti a nízkosti pred Bohom.“

V tomto úplnom sebazaprení, uznaní svojej slabosti a vzdaní sa vlastnej vôle našiel don Dolindo pokoj, ktorý mu svet nemohol dať.

„Ponoril som sa takpovediac celý do Ježišovho utrpenia, a tak môžem potvrdiť, že práve toto je veľké tajomstvo, ako nájsť pokoj duše.“

Autor: Maura Roan McKeegan

Článok bol prvýkrát publikovaný dňa 4. 10. 2023 na portáli Catholic Exchange.