Chlieb života

Znamenie rozmnoženia chlebov je jasným odkazom na rozprávanie o ustanovení. Spolu s 27. veršom, v ktorom Kristus hovorí o pokrme, ktorý „on“ dáva pre večný život, naznačuje, že celá 6. kapitola bola načrtnutá z eucharistickej perspektívy. Verše 30-50 s rečou o „chlebe života“ nám umožňujú pochopiť, že bol potrebný adekvátny teologický úvod do eucharistickej reči. Celá Kristova osoba sa má prijímať ako pokrm, nielen jeho telo a krv, ale „predovšetkým“ i jeho slovo. Tak prijatie Kristovho „slova“ získava „logicky“ prednosť pred eucharistickou rečou, pretože mať vieru v jeho božské slovo je dôvodom, prečo mať vieru v Kristovu schopnosť meniť skutočnosť, ktorú ukazuje zázrak rozmnoženia chlebov, a následne je dôvodom, prečo priľnúť k viere v eucharistický zázrak. Možnosť prijať dar chleba, ktorý Kristus dáva, spočíva vo viere v jeho slovo:

„Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68-69).

Keďže Kristus jediný je Svätý, Ten, ktorý má slová života, stáva sa úkon viery rozumným aj vo vzťahu k jeho nepochopiteľným slovám o eucharistickom tajomstve. Za takýchto pomerov sa kristológia a Eucharistia pevne spájajú a naozaj sa stávajú jedným jediným tajomstvom.

Na prvom mieste v prvej časti Jánovho poučenia je práve rozprava o Kristovi: Ježiš, pretože je Otcovým darom, ktorý „zostúpil“ z neba, napĺňa predobraz manny. Vieme, že o ňom vznikali spory, ktoré boli predmetom záujmu v jánovských spoločenstvách, najmä spor so Židmi, ktorí zostávali nedôverčiví voči Ježišovmu božskému pôvodu; vieme tiež o otázkach, ktoré sa kládli o jeho vtelení alebo o skutočnosti Eucharistie.

A to nás privádza k Ježišovej rozsiahlej reči. Po rozmnožení chlebov bolo jasné, že pod dojmom takého veľkého znamenia ho Židia chcú uznať za Mesiáša a chystajú sa ho vyhlásiť za kráľa, a preto sa pred nimi skryl útekom na vrch, kde mohol byť sám so svojím Otcom. Učeníci medzitým na Ježišov príkaz vyplávali na loďke smerom do Kafarnauma, ktorý sa nachádzal na druhom brehu mora. Ešte boli na ceste, keď sa k nim Ježiš už za tmy pripojil kráčajúc po vode, takže nikto z ľudí, čo ho hľadali, ho nemohol vidieť ani sa k nemu priblížiť (v. 17-21). Až na druhý deň ho našli, ako učí v synagóge (v. 59), a práve tu Ježiš začína reč, v ktorej odhalí ich hlavné pohnútky: „Hľadáte ma nie preto, že by vám chlieb bol znamením duchovných vecí, ale preto, že chcete jesť telesný chlieb – pretože ďalej túžite živiť telesného človeka, ktorý je vo vás, a nie sa znovuzrodiť ako človek duchovný“ (porov. 1 Kor 3, 1-3):

„Ježiš im odpovedal: ‚Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou‘“ (Jn 6, 26-27).

Štýlom, ktorý je preňho príznačný, Ján stavia do protikladu hmotnú a duchovnú realitu: tak ich Ježiš vyzýva, aby nestrácali sily hľadaním pokrmu, ktorý nevydrží, ale mali starosť o pokrm, ktorý keď budú prijímať, uchová život po celú večnosť, či skôr pokrm, ktorý im sprostredkuje večný život priamo od Syna človeka, na ktorého Boh vložil svoju pečať.

Povedali mu: ‚Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?‘ Ježiš im odpovedal: ‚Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal‘“ (Jn 6, 28-29).

Jeho poslucháči, ktorí pochopili, že v Písme „pokrm“ znamená „Božie slovo“, sú pripravení urobiť všetko, čo im prikáže, ale Ježiš presúva ich otázku zo skutkov, ktoré majú vykonať, na to, čo je podstatné: „veriť“ v neho, ktorého poslal Boh. Ježiš ich nielen žiada, aby ho prijali, pretože je Bohom poslaný, ale žiada aj úplnú vernosť jeho slovám ako „slovu Božiemu“.

„Povedali mu: ‚Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba.«‘ Ježiš im odvetil: ‚Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život‘“ (Jn 6, 30-33).

Aj teraz sa tí, čo počúvajú Ježiša, zdajú ochotní mu uveriť, ale kladú mu jednu podmienku: aby spravil nejaké znamenie. Hoci len včera pred ich očami urobil zázrak s chlebmi, chcú niečo ešte väčšie, čo by potvrdilo, že je väčší prorok ako Mojžiš. Aby korigoval ich zmýšľanie, Ježiš použije mannu, ktorú im Mojžiš dal na púšti, ako predobraz pravého chleba z neba, ktorý dáva nie človek, ale sám Boh. Ježiš sa predstavuje ako Boží dar, ktorý „zostúpil z neba“ a dáva svetu život.

Tento úryvok pochádza z knihy Eucharistia, tajomstvo viery, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.