Stretnite sa s Bohom v tichu svojej duše

Musíme si zvyknúť modliť sa na všetkých miestach a v každom čase. Skutočným miestom, kde sa treba modliť, je duša, pretože tam prebýva Boh. Ak chceme poslúchať radu nášho Pána, pri modlitbe by sme mali vstúpiť do komnaty svojej duše, zavrieť dvere a hovoriť s Otcom, ktorého láskavé oči hľadajú vždy naše vlastné. Táto vnútorná komnata našej duše je pravým chrámom, posvätnou svätyňou. My ju nosíme so sebou a môžeme v nej kedykoľvek zostať alebo sa do nej rýchlo vrátiť, ak by sme ju museli opustiť.

A musíme z nej urobiť skutočne bezchybné a krásne miesto. Jej skutočnou krásou je, samozrejme, prítomnosť nášho Pána. On by sa v nej mal cítiť ako doma, a doma je, ak v nej vidí svoje vlastné črty. Týmito črtami je jeho dokonalosť, a keď sa odráža v duši, nazýva sa cnosť. Duša, ktorá má cnosti, je krásna jeho krásou; je dokonalá, „ako je dokonalý náš nebeský Otec“. Slovo „ako“ tu neznamená „rovnako“; neznamená rovnosť, ale podobnosť.

Práve cnosťami sa pretvárame na Boží obraz a na obraz jeho božského Syna, ktorý prišiel, aby nám zjavil črty svojho Otca, a to praktizovaním cností.

V tejto vyhradenej svätyni – novom nebi a Božom kráľovstve – musí vládnuť samota a ticho. Boh je sám so sebou. Božské osoby túto samotu neovplyvňujú, ale ju tvoria. Láska, ktorá je ich oživujúcou silou, ich uzatvára pred všetkým, čo nie je ním samým. Božie mesto je obrovské, ale uzavreté. Obýva ho len Boh a on je všetko vo všetkom.

Duša, ktorá sa modlí, musí reprodukovať túto samotu; musí byť ňou naplnená až do vylúčenia všetkého ostatného. Samotný rozhovor, ktorý nasleduje, je druhom mlčania.

Reč a mlčanie nie sú protikladné, nevylučujú sa. To, čo je v protiklade k mlčaniu, nie je reč, ale slová – teda mnohorakosť. Mlčanie bytia si zamieňame s mlčaním „ničoty“, ktorá nevie ani hovoriť, ani mlčať. Jediné, čo dokáže, je rozrušiť sa, a potom sa rozplynie. A robí to tak, že svojimi povrchnými pohybmi odráža ničotu v sebe.

A preto je krkolomná. Mnohými slovami hovorí málo alebo používa slová, ktoré nevyjadrujú to, čo si myslí. Boh potreboval len jedno slovo, aby sa mohol plne vyjadriť, a práve k tejto jednote (slova) smerujeme, keď sme s Bohom sami. On sa stal všetkým a my mu to hovoríme – čo viac môžeme povedať?

Je to ticho duše, ktorá sa sústredí sama na seba a zaoberá sa tým, ktorého tam nachádza. Je to ticho tých dlhých nocí, ktoré Ježiš prežil na svahu hory počas svojej modlitby k Bohu. Bolo to ticho Getsemanskej záhrady alebo Kalvárie, prerušené len niekoľkými slovami pre nás.

Kostoly sú miestom spoločnej modlitby. Musia reprodukovať Božie črty a črty duší, ktoré potrebujú telo, aby sa mohli vyjadriť. Musia ponúkať telu línie, ktoré sa rozbiehajú smerom k nebu alebo miznú v tajomstve polotmy.

Musia izolovať budovu od sveta a jeho hluku a vytvoriť ústredný bod, okolo ktorého sa budú sústreďovať sily duše, koncentrovať a zjednocovať ich a vyvolávať našu lásku. Musia nám odhaľovať krásy, ktoré nás úplne presahujú; musia nám dať pokoj, ktorý nepochádza zo stvorených vecí, ale priťahuje nás nad ne. Musia vytvárať veľkú harmóniu prirodzeného a nadprirodzeného, v ktorej sa zjavuje ten, kto stvoril hmotu i ducha. Jeho prítomnosť žiari a jeho láska nás priťahuje. Musíme ho dýchať samotnými pórmi našej bytosti, tak ako dýchame vzduch. Miesto uctievania, ktoré nevyvoláva túto odozvu, a duša, ktorá pri vstupe doň nereaguje na túto výzvu, nie sú pravdivé samy k sebe a klamú ostatných.

Tipy na knihy:

Vstúpte do svojej vnútornej komnaty

Boh je žeravou pecou lásky. Modlitba nás k nemu privádza a keď sa k nemu priblížime, zachytí nás jeho oheň. Duša sa pôsobením tohto ohňa pozdvihuje, je to akýsi duchovný dych, ktorý ju zduchovňuje a unáša. Duša sa oslobodzuje od všetkého, čo ju zaťažuje a drží pripútanú k tejto únavnej zemi. Žalmista prirovnáva tento dych ku kadidlu. Kadidlo je teraz všeobecne známy a mimoriadne bohatý symbol. Ale zo všetkých látok, do ktorých oheň preniká pod podobou plameňa alebo tepla, vyplýva pohyb, ktorým sa šíri. Zväčšuje sa tým, že „komunikuje“ so všetkým, čo ho obklopuje.

Pohyb duše, ktorá sa modlí, má v sebe niečo zvláštne. Vychádza zo seba, a predsa zostáva v sebe. Prechádza zo svojho prirodzeného stavu do stavu nadprirodzeného; zo seba v sebe do seba v Bohu. Na prvý pohľad sa tieto výrazy môžu zdať zvláštne. Záhada nie je v skutočnostiach, ale v našom chápaní. Naša myseľ nie je na tieto skutočnosti zvyknutá, musíme si na ne zvyknúť.

Naša duša je príbytok s mnohými bytmi. V prvom sa nachádza spolu s telom, teda so všetkými telesnými zmyslami.

Vidí, keď oko vidí, počuje, keď ucho počuje. Pohybuje sa spolu so svalmi; spomína si, predstavuje si a oceňuje vzdialenosti, keď sa zúčastňujeme na všetkých činnostiach, ktoré sú spoločným základom jeho pôsobenia s telom. V druhom prípade je duša sama a koná sama. Telo je tu – je tu vždy, ale už nekoná, nemá účasť na činnosti duše. Duša sama myslí a miluje. Telo so svojimi zmyslami pripravuje hmotu a prvky, podmienky tejto duchovnej činnosti, ale nemá žiadnu účasť na jej vytváraní. Táto miestnosť je uzavretá; duša je tam sama a sama tam prebýva.

V tomto duchovnom príbytku je ešte vzdialenejšia časť. Je to príbytok bytia, ktoré nám odovzdáva seba samého a robí nás „bytím“. Sme takí zvyknutí žiť otočení smerom von (a predmety zmyslov nás v tom udržiavajú), že sotva niekedy otvoríme dvere tejto komnaty a sotva jej venujeme pohľad; mnohí zomrú bez toho, aby vôbec tušili o jej existencii. Ľudia sa pýtajú: „Kde je Boh?“ Boh je tam – v hĺbke ich bytia – a on im tam odovzdáva bytie. Oni nie sú TÝM, KTO JE a kto dáva bytie všetkým ostatným veciam. Prijímajú bytie; prijímajú časť bytia, ktorá nezávisí od nich samých. Prijímajú ho na určitý čas a v určitých formách. A zo svojho „mimo“ im Boh dáva bytie. Existujú len vďaka jeho moci a sú len tým, čím im umožňuje byť. On je zdrojom všetkého, čo robia, a bez ohľadu na to, ako veľmi si želajú v týchto činnostiach pokračovať, nemôžu tak robiť, ak tam nie je on. Aby sme to pochopili, musíme veľa premýšľať. Reflexia – azda najvyššia forma, akú môže ľudský čin nadobudnúť – ustúpila vonkajšiemu pôsobeniu a miestnemu pohybu, ktoré sú spoločné pre zvieratá a hmotu.

Duša, ktorá sa modlí, vstupuje do tejto hornej miestnosti. Ocitá sa v prítomnosti tej bytosti, ktorá sa dáva, a vstupuje s ňou do komunikácie. Komunikovať znamená mať niečo spoločné a vďaka tomuto spoločnému prvku sa stať jedným. Dotýkame sa, hovoríme, otvárame sa jeden druhému. Bez tohto „niečoho“ zostávame v odstupe, „nekomunikujeme“. Boh je láska. Do komunikácie s ním vstupujeme vtedy, keď milujeme, a to v miere našej lásky. Duša, ktorá miluje a ktorú láska uviedla do toho príbytku, kde sama prebýva, môže s ním hovoriť. Modlitba je týmto rozhovorom. Boh neodolá tej láske, ktorá prosí. Sľúbil, že splní vôľu tých, ktorí plnia jeho vôľu.

Práve láske vďačíme za tieto božské oznámenia, ktoré vyvolali u šťastných príjemcov tie najúžasnejšie výkriky. „Pane, prosím ťa, zastav príval svojej lásky. Viac už nevydržím.“ Duša, ponorená a zúfalá, omdlela pod ťarchou týchto veľkých vôd a prosila, aby jej bolo dovolené na chvíľu sa nadýchnuť, aby mohla lepšie obnoviť svoje prijatie. Pustovník na púšti, keď sa modlil, musel sa zdržať vystretých rúk, aby sa nezrútil v modlitbe. Svätá Mária Egyptská i svätý František z Assisi boli pozdvihnutí zo zeme a zostali podopretí silou, ktorá bola väčšia ako váha ich tela.

Autor: Dom Augustin Guillerand, The Prayer of the Presence of God

Článok bol publikovaný dňa 29. 1. 2024 na portáli Catholic Exchange.