Kto bol Carlo Acutis?

Bol Talian, ale narodil sa v Londýne, kde v tom čase pracoval jeho otec Andrea Acutis. Rodičia chceli dať svojmu prvorodenému a očakávanému synovi len to najlepšie, a tak mu mama Antonia pripravila krásnu izbu a rozkošnú výbavičku. No uvažovali aj o krste, chceli ho začleniť do Božej rodiny. Carlov krst sa konal 18. mája, teda dva týždne po narodení – Carlo sa totiž narodil 3. mája 1991. Pri tejto príležitosti jeho mama Antonia objednala tortu v tvare baránka. A tak sa jej maličký synček po prijatí krstu dostal do tej najlepšej opatery Ježiša – Dobrého Pastiera.

Carlo bol výnimočné dieťa, no nie preto, že by mal nejaké neobyčajné schopnosti. Samozrejme, rodičia a starí rodičia ho považovali za mimoriadne nadaného chlapca, ale to je asi normálne, že nás naši blízki takto vnímajú. Koniec koncov, pre nich sme naozaj jedineční, však? Bola tu však jedna vec, ktorá Carla výrazne odlišovala od ostatných detí: jeho úzky a živý vzťah s Bohom.

Keď mal Carlo štyri roky, prisnil sa mu zosnulý dedko, ktorý ho požiadal, aby sa modlil za všetky duše v očistci, a teda aj za neho. Malého Carla táto prosba značne znepokojila a odvtedy sa denne modlil za všetkých, ktorí ešte len čakajú na príležitosť stretnúť sa s Bohom. Zamýšľal sa nad tým, akým veľkým súžením musí byť toto čakanie. Preto sa rozhodol, že jeho život bude taký, aby on sám mohol ísť rovno do neba bez toho, aby strácal čas v očistcovej čakárni. Dobre vedel, že veľa ľudí už neverí v nebo ani peklo, tým menej v očistec. No on si bol istý, že sú to reálne miesta a v modlitbe mu to Pán Boh mnohokrát potvrdil. Preto sa rozhodol, že urobí všetko preto, aby čo najviac ľudí uverilo dobrej správe, ktorú nám Ježiš odovzdal. Je ňou fakt, že Ježiš každého z nás spasil a stačí ho nasledovať a prijať tento veľký dar. Netreba robiť nič iné, aby sme si dosiahli nebo.

Asi si myslíte, že Carlo bol trochu „mimo“ a „nie z tohto sveta“. V istom zmysle máte pravdu. On totiž pochopil niečo, na čo my často zabúdame – že náš život tu na zemi je len zastávkou na ceste do neba. A že dosiahnutie tohto cieľa je našou najväčšou životnou výzvou. Jeho kamaráti, ktorí ho poznali, vnímali, že Carlo vie viac než oni – akoby mu Boh dal zvláštnu milosť pochopiť aj tie najťažšie pravdy viery. Svojimi otázkami a odpoveďami na tému viery udivoval nejedného kňaza a to bol ešte len malý chlapec.

Aby Carlo mohol nastúpiť na najlepšiu cestu do neba, už od útleho detstva sa modlil každý deň posvätný ruženec a ako sedemročný požiadal biskupa o možnosť prijať prvé sväté prijímanie skôr ako jeho rovesníci. Už vtedy vedel, že ak je modlitba ruženca cestou do neba, potom Eucharistia je širokou a pohodlnou diaľnicou. Túžil ísť do neba po tej najdokonalejšej ceste.

Bol teda jeho život normálny? Áno aj nie. Bol to obyčajný chlapec. Rád hral futbal, fascinovali ho počítače a nové technológie. Miloval zvieratá, mal štyroch psov, dve mačky a rybičky. Chodil do obyčajnej školy a mal obyčajných priateľov. Jedno ho však od ostatných odlišovalo: v jeho živote bola najdôležitejšou výzvou tá, ktorú nám adresuje Mária: Urobte všetko, čo vám povie! Preto vnímal ruženec ako svoj životný program – chcel nasledovať takého Ježiša, akého nám Mária ukazuje v ružencových tajomstvách. Podarilo sa mu to na sto percent.

Mnohí si môžu myslieť, že Carlov život sa skončil smutne a tragicky, on by však o svojej smrti nikdy takto nezmýšľal. Je pravda, že zomrel veľmi mladý, na prahu dospievania. Akútna leukémia, ktorá sa u neho prejavila, keď mal len niečo vyše pätnásť rokov, určite prerušila mnohé jeho pozemské sny a plány. Bola však bránou k naplneniu jeho najväčšieho sna – dostať sa do neba tak rýchlo, ako to len bolo možné. Teraz môže robiť to, o čom vždy sníval – podporovať svojimi modlitbami a príkladom tých, ktorí ešte stále neveria v dobrú zvesť o tom, že Boh nás všetkých tak veľmi miluje, že každého z nás volá po mene. A že pre každého z nás má ten najlepší životný plán – možno niekedy ťažký a ľudsky nepochopiteľný, ale vždy smerujúci k tomu najúžasnejšiemu cieľu: k večnému šťastiu v nebi.

Pravdepodobne sa pýtate, či na to, aby sme sa stali svätými, musíme zomrieť ako tínedžeri. Odpoveď znie: absolútne nie! Pán Boh má pre každého iný a originálny plán. Koniec koncov, ako povedal Carlo: „Všetci sa rodia ako originál, ale mnohí zomierajú ako fotokópia.“ Treba urobiť všetko preto, aby sme spoznali a naplnili ten plán, ktorý bol pripravený osobitne pre každého z nás. Inak skončíme ako nudné kópie iných ľudí – smutných, zatrpknutých, neveriacich v evanjelium. Plán pre Carlov život bol krátky, no intenzívny. Nám Boh možno dáva viac času, ale to neznamená, že ho môžeme premárniť. Čím viac času máme, tým viac životných výziev môžeme prijať a dotiahnuť až do konca.

Tento úryvok pochádza z knihy Ruženec s Carlom Acutisom, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.