Mocné svedectvo „eucharistických“ duchovných otcov

Existuje známy výrok: „Otcovia, milujte svoje manželky“. Otcovia musia milovať svoje manželky, aby mohli viesť svoje deti. Práve skrze svedectvo otca, ktorý miluje svoju manželku – a v širšom zmysle aj svoje deti – sa učí v rodine láska. To isté platí aj pre duchovných otcov a Cirkev. Pri všetkých veľkolepých plánoch na eucharistickú obnovu môžeme prehliadnuť oveľa jednoduchšiu a nevyhnutnú cestu k tejto obnove: duchovní otcovia, učte nás milovať nášho Eucharistického Pána jednoducho tým, že nám dovolíte vidieť, ako ho milujete vy.

Jednou z najmocnejších scén, ktoré som kedy videla, bol kňaz kľačiaci pred svätostánkom v modlitbe pred svätou omšou. Bol tichý a nenápadný. Nechcel na seba upriamiť pozornosť. Namiesto toho chcel, aby každý, kto vstúpi do chrámu, upriamil svoj zrak na Ježiša. Kňaz, ktorý sa potichu modlí a pripravuje svoju dušu i svojich duchovných synov a dcéry na slávenie svätej omše, je mocným svedectvom o skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v Najsvätejšej Eucharistii.

To isté mocné svedectvo možno vidieť u všetkých kňazov, ktorí každý týždeň prichádzajú na eucharistickú adoráciu so svojimi duchovnými deťmi. Títo duchovní otcovia hlboko v srdci vedia, že nemôžu očakávať, že ich duchovné deti budú milovať Pána, ak im sami nepôjdu príkladom. Odvážne a mocné kázne sú veľkým darom a zapália srdcia, no tiché svedectvo kňaza kľačiaceho pred Pánom hovorí viac ako akékoľvek slová. Táto modlitba pred eucharistickým Pánom ukazuje duchovným deťom, že ich kňaz je bláznivo zamilovaný do Ježiša – a že nás chce naučiť, ako ho milovať a adorovať.

Ako matka ma moja dcéra často upozorňuje, že moje činy sú oveľa dôležitejšie ako moje slová. Ak poviem jedno, ale robím druhé, hneď si to všimne. Učí sa tým, že nie je potrebné zosúladiť slová a skutky. Dáva jej to signál, že stačí mať len vedomosti a že uskutočnenie učenia nie je až také dôležité. To isté riziko hrozí kňazom, ktorí kážu o Eucharistii, ale nežijú svoju eucharistickú identitu.

Je nespočetne veľa oddaných a svätých kňazov, ktorí vstávajú skoro ráno alebo zostávajú hore neskoro v noci, aby každý deň trávili svätú hodinku s Pánom – čo musia robiť, aby chránili a plne žili svoje kňazské povolanie. No zároveň bolo za posledné desaťročia príliš veľa uponáhľaných omší, improvizácií a kultu osobnosti. To sa odráža na mizernom stave viery v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii v Cirkvi v Spojených štátoch. Duchovné deti neabsorbovali lásku svojich duchovných otcov k Najsvätejšej Eucharistii. Bol naozaj dôraz kladený na lásku k eucharistickému Pánovi pri uponáhľaných omšiach alebo pri „hodine improvizácie“? Odpoveď je celkom jasne nie.

Duchovné deti, rovnako ako prirodzené deti, sa učia od svojich duchovných otcov. Ak kňaz slávi eucharistickú obetu uponáhľane, nikto by sa nemal čudovať, že veriaci sa ponáhľajú von z kostola. Naučili sa, že svätá omša je len niečo, čo si musia odškrtnúť zo svojho týždenného zoznamu. Je však niečo úplne iné, keď kňaz hlboko vstupuje do svätej omše a v láske sa s Kristom odovzdáva Otcovi v Duchu Svätom. Kňaz, ktorý sa s láskou, nehou a hlbokou adoráciou pozerá na nášho eucharistického Pána, dáva ľudu na známosť, že Cirkev naozaj verí tomu, čo učí.

Tipy na knihy:

Sväté omše svätého Pátra Pia trvali dlho, pretože s veľkou láskou a úctou pristupoval k Pánovi. Nehovorím, že omše majú byť extrémne dlhé, najmä vzhľadom na nedostatok kňazov a časové obmedzenia medzi omšami vo farnostiach. To, čo najviac svedčilo o skutočnej prítomnosti Ježiša, bola svätosť a výraz tváre svätého Pátra Pia. Bol to muž zamilovaný do Ježiša. Každý, kto sa zúčastnil na jeho omši, to videl. Nepútal pozornosť na seba – viedol prítomných k intímnemu a hlbokému stretnutiu s Ježišom. Ľudia prichádzali kvôli Ježišovi. Páter Pio bol pre nich znakom Ježiša skrze svoju lásku k Pánovi.

Kňaz, ktorý v tichosti adoruje a miluje Ježiša, je kanálom, ktorý otvára duše pre stretnutie s Ježišom. Kňaz, ktorý viditeľne miluje Ježiša, privedie k nemu viac duší než akékoľvek stretnutie alebo zasadnutie výboru. Tie sú pominuteľné a iluzórne. Sú dobré samy osebe, ale rovnako ako rodiny žijú jednoducho svoje každodenné povolanie, aj kňazi milujúci Ježiša a svedčiaci o tejto láske zachraňujú viac duší než jednorazové podujatie.

Svätý Manuel González García dostal túto jednoduchú odpoveď – milovať a byť s Ježišom v Eucharistii – skrze nespočetné hodiny pred svätostánkom. V knihe Biskup opusteného svätostánku hovorí:

„Kňazi, choďte k svätostánku! Čerpajme silu zo svätostánku! Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze Syna, Ježiša. On je cesta, pravda a život! Neputujeme k nemu špekulatívnym, intelektuálnym štúdiom Ježiša, ale živou vierou v neho, stálym kontaktom s ním v jeho prítomnosti na zemi – v jeho sviatostnom stave: v jeho skutočnej prítomnosti.

Je tu zmätená zbožnosť, chlad v láske, neprítomnosť spravodlivosti? Znamená to, že Eucharistia je nepoznaná a neokúsená. Sú tu omyly, tma, pochybnosti, nevedomosť, nedostatok poznania? Znamená to, že ľudia nie sú vedení svetlom svätožiary svätostánku. Je to to najjasnejšie a najosvietenejšie svetlo zo všetkých svetiel na zemi! Je tu duchovná anémia, agónia, smrť a duše, ktoré chradnú? Znamená to, že sú zle kŕmené alebo zle ,trávia‘ Eucharistiu!“

Odpoveďou je ísť k Ježišovi v Najsvätejšej Eucharistii a ukázať duchovným deťom, ako k nemu ísť. Viac ako čokoľvek iné potrebujú duchovné deti vidieť milujúce svedectvo svojich duchovných otcov v adorácii pred naším Pánom. Malo by byť bežnou skúsenosťou pre duchovné deti vidieť svojho kňaza modliť sa pred svätostánkom alebo pri eucharistickej adorácii. Vidieť žiarivý, láskou naplnený výraz na tvári kňaza, keď dvíha Pána počas svätej omše. Kňazské povolania môžu byť prebudené takouto láskou. Chladné či ľahostajné srdcia sa môžu stať horiacími pecami eucharistickej lásky. Pochybujeme, lebo nevidíme tak, ako vidí Kristus. Kňazi, ktorí jednoducho milujú Ježiša v Najsvätejšej Eucharistii, zachraňujú duše a prinášajú obnovu.

Často túžime po veľkých podujatiach, plánoch a programoch, ale to zvyčajne nie je spôsob, akým Pán koná. Vyberá si skryté miesta ako Assisi, Ars a Pietrelcina, aby priniesol obnovu. Svätý František z Assisi, svätý Ján Mária Vianney a svätý Páter Pio mali spoločné to najdôležitejšie: milovali eucharistického Pána celým srdcom – ako kňazi, a v prípade svätého Františka ako diakon. Práve táto láska vedie k eucharistickej obnove.

Pán obnovuje v tichu, skrytosti a v obyčajných veciach. Prichádza v úplnej chudobe a skrytosti do milujúcich rúk svojej Matky. Prvými dvoma, ktorí ho adorovali, boli Panna Mária a svätý Jozef. Nech obaja orodujú za našich kňazov v ich eucharistickej identite, aby skrze ich sväté a modlitebné svedectvo prúdili potoky lásky. Nech svedectvo kňazov zamilovaných do Ježiša zaplaví Cirkev množstvom milostí a pripraví cestu pre eucharistickú obnovu.

Autorka: Constance T. Hull

Článok bol publikovaný dňa 7. 12. 2023 na portáli Catholic Exchange.