Premieňanie každodenných krížov na večné koruny s Donom Dolindom a svätou Rafkou

Keď trávime dlhé hodiny v práci, môžeme nájsť útechu v tom, že naša námaha bude odmenená – či už vo forme vyššieho platu, spokojnosti s dobre vykonanou prácou alebo vďačnosti tých, ktorým slúžime. Vodič Uberu sa teší z pribúdajúcich jázd a päťhviezdičkových hodnotení, pekár plní jednu objednávku narodeninových tort za druhou a lekár si získava dôveru ďalších pacientov. Tak ako práca prináša odmenu v svetskom zamestnaní, aj ťažkosti a sklamania, ktorým denne čelíme, nám ponúkajú príležitosť zhromažďovať duchovné poklady v nebi. Matka, ktorá trpezlivo znáša záchvaty hnevu svojho tvrdohlavého dieťaťa, účtovník, ktorý si zachová poctivosť napriek tlaku od neetických klientov, či učiteľ, ktorý sa nevzdáva pri práci so slabším žiakom – keď tieto nepríjemnosti obetujú Kristovi z lásky, v nebi sa k nim pripočítava odmena. Naše každodenné kríže, nesené v pokore a v spojení s Kristovou obetou, sa stávajú prostriedkom zmierenia za naše hriechy a hriechy druhých.

Sám Kristus nás vyzýva, aby sme si nezhromažďovali pominuteľné poklady na zemi, ale aby sme si ukladali večné duchovné poklady v nebi. Keď čelíme ťažkostiam alebo jednotvárnosti každodenného života, môžeme si pripomenúť jeho učenie: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,19-21). Naše srdce nasleduje náš poklad – teda to, čo si ceníme, do čoho investujeme a čomu dávame prioritu. Tak… kde je ukotvené naše srdce? V honbe za bohatstvom, postavením a pohodlím tohto života? Alebo v zhromažďovaní duchovných odmien životom lásky a obety spojeným s Kristom? Otec, ktorý vidí v skrytosti, odmení každý skutok, akokoľvek malý, obetovaný jemu. Kríže vpletené do našich dní sa stávajú prostriedkom oslavy Boha, keď sú znášané spolu s Kristom. A zhromažďovanie pokladu v nebi nám pomáha sústrediť sa na večnosť.

Tak ako sa tešíme na výplatu po náročnom týždni, môžeme si pri každej ťažkosti alebo úlohe povedať: „Toto sa mi pripočíta k večnému zisku.“ Keď zameriame pohľad na nebo a nie na pominuteľné rozkoše sveta, zhromažďujeme svoju skutočnú odmenu. Kristus to jasne hovorí: „V nebi si zhromažďujte poklady“ (Mt 6,20). Každé trpezlivé znášanie utrpenia, každá obeta pre dobro druhého, každý zápas s pokušením – ak sú zakotvené v láske k Bohu nadovšetko – sa stávajú večným duchovným kapitálom, ktorý nemožno stratiť. Žiadny krach trhu ani bankrot firmy nezmenší túto odmenu, vyhradenú pre pokorných, ktorí nesú kríže po boku Pána. Naša motivácia sa podobá vodičovi, ktorý sleduje, ako naskakujú eurá na taxametri – no naším cieľom je neporušiteľná koruna čakajúca v nebi, kde Otec v skrytosti odmení každý malý zápas znášaný pre neho.

Hlboké duchovné spisy Dona Dolinda osvetľujú kresťanskú vieru, že svetské utrpenia, obetované v jednote s Kristom, sa premieňajú na večné poklady v nebi. Ako poznamenáva vo svojom rozsiahlom biblickom komentári: „Bolesť sa stáva neoceniteľným bohatstvom – a to je cena večného a nevysloviteľného šťastia“ (Komentár k Zjaveniu). To zdôrazňuje, že utrpenia majú duchovnú hodnotu – stávajú sa nevyčísliteľným bohatstvom, ktoré nám zabezpečí večnú radosť. Don Dolindo ďalej uisťuje: „Tí, čo sa boja Boha, majú svetlo, ktoré svieti aj v temnote ich trápenia – svetlo, ktoré utešuje a nikdy nezhasne“ (Komentár k Žalmom). Vernosť v súžení prináša večné svetlo útechy. Navyše: „Pre spravodlivých sú bolesti a skúšky titulom zásluh a slávy…“ (Komentár k Malým prorokom).
To znamená, že ťažkosti sa zaznamenávajú ako zásluhy v nebeskej knihe účtov, vedúce k sláve. A napokon: „Myslime na večnú odmenu, na poklad šťastia, ktorý prináša aj tá najmenšia bolesť“ (Komentár k Evanjeliu podľa Matúša) – každé utrpenie v spojení s Kristom má schopnosť priniesť večnú radosť úmernú jeho miere.

Tipy na knihy:

• Krížová cesta a Kristovo zmŕtvychvstanie s pátrom Dolindom
• Ježišu, ty sa postaraj
• Modlitby k libanonským svätcom

Vo svojej úvahe o hluchonemom mužovi z Markovho evanjelia Don Dolindo nachádza duchovné ponaučenia aj v telesnej biede: „V očiach sveta sa ten úbohý chorý zdal nešťastný; ale ak by obrátil svoj pohľad k nebu, počul by tajomné slová života a hovoril by výlučne s Pánom“ (Komentár k Mk 7). Namiesto zamerania sa na pozemské obmedzenia máme uprieť zrak k duchovnej oblasti, kde duchovné zmysly vnímajú Božie svetlo a hlas. Každé „nešťastie“ sa napokon môže zmeniť na šťastie, lebo „nie sme určení pre túto zem, ale pre Boha“.

Don Dolindo sa tiež venuje „duchovnému pôstu“, keď sa vytráca útecha a zmyslová prítomnosť Boha. No aj táto tma má v sebe potenciál pravej obety: „Ide o skúšky, temnotu a vyprahnutosť, keď sa duša zdá byť stratená a dezorientovaná vnútri – vtedy môžeme odpovedať na lásku Ježiša Krista a obetovať mu pravú poctu našej vernosti“ (Komentár k Mk 2). Tak ako nový mech sa musí roztiahnuť, aby pojal nové víno, aj naša skúšaná duša sa rozširuje trpezlivým znášaním, aby mohla opäť prijať Boha. Táto vernosť v temnote duše pripomína Kristov výkrik opustenosti na kríži – obetu, ktorá nás vykupuje cez spoločné utrpenie.

Pre Dona Dolinda fyzické alebo duševné bolesti, ak sú zakotvené v láske k Bohu nadovšetko, nás aj napriek svojej ostrosti smerujú k nášmu večnému cieľu. Odopretie zbavuje falošných opôr, čím nás núti spoľahnúť sa na neviditeľné skutočnosti, ktoré jediné dokážu uspokojiť túžiacu dušu.

Keď nesieme svoje každodenné kríže alebo prechádzame posledným prechodom života – smrťou – Don Dolindo nás pozýva odovzdať sa v jednote s Kristovou obetou. Píše: „Boh mi dal život, aby som mu ho mohol obetovať aj vo fyzickej smrti, v ktorej sa život premieňa na večný život a na slávne zmŕtvychvstanie“ (Komentár k Mt 4). Smrť sa tak stáva vrcholným zasvätením – zavŕšením pozemského života v milujúcej obeti. A navyše: „Každé utrpenie zanecháva v tele prísľub života, tak ako každá falošná radosť či zneužitie zmyslov zanecháva semeno hanby a odsúdenia“ (Komentár k Mt 28). Telesné alebo duševné bolesti vkladajú do našich tiel prísľub večnej slávy – vytvárajú v nás svätosť skrze účasť na Kristových ranách. „Bolesť v nás kladie semeno konečného premenenia – označuje nás takmer ako rany Ježiša Krista.“

Rovnako ako Don Dolindo, aj libanonská maronitská katolícka rehoľníčka svätá Rafka (1832–1914) mocne stelesňovala mystiku vykupiteľského utrpenia. Vo veku 27 rokov v modlitbe túžila zúčastniť sa na Kristovom utrpení. Čoskoro ju začali sužovať prudké bolesti hlavy a očí, ktoré ju postupne priviedli k slepote a ochrnutiu na zvyšok života. No uprostred intenzívnych múk Rafka vyžarovala radosť z toho, že sa môže zjednotiť s Ježišovými ranami. V súlade s duchom Don Dolinda poznamenala: „Za ranu na Ježišovom pleci“, nachádzajúc večnosť v utrpení. Tak ako telesné muky pretvárali Rafkinu dušu, rovnako je aj pre nás vzorom trpezlivosti, ktorá sa premieňa na neporušiteľnú korunu. Ako zlato očistené ohňom, Rafka dosvedčovala, že aj „nešťastie“ bolesti sa mení na požehnanie, keď – slovami Don Dolinda – „život pozdvihne svoj pohľad k nebu“.

Zatiaľ čo bezbožní sa navonok radujú z falošných rozkoší, Don Dolindo odhaľuje, že ich blahobyt skrýva hlbšiu skazu: „Ich blahobyt je ako patogénna virulencia, ktorá požiera život, zatiaľ čo sa zdanlivo rozvíja. Pozri sa na pľúca tuberkulózneho človeka – možno v nich nenájdeš podobné množstvo klíčkov; množia sa, zhlukujú, požierajú všetko a zdajú sa byť víťazmi. Keby si sa pozeral len na tie pľúca, nazval by si to rozvojom; ale ak sa pozrieš na tvár chorého a vezmeš do úvahy jeho utrpenie, nazval by si to skazou“ (Komentár k Mt 28). Hoci sa hriešnici môžu javiť ako víťazi, ich neviazané potešenia vedú k chorobe duše, ktorá ničí pravý život.

Naopak, pre spravodlivých, ktorí prijímajú utrpenie, „v bolesti je duša upevnená a telo je oživené duchom, ktorý sa tak pripravuje na večný triumf“ (Komentár k Mt 28). Vonkajšia slabosť skrýva vnútorné posilnenie. Ako prerezávanie stromu či očistný oheň, aj utrpenie upevňuje integritu a spaľuje nečistoty, aby pripravil dušu na nebeskú slávu. Don Dolindo nás povzbudzuje: „Objímme kríž s radosťou, lebo je to prísľub blahobytu a večného života; objímme kríž, odovzdajme sa Božej dobrote, odpúšťajme, pomáhajme, milujme – ako Ježiš na Kalvárii“ (Komentár k Mt 28). Zjednotením našich obetí s Kristovým utrpením sejeme semienka neuhasiteľného života. Iba krížovou cestou môžeme mať účasť na jeho víťazstve nad smrťou.

Aby sme uzavreli túto úvahu, vráťme sa k počiatočnému poznaniu, že pozemská práca prináša viditeľné ovocie, tak ako vnútorné obety prinášajú neporušiteľné odmeny. Napriek tomu nás často nevedome infikuje postoj nároku. Ako dedičia Adamovho a Evinho vyhnanstva z raja si v skutočnosti nič nezasluhujeme – držíme sa len Kristovho milosrdenstva. Jedine milosť nás chráni pred spravodlivým trestom. Cvičenie sa v duchovnej chudobe nám umožňuje niesť nevyhnutné kríže ako dary, nie ako bremená. Nemáme si aktívne vyhľadávať či užívať utrpenie. No keď na nás prídu skúšky bez našej viny, môžeme ich vnímať ako príležitosť zhromažďovať duchovné poklady, keď ich obetujeme Bohu. Samozrejme, je rozumné hľadať úľavu morálnymi prostriedkami – môžeme ich používať, no nemáme ich zbožšťovať. Zmiernenie utrpenia etickým spôsobom je správne. Ale ak skúšky pretrvávajú napriek našim snahám, máme možnosť ponúknuť ich Bohu. Spojením nevyhnutných bolestí s Kristovým utrpením sa zbavujeme postoja „zaslúženosti“ a vstupujeme do života Najsvätejšej Trojice, ktorá nás už teraz miluje bez miery. Táto najhlbšia psychologická sloboda umožňuje aj nespravodlivosti premeniť sa na dôvernosť s Láskou samotnou. Vezmime preto na seba kríže, ktoré sú votkané do našich dní – nehľaďme iba na drevo, ale na víťazného Krista, ktorý ich premieňa na svetlo Veľkej noci.

Ó Mária, Matka Bolestná, ty verne stojíš pri kríži a dôverne sa delíš o utrpenie svojho Syna. Vzbuď v našich srdciach mystickú nádej, ktorá osvetľovala Don Dolinda v jeho mnohých skúškach. Aj keď ho falošné obvinenia a vylúčenie z duchovnej služby uvrhli do dlhého temného obdobia, predsa sa k tebe utiekal s detinskou dôverou. Tak ako meno Dolindo znamená „bolesť“, aj on niesol svoj kríž v jednote s tvojím prebodnutým Nepoškvrneným Srdcom. Daj nám odvahu kráčať cestou kríža spolu s tebou a Donom Dolindom. Nech spojíme svoje utrpenia s Kristovým umučením, aby sme zhromažďovali neporušiteľné poklady v nebi, ako to robila svätá Rafka svojím radostným prijatím slepoty a ochrnutia počas celého života. Nauč nás odovzdať všetko Bohu, ako to robil Don Dolindo, keď sa modlil: „Ježišu, odovzdávam sa ti, ty sa postaraj.“ Veď nás k stále hlbšej dôvere v Ježiša, aby sme objavili pravý pokoj. Amen.

Autor: Elie G. Dib

Článok bol publikovaný dňa 23. 3. 2024 na portáli Catholic Exchange.