Jozef Jurina: Vnútro otvorené dokorán (recenzia)

Autorom titulu Vnútro otvorené dokorán je kňaz Trnavskej diecézy Jozef Jurina. Sú to zamyslenia, v ktorých reflektuje svoj život po prekonaní infarktu.

Predtým. V prvej časti opisuje svoj život predtým, ako sa ocitol na prahu smrti. Hovorí o tom, ako si vtedy myslel, že pravdu a lásku poznal, nielen o nich učil, ale ich aj žil. Otvorené vyznanie o vlastných omyloch, domnienkach, bojoch i nebojoch. A o povolaní, ktoré dostal každý z nás, no nie vždy ho naplno využívame – povolanie žiť. Za každých okolností, v každej situácii, vždy.

Teraz. Zmena smeru života prišla v podobe utrpenia. Zastavil sa, aby začal žiť, a nielen živoriť. Nachádza novú radosť z toho, že nebo ticho vyznáva, že ho (i nás) potrebuje. Pozemské starosti zatieňujú náš pohľad hore, no pohľad zo zeme do neba je novým prameňom síl i uprostred utrpenia. Perspektíva večnosti ako zmysel celého nášho života. Smrť nie je koncom, ale je bránou do niečoho väčšieho, krajšieho. Vyznáva, ako našiel odvahu objaviť zmysel v každej bolesti, nešťastí, utrpení… A ako uprostred utrpenia objavil viac Boha. „Nech je náš postoj k utrpeniu jasný. Cieľom utrpenia na tejto zemi nie je iba hrob, cieľom je nebo.“ (Jurina, 2015, s. 75)

Potom. Sme Božie deti, a tak sa budúcnosti báť nemusíme. Čaká nás nebo. O večnosti i Vianociach medituje v poslednej z troch kapitol, ktoré predkladá čitateľovi.

Hlboké zamyslenia nad životom a vierou dopĺňajú nádherné ilustrácie keramickej tvorby Ivett Axamitovej, predstaviteľky sakrálnej tvorby. Spolu s hodnotným textom sú výborným podnetom na meditáciu. Autentické vyznanie Kristovho kňaza nemôže nechať nikoho chladným. Obohacuje. Pozýva zatiahnuť na hlbinu. Ísť k podstate vecí. A skutočne žiť. S pohľadom upriameným na nebo.