Marián Kuffa: Maturita z lásky (recenzia)

Recenzia na útlu knižočku Maturita z lásky sa mi píše ťažko, pretože neviem nájsť tie správne slová, ktoré by si skutočne zaslúžila. Áno, môžem napísať, že sa čítala jedna báseň, a že bola vyrozprávaná na jednej strane vtipne, no na druhej i smutne, avšak stále prekrásne.

Mohla by som sa taktiež zmieniť o tom, ako sa niektoré príbehy dotkli mojej duše, ale aj prehovorili k môjmu svedomiu a že sa v týchto príbehoch môže nájsť ktokoľvek z nás, hoc z malej časti. A mohla by som záverom spomenúť, že som sa počas čítania neustále usmievala, aj keď ma občas v očiach zaštípali slzy a to nielen od ľútosti, ale i šťastia. Áno, to všetko som mala v pláne, pretože je to pravda, no podľa mňa to ani zďaleka nestačí.

“To najkrajšie, o čom sa presviedčam, je, že Boh sa nás nikdy nevzdá. Ak Boh pri tebe nestojí, nie je to preto, že ťa opustil. Ty si opustil jeho a vzdialil si sa od neho.” (str.24)

Keď je niečo neobyčajne krásne, ťažko nájsť slová, ktoré by dokázali vystihnúť podstatu daného diela. Marián Kuffa je totižto úžasným, charizmatickým človekom, ktorého veľmi obdivujem za všetko, čo pre druhých robí a jeho osoba by mohla ísť nejednému z nás príkladom. Vždy sa mi páčilo, ako vie do svojich príbehov, ktorých bol svedkom alebo samotnou súčasťou, vtiahnuť poslucháča každého veku, ktorý mu načúva s očami a možno aj ústami dokorán. Niet sa čomu diviť, keďže je skvelým a vtipným rozprávačom, s darom vniesť do neveselých, ťaživých chvíľ humor a odľahčiť tak tému.

“Mal som veľmi rád Pannu Máriu. Keby ste k nám prišli, keď som dospieval, nad mojou posteľou bola v strede Panna Mária. Z pravej strany Winnetou na koni, z ľavej strany karatista Bruce Lee, zhora horolezec Reinhold Messner, ktorý sám preliezol štrnásť osem tisícoviek. A potom kone, pušky, medvede. Všetko okolo, ale Panna Mária v strede.” (str.69)

Pre mňa bolo čítanie tejto knižočky zážitkom, no mrzí ma, že príbehov v sebe neukrývala viac. I keď som už niektoré poznala, ani trochu mi to nevadilo, pretože by som ich mohla čítať od rána do večera a vždy v nich nájsť niečo nové. Sú veľkým povzbudením do života, dôkazom toho, ako nás Boh miluje a Panna Mária za nás neustále bojuje. A príkladom toho, ako zmaturovať z toho najdôležitejšieho celoživotného predmetu, z lásky.

“Ak odmietneš lásku, vyberáš si nelásku. To je peklo a peklo môže začať už tu na zemi, ak nemáme nádej. Boh vždy hrá za teba do poslednej chvíle, neurazí sa, keď odmietneš, stále ti dáva nové ponuky.” (str.24)

Ako som písala, ťažko sa mi píše recenzia, lebo všetko, čo napíšem ani zďaleka nevystihne toto dielo a hlavne nie tohto sympatického farára zo Žakoviec. Ale jedno viem na sto percent. Ak po knižke niekedy siahnete, nebudete nikdy ľutovať a pravdepodobne si taktiež budete priať ešte viac príbehov a dúfať, že raz vyjde aj jeho tretia publikácia.

“My kresťania by sme mali pristupovať k sviatostiam a k prijímaniu s nádejou, nie povýšenecky. Nemáme istotu, ale máme nádej. Nádej ťa privedie k pokore, istota ťa privedie k pýche. Na prijímanie nechodíme preto, lebo si to zaslúžime, ale preto, že je to potrebné. Potrebujeme to. Bez Ježiša nemôžeme ani krôčik.” (str.21)