Slúžiaci Kráľ

Nebolo to tak dávno, keď sme spolu prechádzali večerným mestom. Mám pocit, že neskorá jeseň môjmu mestu veľmi pristane. Slnko už dávno zapadlo a svietili len svetlá vo výkladoch a pouličné lampy. Odrazu všetko vyzeralo ideálne ako z reklamy na mobilného operátora.

Až kým sme na konci námestia nezazreli potácajúceho sa starého pána. Dlhý kabát zošuchnutý z pliec sa mu motal okolo nestabilných nôh, keď sa motal zo strany na stranu. Okoloidúci policajti sa na neho len pozreli a kývli plecami. Odrazu sa popri ňom začal tvoriť tunel – ľudia ho obchádzali širokým oblúkom, šepkali si a ukazovali na neho prstom. Bezdomovec. Chudák. Žobrák. Opilec… Okamžite sa mu dostalo toľko nálepiek, že jeho skutočnú tvár už takmer nebolo vidieť.

“Podľa mňa nie je opitý,” začula som odrazu hlas spoza mňa. Nenápadne som sa obrátila. Stáli za mnou. Dievča ukazovalo prstom na tackajúceho sa muža. “Nie je opitý. Mali by sme mu pomôcť.” Chlapec vedľa nej prekvapene zdvihol obočie. “Jemu?”

Nečakala na neho a ponáhľala sa k mužovi, ktorý sa už opieral o vápnom natretú stenu budovy. Sledovali sme ju akoby bola hrdinkou v napínavom filme.

Z dostatočnej vzdialenosti sa naklonila k mužovi. “Ste v poriadku?”

Pomaly k nej natočil hlavu. Oko mal zaliate krvou. Nechápal, čo sa ho pýta. Spýtala sa znovu.

Vzlykol. A potom znova. Nerozumel.

Prišla k nemu bližšie a my sme sa potajomky priblížili tiež.

Počúvali sme ako jej hovorí, že mu je zle. Že ho bolí chrbát tak strašne, že nedokáže stáť na nohách. Že ho čaká na konci námestia taxík, len sa bojí, že tam nedôjde…. Hovoril a vzlykal. Nerozumel. Nik sa pri ňom nepristavil. Len ona.

Pozreli sme sa na seba. Ostalo ticho. K dlažbe nás prikovala hanba za vlastné myšlienky a odsúdenie, ktoré sme v hlave voči mužovi vyslovili.

Ako je to občas jednoduché – postaviť brata i neznámeho pred náš vnútorný tribunál. Byť žalobcom svedkom i sudcom v jednej osobe. Sme v tom tak dobrí! Výborní! Životné skúsenosti nás predsa naučili, už sme ostrieľaní a vieme si vytvoriť pravdivý obraz o … hocikom a o hocičom.

Alebo nie?

Večerať u úžerníkov, priateliť sa s bezdomovcami, opilcami, chudákmi a úbožiakmi nepatrí zrovna k znakom atraktívneho kresťana, ktorým by sme sa chceli menovať.

A predsa, Ježiš to robil. Prinášal nádej do miest s tou najväčšou tmou a beznádejou akú si len vieme predstaviť. Vedel aká je jeho identita, vedel, že je Syn Boha a nič z tých vecí, ktorých sa dotkne ho nekradne o jeho svätosť. Kráľ, ktorý vďaka tomu, že vedel kým je mohol slúžiť a prinášať nebo na zem. Slúžiaci Kráľ. Nesúdil. Neukazoval prstom. Neobchádzal. Miloval. Nezištne, úprimne a absolútne.

Tiež sme pozvaní k takémuto kresťanstvu – ku kresťanstvu za hranicou komfortu.

Svet poznal mnoho ľudí, ktorí boli ochotní vzdať sa vlastnej dôstojnosti pre dobro a potreby iných.

Aj na Slovensku máme jedného z nich. Farár Maroš Kuffa je tým, kto odráža láskavé a darujúce sa Kristovo srdce tak, ako málo kto. Snúbi sa v ňom bezhraničná láska matky, s obetujúcou, no prísnou láskou otca. Každé jeho slovo je naplnené úprimnou snahou dotknúť sa ľudského srdca – srdca úbožiakov a bedárov i tých “najposlednejších” z nás. “Milujte ľudí takých, akí sú,” hovorí a dodáva: “Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb.”

Jedinečné a dychberúce slová farára Kuffu si teraz konečne môžete užiť aj na CD. Najnovšie CD Promluvy s prednáškami Mariána Kuffu teraz nájdete aj na zachej.sk