Liek proti beznádeji existuje! Je bližšie, než si myslíme

Viete, čo je to biblioterapia? Ak tipujete, že je to liečba Bibliou, máte čiastočne pravdu. Biblioterapia je psychoterapeutická metóda, ktorej hlavným nástrojom sú knihy, čo nepochybne zahŕňa aj (a pre kresťanov najmä) Sväté písmo. V dnešnej dobe to môže vyznievať dosť zvláštne, pretože kniha je neraz vnímaná skôr ako ušľachtilý luxus než základná životná potreba. Isté je, že názory na poradie dôležitosti ľudských potrieb sa rôznia.

Veľmi zreteľne som si to uvedomil, keď som raz počúval v rozhlase jednu reláciu, kde si moderátor pozýval rôznych zaujímavých hostí. V ten večer tam mal pri mikrofóne profesora filozofie. Rozhovor moderátora s týmto hosťom ma veľmi zaujal, no najviac mi utkvela v pamäti jedna poslucháčska otázka adresovaná pánovi profesorovi.

Istý postarší pán sa ho spýtal, čo je podľa neho najdôležitejšia vec v živote. Profesorovu odpoveď si pamätám len v hrubých rysoch – myslím, že vyzdvihol význam vzťahov, – ale dodnes presne viem, ako na jeho slová zareagoval dotyčný poslucháč, ktorý bol naďalej na linke. Víťazoslávne prehlásil, že pán filozof sa celkom mýli, lebo najdôležitejšou vecou v živote človeka je vzduch, bez ktorého nevydržíme nažive dlhšie ako dve minúty.

Viem si predstaviť, aký šťastný a duchaplný sa musel cítiť ten „vrták“, veď nachytal na hruškách vysokoškolského profesora filozofie a dokázal mu, že je obyčajný „mudrlant“, ktorý o živote v podstate nič nevie. Pán profesor to zobral s humorom, no vo mne to vrelo – zasa raz „zabodoval“ jeden z tých „triezvych praktikov“, ktorí si myslia, že zmysluplné je len to, vďaka čomu zlacnie chlieb! Múdrosť sama však hovorí: Nielen z chleba žije človek… Chlieb je fajn vec, aj vzduch, lenže keby už človek nemal naozaj žiaden dôvod, prečo žiť, nezostal by nažive ani len dve minúty.

Dôvod žiť, zmysel života, nádej… Sú to synonymá, ktoré veľmi úzko súvisia s diagnózou dnešnej doby. Jednou z najtypickejších čŕt súčasného sveta je totiž beznádej. Nepoznám človeka, ktorý by túto chorobu opísal lepšie a bojoval proti nej odhodlanejšie ako rakúsky psychiater Viktor Frankl. Svoju „terapiu nádejou“ si vyskúšal na vlastnej koži v tých najextrémnejších podmienkach – v Osvienčime. To, či človek ešte má v čo dúfať, tu nebolo námetom duchaplných akademických debát, ale otázkou prežitia. A to v doslovnom, fyzickom zmysle.

Tipy na knihy:

Frankl to v jednej zo svojich kníh ilustruje na príklade istého spoluväzňa, ktorému sa niekedy v novembri 1944 prisnil zvláštny sen. Ukázala sa mu v ňom tajomná postava a zvestovala mu, že do Vianoc sa skončí vojna a tábor bude oslobodený. Dotyčný muž to pochopil ako posolstvo zhora a celkom sa naň upol. Bolo na ňom jasne vidieť, ako ožil, ako mu nádej na skorý návrat domov vliala do žíl nový život. Dni sa míňali jeden za druhým, tábor pokrývala čoraz hustejšia snehová pokrývka, no správy z frontu, ktoré prenikali medzi väzňov, vôbec nenasvedčovali tomu, že by sa proroctvo malo naplniť. Nádejou nášho „vizionára“ to však ani v najmenšom neotriasalo.

Napokon prišli Vianoce a… nič sa nestalo. Tento väzeň, ktorý až dovtedy prekypoval životom, zrazu začal z ničoho nič chradnúť, celkom sa opustil a o pár dní zomrel. Rýchlosť, s akou postupoval jeho fyzický i mentálny úpadok, prekvapila aj samotného Frankla, hoci mal ako lekár-psychiater bohaté skúsenosti s krehkosťou ľudského tela i mysle.

Frankl pochopil, že situácia v Osvienčime nebola v podstate ničím iným než do extrému vybičovaným obrazom moderného sveta. Celý svoj život zasvätil tomu, že neúnavne bil na poplach a nasadzoval všetky svoje sily do boja proti smrtiacej pandémii beznádeje, ktorá sa hrozivo šírila vo svete a neprestáva sa šíriť ani dnes. Stal sa autorom veľmi dobre premyslenej metódy psychoterapie, ktorú naďalej rozvíjajú jeho nasledovníci a ktorá prináša konkrétne výsledky. Podobne ako v prípade niektorých iných psychoterapeutických škôl, aj vo Franklovej liečebnej metóde sa využíva blahodarné pôsobenie knihy na ľudskú psychiku.

Liečba knihou, hm… Nechápte ma prosím zle. Netvrdím, že ten, kto nečíta knihy, sa nemôže dopracovať k nádeji a zmysluplnému životu. Domnievam sa však, a mám to potvrdené vlastnou skúsenosťou, že dobré knihy v sebe ukrývajú obrovský terapeutický potenciál, ba v niektorých výnimočných prípadoch môže správna kniha, ktorá sa v správnom čase dostane k správnemu adresátovi, doslova zachrániť ľudský život.

Pre človeka, ktorý má pocit, že sa dostal do slepej uličky, do temnej cely bez okien, jedným slovom, do bezvýchodiskovej situácie, môže dobrá kniha znamenať nový pohľad na svet i seba samého, otvorenie sa pre nové obzory a možnosti a prvý krok smerom von zo začarovaného kruhu. Nemusí pritom nevyhnutne ísť o nejaké náhle „osvietenie“ – tento výsledok je v mnohých prípadoch vyústením dlhodobého, pozvoľného, takmer nebadateľného procesu klíčenia, rastu a dozrievania slov, ktoré zasievajú do našej mysle knihy.

Nech už je to tak či onak, v každom prípade môžeme povedať, že dobré knihy vyžarujú tajomné svetlo, lúče poznania, ktoré osvetľujú naše kroky smerujúce k pôvodcovi všetkej múdrosti a nádeje. Kniha teda v žiadnom prípade nie je luxus a rodinná knižnica nie je štýlový, no mŕtvy kus nábytku, ale domáca lekárnička, kde sú uložené nesmierne vzácne „papierové ampulky“ so živými kultúrami, či skôr oživujúcou kultúrou.

Autor: Martin Csontos