Božie dary

Svätá Terezka z Lisieux raz povedala: „Pán si poslúži tými najslabšími nástrojmi, aby vykonal zázraky.“ Dôkazom tohto výroku je aj príbeh malého Jamesa Fultona Engstroma, ktorý sa napriek bezproblémovému tehotenstvu narodil mŕtvy. Po 61 minútach, presne vo chvíli, keď ho lekári chceli vyhlásiť ho za mŕtveho, začalo jeho srdce zrazu biť…

Prinášame vám úryvok z neuveriteľnej novinky 61 minút k zázraku, ktorá vás pripúta ku stoličke, kým ju nedočítate.

Krátko predtým než som zistila, že som po štvrtý raz tehotná, som sa zhovárala so svojím duchovným sprievodcom, otcom Josephom Dontonom, pričom som sa mu priznala, že už viackrát otehotnieť nechcem. Po tom, čo som v priebehu troch rokov manželstva absolvovala dva pôrody a jeden spontánny potrat, bola moja otvorenosť životu totálne v koncoch. Otec Donton sa zaklonil v kresle a spýtal sa ma: „Keby si v tejto chvíli zistila, že si tehotná, čo by ti napadlo ako prvé?“

Pozrela som sa mu do očí a zavrčala som: „No dokelu!“ Moja úprimnosť ho úprimne pobavila. Potom zvážnel a povedal mi, že na tomto postoji by sme mali spoločne popracovať.

Týždeň nato sa moja dcérka, ktorá ešte nemala ani dva roky, hrala v obývačke. Zabávala sa tým, že neúnavne obiehala okolo nášho trojmesačného synčeka. Bennet si džavotal a smial sa, Lydia behala, tancovala a spievala, pričom ho z času na čas pobozkala. Toto bol ich zvyčajný spôsob spoločnej hry, ktorému sa venovali vo chvíľach, keď Lydia Benneta práve celkom neignorovala.

Ja som bola vo vedľajšej izbe. Sedela som na kraji postele a očami som „hypnotizovala“ tehotenský test, ktorý som držala v ruke. Vyzrela som von z okna a potom som opäť pozrela na test. Bol pozitívny, a hoci ma to neprekvapilo, definitívne ma to dorazilo. Môj manžel Travis a ja sme boli takí unavení a zaneprázdnení z prispôsobovania sa skutočnosti, že sme už štvorčlenná rodina, že sme sa necítili povolaní k žiadnym vyšším veciam, než sa vyhrabať každé ráno z postele, a už vôbec nie k tomu, aby sme mali ďalšie dieťa.

Už teraz sme žili od výplaty k výplate. Už teraz sme pociťovali chronický deficit spánku. Už teraz sme do nášho dvojdverového chevroletu ledva natlačili detské sedačky.

Znovu som sa pozrela von oknom a potom som kapitulovala. „V poriadku, Bože. Verím, že toto dieťatko je dar. Verím, že chceš, aby existovalo. Budeš sa však mať čo obracať, aby si sa oň postaral.“ Nedodala som: „Lebo inak…“, ale to sa rozumelo samo sebou. Nebolo to vyznanie viery, jednoducho som mu dala na vedomie, že ho považujem za zodpovedného za celú túto situáciu a že sa z toho len tak ľahko nevyvlečie.

A on sa naozaj postaral. To sa mu musí nechať.

Prvá vec – moje tehotenstvo prebiehalo extra hladko. Nemávala som takmer žiadne ranné nevoľnosti. Svoju miernu tehotenskú cukrovku som bez problémov udržala pod kontrolou úpravou stravy. Jedným slovom, dieťatko aj ja sme boli po všetkých stránkach úplne v poriadku. A ešte čerešnička na torte: skoro každý deň som si mohla trocha zdriemnuť.

A to nie je všetko. Jedného dňa sme v poštovej schránke našli poukážku na nákup benzínu, ktorú nám poslal anonymný darca. Krátko nato sa niekto ponúkol, že nám kúpi nový gauč, aby sme sa mohli zbaviť obstarožnej treťohornej fosílie, ktorá trónila v našej obývačke. Pokračujeme – istý rodinný priateľ nám poslal nový laptop, pretože sa dozvedel, že Travis sa vrátil do školských lavíc, aby si dokončil magisterské štúdium. Vzápätí nato nám naša pôrodná asistentka vysvetlila, že jej nedlžíme nijakých päťsto dolárov, ako sme sa dovtedy domnievali, pretože náklady za predchádzajúci pôrod v plnej výške uhradila zdravotná poisťovňa. A to nehovorím o nespočetných neočakávaných finančných injekciách, ktoré neraz vzpružili náš rozpočet.

Mesiac po svojom stretnutí s otcom Dontonom som za ním opäť prišla a povedala mu, že v čase nášho posledného rozhovoru som už bola tehotná. Zasmial sa, pretože si dobre pamätal, o čom sme sa rozprávali, a spýtal sa ma, čo som si povedala, keď som to zistila. Odpovedala som mu, že Travis i ja vieme, že Boh chce, aby toto dieťatko existovalo, a že s napätím očakávame odpoveď na otázku, prečo to chce. Povedala som mu tiež, že dôverujeme Božej starostlivosti a že Pán bol voči nám doteraz mimoriadne veľkodušný. Otec Joseph mierne potriasol hlavou a spoza svojho pracovného stola na mňa vrhol veľavýznamný pohľad. „To, čo hovoríš, je veľmi zaujímavé, pretože tu mám jednu vec, ktorú ti mám odovzdať,“ odvetil. „Počkaj chvíľku.“

Na pár minút odišiel z miestnosti. Keď sa vrátil späť, v ruke držal bielu obálku. „Istý farník mi dal veľkú sumu peňazí,“ povedal. „On a jeho manželka chceli pomôcť niekomu, kto to potrebuje, no nemali vytipovanú žiadnu konkrétnu osobu. Povedali si, že na faru prichádzajú ľudia, ktorí prosia o pomoc, a že ja už budem vedieť, komu to mám dať. Takže polovicu z toho teraz dávam vám. Myslím, že Duch Svätý chce, aby to bolo takto.“

Stála som tam s vytreštenými očami a otvorenými ústami. Keď mi podával obálku, zmohla som sa len na to, že som vyjachtala prekvapené ďakujem.

Dohodli sme si dátum ďalšieho stretnutia a potom sme sa rozlúčili. Zamierila som priamo k autu. Hneď ako som si sadla za volant, som nazrela do obálky. Vykukli na mňa odtiaľ unavené oči Benjamina Franklina a ja som narátala päť šuchotavých bankoviek.

Hľadela som na ne v nemom úžase. Päťsto dolárov je pre väčšinu ľudí veľa peňazí, no pre moju rodinu to bol hotový majland. Celú cestu domov som vo vďačnom úžase potriasala hlavou. Keď som sa približovala k nášmu domu, zašla som až k poštovej schránke. Zaparkovala som, preletela došlú poštu a otvorila šek, ktorý som v nej našla. Bol to účet za naše dvojročné poistenie auta. Mali sme zaplatiť 482 dolárov. Na tvári sa mi rozprestrel široký, trocha prihlúply úsmev. Nielenže máme dosť peňazí na to, aby sme zaplatili účet, ktorý je pre náš rozpočet zvyčajne sotva zvládnuteľnou zaťažkávacou skúškou, ale ešte nám zostane dosť peňazí na to, aby sme si zašli na zmrzlinu! Zatočila sa mi hlava z toho, aká rukolapná a veľkodušná je Božia starostlivosť o našu rodinu.

Úryvok pochádza z knihy 61 minút k zázraku, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.