Zázrak Božieho milosrdenstva

Svedectvo vypočutej modlitby

,,Poďte sem a počúvajte všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil“ (Ž 66,16).

Nedávno som v Biblii natrafila na tento predtým už tisíckrát čítaný žalm, ktorý ma konečne prinútil zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne čítam. Hlavou sa mi hnali myšlienky o ľuďoch, ktorí na kresťanských podujatiach rozprávajú ostatným o zázrakoch v ich živote. Tí ostatní počúvajú so zatajeným dychom a na konci rozprávača odmenia obrovským potleskom. Začala som premýšľať, čo by som asi tak povedala ja na mieste toho, kto vydáva svedectvo o Bohu – či vôbec boli v mojom živote situácie hodné spomenutia. Keďže najčerstvejšie udalosti v mojom živote sa týkajú pôrodu, skúsila som si pripomenúť toto obdobie i obdobie deväťmesačného čakania.

S manželom sme boli svoji už asi polroka, keď sme sa dočkali tej vytúženej správy, že sa čoskoro rozrastieme. Naša radosť bola taká obrovská, že sme nič netajili. O mojom tehotenstve nevedeli snáď len tí, ktorých sme nepoznali. Od začiatku som ,,trpela“ tehotenskými nevoľnosťami, no aj cez to sme sa snažili tešiť, že je to cesta k rodičovstvu. Keď sa to konečne ako tak upokojilo, prišiel nečakaný zvrat – 8. apríla som začala silno krvácať. Strach a bolesť, ktorá nás vtedy sprevádzala, nám akosi bránila dôverovať Bohu a myšlienky, že o bábätko prídeme, v nás vyvolávali výčitky, prečo nám toto vymodlené bábätko berie. Cestu do nemocnice sprevádzal plač, prosila som, nech sa Boh oslávi a zachráni ho. Manžel vtedy porušil snáď všetky dopravné predpisy. Bol sviatok Božieho milosrdenstva.

Po príchode do nemocnice sa lekári snažili krvácanie zastaviť a dieťatko zachrániť. Vraj bolo na 99% isté, že toľko krvi vytlačí von aj to malé asi dvojmesačné dieťatko. No nestalo sa tak. Dnes viem, že ho zachránil práve milosrdný Boh. Po pobyte v nemocnici som už bola lekármi viac sledovaná a tehotenstvo bolo označené za rizikové.

Tipy na knihy:

Mám pocit, že pri každej ďalšej kontrole sa vyskytovali stále nové komplikácie. Akoby vždy, keď sme si už vydýchli, prišla ďalšia skúška dôvery. Vyšetrujúca lekárka mi stále odporúčala, aby sme navštívili odborné pracovisko v krajskom meste, kde mi mali odobrať plodovú vodu, aby zistili, či sa bábätko nenarodí s Downovým syndrómom. Možno si to lekári neuvedomujú, no týmto ich ,,radšej choďte“ a ,,pre istotu“ naháňajú ženám taký strach! Pričom výsledky týchto testov nikdy nie sú stopercentné. Mnoho žien aj z môjho okolia však tak podľahlo strachu, že si dieťatko nechali vziať. Toto vyšetrenie sme odmietli. Nevravím, že som sa nebála, s manželom sme to preberali často aj s plačom, no vždy sme sa pokúšali odovzdávať a zasväcovať toto dieťa Bohu. Myslím, že práve tieto skúšky nás k nemu priviedli bližšie.

Pri jednej z ďalších prehliadok prišla opäť rana. Lekárka na ultrazvuku uvidela pri bábätku amniálny pruh a vraj to znamenalo, že bábätko by pri zamotaní sa doň mohlo prísť o nejakú končatinu.

Keď si na to teraz spätne spomínam, moje tehotenstvo bolo plné negatívnych správ od lekárov, nad ktorými som neustále premýšľala. No to, že bolo plné Božieho požehnania, som prehliadala.

Každú zlú správu, ktorú sme sa o mojom tehotenstve dozvedeli, sme sa s manželom snažili odovzdávať Bohu. Povzbudzovalo nás, že ak dieťatko už zvládlo to či ono, zvládne aj toto.

A zvládlo to. Boh ho posilňoval. Vrcholom našej viery mal byť pôrod. Pán však ani vtedy nesklamal. Pôrod bol asi desaťminútová rýchlovka, na konci ktorej sme stretli našu lásku. Živého a zdravého chlapca. So všetkými rúčkami aj nôžkami. Bez Downovho syndrómu. S normálnou novorodeneckou váhou. Žiaden z hrôzostrašných scenárov sa nepotvrdil. Aj keď veda a technika pokročila, Boh bol a aj je ten, ktorý má vždy posledné slovo.

,,Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo“ (Ž 66,20). A neodmieta modlitby nikoho z nás. Ak Boh má s človekom plán na tomto svete, zachráni ho. A náš malý zachránený syn nesie meno s významom bojovník.

Zuzana Lukáčová