Čím je výnimočný svätý Charbel?

„Ó Pane, inšpiroval si svätého Charbela k životu a smrti v spôsobe Ježiša Krista. Naučil si ho, ako žiť svoj rehoľný sľub v dokonalosti, v absolútnom tichu, podriaďujúc svoj život tvojmu. Ó najmocnejší Boh, šíriš silu príhovoru svätého Charbela mnohými zázrakmi a divmi. Udeľ nám milosť milovať a slúžiť ti ako to robil on, a udeľ nám, prostredníctvom jeho príhovoru, splnenie našich prosieb, ktoré držíme v tichu našich sŕdc.“

Touto modlitbou začínajú opis životných udalostí svätého Charbela jeho nasledovníci, ktorí dnes obývajú tajomné a odľahlé miesta vo východnom Libanone, v kláštore svätého Marona – Annaya, ktorý sa nazýva aj Jaskyňou mníchov. Z modlitby pramení pokoj, tajomstvo, odovzdanie sa, silná dôvera a vďaka. Takpovediac presne to, čo vo mne vyvoláva pohľad na obraz svätého Charbela.

Kláštor svätého Marona – Annaya je kláštor maronitskej cirkvi. Je to mužská rehoľa, ktorú založil svätý Maron v 4. storočí (aj keď Jaskyňa mníchov bola založená pravdepodobne o dve storočia skôr). Je dostatočne vzdialený od ruchu života, v odľahlej časti Libanonu, obkolesený prírodou a tichom. Presne to definuje rehoľný život svätého Charbela.

Svätý Charbel sa narodil do silne veriacej kresťanskej rodiny. Už v mladom veku túžil stať sa mníchom. Inšpiroval ho asketický a kláštorný spôsob života pustovníkov z maronitského rádu svätého Antona – Kozhaya. Často navštevoval jaskyňu Panny Márie, aby sa tam modlil a meditoval. Obyvatelia dediny Bkaakafra ho už vtedy nazývali svätým pre jeho nábožnosť, neotrasiteľnú vieru v Ježiša Krista a príkladnú oddanosť Panne Márii. Práve táto jaskyňa sa stala jeho prvou pustovňou a oltárom pre chvály. V roku 1851 sa pridal do libanonského maronitského rádu, vybral si meno Sharbel. Po dvoch rokoch intenzívnej akademickej a duchovnej formácie zložil sľuby poslušnosti, chudoby a čistoty. Stalo sa tak 1. novebra 1853 v Kláštore svätého Marona v dedinke Annaya na vrchu Lebanon. Medzi jeho učiteľov patril aj svätý Neematallah Hardini. Neskôr v roku 1859 sa stal kňazom. Mal cieľ dosiahnuť duchovnú dokonalosť.

Preto mu len obyčajný kláštorný život nestačil. Chcel byť pustovníkom – a to sa mu aj podarilo. Svoj život zasvätil manuálnej práci, modlitbám a chválam. Už za jeho života mu boli pripisované zázraky. Jedným z nich bol aj „zázrak lampy“. V jeden večer požiadal svätý Charbel svojho spolubrata o naplnenie lampy olejom, keďže mu zhasínala. Spolubrat si chcel z neho vystreliť a namiesto oleja mu tam nalial vodu. Keď sa neskôr vrátil, aby videl, či lampa stále svieti, ostal prekvapene stáť. Lampa naozaj svietila. Už vtedy bolo všetkým jasné, že svätý Charbel je plný Ducha Svätého.

Svätý Charbel strávil život ako pustovník po dobu 23 rokov. Zomrel na Vianoce v roku 1898. Ešte aj niekoľko mesiacov po jeho smrti vychádzalo z miesta jeho odpočinku svetlo. Neskôr jeho telo exhumovali a zistili, že je neporušené – a nielen to. Dokonca cez jeho telo pretekala krv a voda ako cez živé telo. To bolo začiatkom rozširovania úcty k tomuto svätému po celom regióne. Záznamy o fyzickom a duchovnom uzdravovaní sa začali rozširovať a skúmali ich aj cirkevné autority.

5. januára 1965 ho na konci Druhého vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. blahorečil a neskôr, 9. októbra 1977, ho vyhlásil za svätého.

Svätý Charbel sa vyznačoval absolútnou podriadenosťou a tichosťou bytia, no napriek tomu je jeho život spájaný s mnohými divmi. Celý svoj život slúžil. Aj keď nie často vychádzal z jaskyne, v ktorej býval, neodmietol pomoc a podporu nikomu, kto ho o to požiadal.

Tipy na knihy:

Všetky povinnosti plnil v absolútnej tichosti. Svojmu nadriadenému povedal: „Ak som podľa vás toho hoden, dajte mi najťažšiu a najponíženejšiu prácu.“ Svoj život obetoval v modlitbe za obrátenie sveta k Bohu. Žil neuveriteľne skromne, jeho súčasníci opisovali jeho život ako život človeka, ktorý sa riadil základnými pravidlami rádu, ako napríklad nespať viac ako 5 hodín, jesť len jedenkrát za deň, dodržiavať absolútne prísne ticho, v prípade prehovoru hovoriť krátko a tlmeným tónom. Jeho vankúšom bola drevená doska obalená látkou. Taký život viedol jeden z najtajomnejších a najskromnejších svätcov posledných storočí, ktorý sa dnes pokladá za jedného zo svätcov, ktorým sa pripisujú mnohé divy a zázraky.

Keď umrel, jeho nadriadený nebol práve prítomný. Keď sa vrátil a zistil, že svätý Charbel odišiel k Pánovi, napísal prorocké slová, ktoré sú zaznamenané v oficiálnom zázname kláštora o jeho smrti:

„V tento deň, 24. decembra 1898, otec Charbel z Bekaa – Kafra, pustovník, umrel na porážku v milosti Božej po tom, ako prijal Eucharistiu. Pochovaný bol na cintoríne kláštora vo veku 68 rokov, kedy som bol ja, otec Antonius Mishmeshani, jeho nadriadeným. Pre to všetko, čo on, Charbel, vykoná po svojej smrti, sa ospravedlňujem z podrobností o jeho živote, najmä kvôli miere, v akej dodržiaval svoje sľuby. Môžeme teda povedať, že jeho poslušnosť bola anjelská a nie ľudská.“

Tieto slová otca Antoniusa sa do bodky splnili po smrti svätého Charbela. Dnes je uctievaný nielen katolíkmi, ale aj moslimami po celom svete. Každoročne chodí do Kláštora svätého Marona niekoľko tisíc listov opisujúcich zázraky a uzdravenia ľudí po celom svete na príhovor svätého Charbela.

Nech je nám svätý Charbel, jeho život v tichosti, službe a miera jeho poslušnosti voči Bohu príkladom pre nás samých, aby sme vždy boli pripravení počuť Boha prostredníctvom Ducha, a tak dosiahnuť náš celoživotný cieľ, Božie kráľovstvo.

Martina Šulová