Terapia realitou

Veľmi rád cestujem vlakom po Slovensku, osobitne v prípadoch, keď je mi v podstate jedno, kedy dorazím do cieľa. Ako vysokoškolský študent som cestou zvyčajne čítal – bez toho, aby som venoval pozornosť krajine. Považoval som to za stratu času. Postupne som ale začal sporadicky zdvíhať zrak a osviežovať sa krátkymi pohľadmi na nádherné scenérie ubiehajúce za oknami…

Dnes si síce vždy beriem do vlaku aj knihu, no po prvej, druhej strane ju zvyčajne odložím nabok a pasiem si oči na nádherách svojej otčiny. Keby ste sa ma spýtali, prečo nastala tá zmena, odpoviem vám: sám neviem.

Viac rokov po tomto svojom „obrátení“ som raz cestoval v otvorenom vozni osobného vlaku. Na krajinu padal súmrak a postupne sa začali vyfarbovať zore. Stvoriteľ namaľoval na obzor skutočne uchvacujúce dielo. Nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Zrazu som zaregistroval, ako jeden z tínedžerov, ktorí sedeli na vedľajšom štvorsedadle a svorne hľadeli do smartfónov, zdvihol hlavu, pozrel na večerné zore a s prudko intelektuálnym výrazom tváre opovržlivo zašomral: „Aký gýčový západ slnka…“ Potom sa opäť zahĺbil do krás virtuálneho sveta.

Tipy na knihy:

Táto príhoda je výrečným symbolom skutočnosti, že v súčasnosti žijeme akýsi „odhmotnený“ a zároveň materialistický život. Môže to znieť zvláštne, no povedal by som, že cesta von z tohto podivného druhu materializmu vedie cez hmotu. Stačí si uvedomiť fakt, že márnotratný syn, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium, vstúpil do seba až po tom, čo pocítil krutý hlad. Čo myslíte, kajal by sa, keby bol čisto duchovnou bytosťou, ktorá nepodlieha obmedzeniam hmoty? Je to prinajmenšom otázne. Telo nás síce často navádza na rôzne druhy hriechov, no v prípade najťažšieho hriechu – presvedčenia, že nepotrebujeme Boha – neraz pôsobí ako brzda našej pýchy a arogancie, pretože jeho obmedzenia nás zrážajú na kolená a vedú k pokániu. Telo a hmota vo všeobecnosti nás však zrážajú na kolená nielen svojimi obmedzeniami, ale aj hlbokou múdrosťou a krásou, ktorú do nich vložil Stvoriteľ, takže ak sme dostatočne citliví, „ideme do kolien“ od úžasu a vďačnosti.

Letné prázdniny sú ideálnym časom na to, aby človek nechal trochu oddýchnuť notebook, smartfón či televízor a vydal sa do reálneho sveta. Myslím, že po druhej vlne pandémie a obrovskom nápore virtuálneho sveta na našu myseľ, ktorý ju sprevádzal, to potrebujeme viac ako soľ. V knihe Genezis sa píše, že Boh sformoval človeka z hliny a potom mu vdýchol dušu. Boli sme teda „vzatí zo zeme“ a k zemi jednoducho patríme. Človek nevyhnutne potrebuje kontakt so zemou, zdravé „uzemnenie“. V opačnom prípade „uletí“ do ilúzií a stane sa obeťou klamných preludov. Životodarné spojenie so zemou sa dá nadviazať tisícorakými spôsobmi – prácou v záhrade, pobytom v prírode, majstrovaním… Pointou je nasledovať príklad apoštola Tomáša a vložiť prst do útrob hmoty. A potom padnúť na kolená a vyznať Stvoriteľovi: „Pán môj a Boh môj!“

Martin Csontos