Zjavenia na konci sveta

Mariánske zjavenia v japonskej Akite z roku 1973 nepatria v našich končinách k známym udalostiam. Napriek tomu je veľmi dôležité, aby sa o nich dozvedel svet, pretože v nich Panna Mária odovzdala mimoriadne dôležité posolstvo. Prinášame vám úryvok z novej knihy z vydavateľstva Zachej.sk Akita: Krv a slzy Matky, v ktorom sa dozviete, ako sa tieto zjavenia vlastne začali. 

12. jún 1973 mal byť v živote sestry Agnes ďalším bežným dňom. Malý kláštor v Akite bol prázdny. Sestry išli na katechetické stretnutie do Niigaty, kde bolo sídlo biskupa. Na mieste zostala iba Agnes, ktorá sa mala modliť pred Najsvätejšou sviatosťou. V kláštore nebol kaplán, preto rehoľné sestry dostali povolenie od biskupa, aby samy otvorili dvere bohostánku a adorovali „vystaveného“ eucharistického Ježiša. Toto sa chystala urobiť aj sestra Agnes. „Keď som sa priblížila, aby som otvorila dvierka bohostánku tak, ako mi to odporúčala predstavená, zrazu zablyslo ohromujúce neznáme svetlo,“ zaspomínala si na tento okamih vo svojich duchovných spomienkach. Jeho ukrytá sila bola taká mocná, že rehoľníčka padla tvárou na zem a ležala asi hodinu krížom pred bohostánkom. V tom čase bola ako ochrnutá, nedokázala sa pohnúť, zmeniť polohu, hoci svetlo začalo slabnúť. „Nemala som odvahu otvoriť bohostánok.“

„Keď som sa vrátila k sebe do cely a konečne som mohla uvažovať o tom, čo sa stalo, pýtala som sa, či sa Ježiš prítomný v hostii zjavil, aby osvietil moju hriešnu dušu, alebo som sa stala obeťou halucinácie. Často som otvárala dvere bohostánku na adoráciu v čase, keď som bola katechétkou v kostole v Mjoko, ale nikdy sa nič také nestalo, takže ma to ešte viac znepokojilo. Nezbláznila som sa náhodou? Vrátila som sa na modlitbu do kaplnky, ale tentoraz sa nič nestalo,“ poznamenala sestra Agnes, ktorá v ten deň s nikým nehovorila o tom, čo sa stalo.

Noc pre ňu nebola ľahká. V hlave jej vírili stovky myšlienok. Nebola si istá, čo sa stalo, nevedela, či nemá ilúziu, preto hneď, ako svitlo, utekala do kaplnky hodinu pred začiatkom rehoľných modlitieb. A tak ako deň predtým, len čo sa priblížila k bohostánku, oslepilo ju svetlo. Rehoľníčka padla na kolená a neskôr na tvár. Teraz si bola istá, že to, čo vidí, nie je klam, ilúzia alebo sen. Bol to Ježiš ukrytý v hostii, živý, prítomný, pôsobiaci celou mocou.

Zážitok zo stretnutia so sacrom, so živým Bohom, bol taký silný, že sa sestra Agnes neskôr modlila rehoľné modlitby mechanicky. Nedokázala sa sústrediť na slová po tom, ako niekoľko minút predtým zažila stretnutie s mocou, ktorá ju úplne prerástla. Zvyšok dňa prešiel pokojne. Sestra meditovala o tom, čo sa stalo, modlila sa, ale zatiaľ s nikým nehovorila o tom, čo ju tak šokovalo. Situácia sa zmenila až na ďalší deň, keď počas rannej modlitby s ostatnými sestrami pred Najsvätejšou sviatosťou rehoľníčka opäť uvidela svetlo obklopené červeným plameňom, zahalené do záblesku vychádzajúceho z bohostánku, ktorý akoby celý horel. Sestra opäť padla na kolená. „Nemohla som myslieť na nič iné, len na chválu a vďakyvzdávanie pred Najsvätejšou sviatosťou,“ spomínala vo svojom denníku. Zvelebovanie a pocit vďačnosti ju sprevádzali po celý deň. Bola ohromená obrovskou radosťou a živou túžbou po Pánovi. Po opustení kaplnky sa jej však v mysli objavili ďalšie pochybnosti o pravdivosti toho, čo sa stalo. Vtedy sa rozhodla spýtať svojich spolusestier, či aj ony zažili svetlo. Príležitosťou boli raňajky, počas ktorých sa Sasagawová v rozhovore pokúsila poukázať na toto neobyčajné svetlo. Rehoľníčky sa však tejto téme nevenovali a predstavená tvrdými slovami navrhla Agnes, aby o svojich osobných skúsenostiach nehovorila.

Úryvok pochádza z knihy Akita: Krv a slzy Matky, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.