Ako sa začali zjavenia Panny Márie v Kibehu, jedinom mieste v celej Afrike, ktoré uznal Vatikán?

Zjavenia Panny Márie v Kibehu, jedinom mariánskom mieste v celej Afrike, ktoré uznal Vatikán, sa začali v roku 1981. Viete však, ako sa to stalo? Prinášame vám fascinujúci popis začiatku zjavení Panny Márie, ktorá si ako prvú vizionárku vybrala školáčku Alphonsine z dediny Kibeho.

Spočiatku nikto na strednej škole v Kibehu neveril, že sa Alphonsine Mumurekovej zjavila Panna Mária. Ani jeden kňaz či rehoľníčka, ani nikto zo spolužiakov na internáte neprijal príbeh šestnásťročnej dievčiny o tom, že k nej prišla Panna Mária s posolstvom, ktoré by mohlo zachrániť svet.

Prečo by to robili? Na tínedžerke nebolo nič zvláštne, čo by ju oprávňovalo k návšteve z nebies. Alphonsine nebola akademicky nadaná (v skutočnosti často zápasila so známkami) a hoci bola dobrou katolíčkou, nebola odborníčkou na Bibliu ani zvlášť zbožným dieťaťom. Bolo to obyčajné, špinavé, chudobné roľnícke dievča, ktorého najpozoruhodnejším úspechom pred 28. novembrom 1981 bolo ukončenie základnej školy a neuveriteľné šťastie, že dostalo šancu na ďalšie vzdelávanie.

Alphonsine sa narodila 21. marca 1965 a vyrastala v malej dedinke Zaza, ktorá sa nachádza vo východnej Rwande a pozostáva z niekoľkých chatrčí z hlinených tehál, jednotriednej základnej školy a malého kostola. Bola jediným rwandským dieťaťom, o ktorom som kedy počula, že vyrastalo v rozvrátenej rodine. Rozvody boli v našej krajine mimoriadne zriedkavé, ale Alphonsinini rodičia Thaddee a Marie sa rozišli ešte pred narodením svojej dcéry. Marie sa venovala Alphonsine a napriek zdrvujúcej chudobe a hlbokým kultúrnym a spoločenským predsudkom voči slobodným matkám v Rwande Marie udržiavala jedlo na stole a zabezpečovala, aby jej dievčatko mohlo chodiť do základnej školy. Pracovala od východu do západu slnka sedem dní v týždni a na poliach miestnych farmárov zbierala fazuľu a zemiaky.

Napriek rodinným problémom a finančným ťažkostiam bolo Alphonsinino detstvo šťastné. Rada spievala a ovládala aj mnohé krásne tradičné národné tance. Každú nedeľu chodila s matkou na svätú omšu a verila v Boha, hoci sama nečítala Bibliu ani nepatrila do žiadnej modlitbovej skupiny ako mnohé iné dievčatá v Zaze. Alphonsine však milovala Preblahoslavenú Matku a vždy, keď bola osamelá alebo mala problémy so školskými úlohami, modlila sa k Panne Márii o útechu a pomoc.

Predpokladalo sa, že po skončení základnej školy pôjde Alphonsine pracovať na pole spolu so svojou matkou. Chudoba znemožňovala štúdium na strednej škole väčšine rwandských detí a Marie a Alphonsine boli chudobnejšie ako väčšina z nich. Na rwandskom vidieku bola pre slobodnú ženu bez aspoň základného stredoškolského vzdelania jediná možná kariéra – manželka a matka. Ale Alphonsine pochádzala z rozvrátenej rodiny bez vena, čo znižovalo jej šance, že si ju vyberú za nevestu.

Marie však tvrdo pracovala na tom, aby jej dcéra mala predpoklady na strednú školu, a roky sa modlila, aby Pán požehnal jej dieťaťu vyššie vzdelanie. Našťastie jej modlitby pomohol vypočuť miestny kňaz, ktorý už dlho obdivoval Mariinu vieru a odhodlanie zabezpečiť dcéru. Kňaz mal priateľov v školskom systéme a keď sa dozvedel, že sa nečakane uvoľnilo miesto na štátom financovanej strednej škole v Kibehu (asi 190 kilometrov od Zazy), rýchlo zariadil, aby miesto dostala Alphonsine. Keďže išlo o dievčenskú katolícku internátnu školu, ktorú viedli rehoľníčky, Marie si bola istá, že jej dcéra tam bude v bezpečí a bude o ňu postarané. Napriek tomu, že štát mal platiť školné pre Alphonsine, na pokrytie cestovných nákladov jej dieťaťa bolo treba minúť takmer každý cent, ktorý Marie šestnásť rokov sporila.

Alfonsinina nová škola patrila medzi najchudobnejšie vzdelávacie zariadenia v krajine. Keďže v nej nebola tečúca voda ani elektrina, žiaci museli veľkú časť dní tráviť nosením vody zo vzdialeného potoka a domáce úlohy robili pri sviečkach vždy, keď sa pokazil starodávny školský generátor. Napriek tomu bolo pre Alphonsine prijatie na túto školu ako získanie plného štipendia na Harvarde.

Dievča bolo prvýkrát mimo domova a v porovnaní s tým, na čo bolo zvyknuté v Zaze, mu Kibeho pripadalo obrovské. Vrátane Alphonsine tu bývalo stodvadsať dievčat, z ktorých väčšina boli katolíčky, ale bola tu aj hŕstka protestantiek a dokonca dve moslimky. Hoci bola Alphonsine v novom prostredí nervózna a neistá, vďaka svojej otvorenej a spoločenskej povahe si rýchlo našla priateľov. Snažila sa však nebyť príliš spoločenská – v konzervatívnej rwandskej kultúre sa od detí, najmä dievčat, očakávalo, že budú tiché, dobre vychované a zdržanlivé.

Alphonsine sa usilovne učila, ale bolo pre ňu ťažké udržať si dobré známky. Obávala sa, že ak sa jej nebude dariť, nikdy si nenájde prácu, aby uživila seba alebo svoju chudobnú matku. Ale už od detstva sa dievča modlilo k Panne Márii o pomoc… A ona odpovedala. To, čo sa stalo potom, navždy zmenilo život tejto mladej dámy, ako aj životy státisícov alebo možno aj miliónov ďalších ľudí.

Sobota 28. novembra 1981 sa nezačala inak ako každý iný deň. Ale chvíľu po tom, ako dokončila test zo zemepisu, čo bola jej posledná ranná hodina, Alphonsine prepadol silný nával zvláštne zmiešaných pocitov. Bola neskutočne šťastná, ale zároveň plná strachu. Zmätená a vystrašená zastavila kamarátku na chodbe, opísala jej rozrušujúce pocity a zverila sa jej, že si myslí, že sa zbláznila. Jej kamarátka sa zasmiala a povedala jej, že sa len obáva, či dobre zvládla test zo zemepisu; o pár minút, keď sa jej nervy upokoja, bude v poriadku.

Alphonsine súhlasila, zhlboka sa nadýchla a cítila sa lepšie, kým neprišla do jedálne, kde mala podávať obed ostatným dievčatám.

Keď prechádzala od stola k stolu a plnila spolužiakom poháre vodou, vrátil sa jej ten istý pocit blaženého presvedčenia a takmer paralyzujúceho strachu. Čoraz viac sa obávala, že zmešká skúšku alebo dôležité stretnutie. Potom počula, ako niekto volá jej meno. Položila džbán s vodou na stôl a pomaly kráčala k hlavnej chodbe, kde cítila, že ju niekto volá. Keď sa blížila k predsieni, brnela jej pokožka a triasli sa jej ruky. A pohybovala sa tak zvláštne, že si nevedela spomenúť, ako má dať jednu nohu pred druhú. O niekoľko sekúnd už vôbec neovládala svoje telo.

Búrlivé rozprávanie žiačok, ktoré sa ozývalo v jedálni, zaniklo v tichu. K Alphonsine prehovoril jemný hlas, ale nepodobal sa žiadnemu, ktorý kedy počula.

„Dieťa moje,“ zavolal hlas jemný ako vzduch a sladší ako hudba.

Alphonsine stratila pojem o čase a priestore – nevedela, kde je a kto ju volá. Zaváhala, ale potom odpovedala zdvorilou odpoveďou, ktorú rwandské deti používajú pri oslovení váženého staršieho: „Prajem vám dlhý život.“

V tej chvíli sa zorné pole dievčiny zúžilo, takže videla len žiarivo svietivý biely oblak, ktorý sa zhmotnil vo vzduchu niekoľko metrov pred ňou.

„Dieťa moje,“ zavolal na ňu opäť hlas. Potom sa na Alphonsinin údiv vynorila z oblaku najkrajšia žena, akú kedy videla, a vznášala sa medzi podlahou a stropom v mihotavom svetle. Mala na sebe splývavé bezšvové biele šaty s bielym závojom, ktorý jej zakrýval vlasy. Ruky mala zopnuté pred sebou v geste modlitby a jej štíhle prsty smerovali k nebu.

Žena bola bosá ako obyčajná dedinčanka, ale pleť mala bezchybnú, s takou dokonalou štruktúrou, že Alphonsine nedokázala určiť jej farbu. Ako sa krásna postava vznášala smerom k dievčaťu, jej nohy sa nikdy nedotkli zeme. Z majestátnej pani vychádzali vlny lásky, ktoré objímali Alphonsine ako milujúca náruč matky. Obavy, ktoré cítila pred chvíľou, sa vyparili a jej srdce sa naplnilo nepredstaviteľnou radosťou. Cítila, že je v prítomnosti niečoho božského, padla na kolená a spýtala sa: „Kto si?“

„Ja som Matka Slova.“

„Ty si Matka Slova?“ zopakovala Alphonsine. Úplne nechápala význam tejto vety, ale teraz si bola istá, že kľačí pred Božou Matkou. „Volám sa Alphonsine,“ dodala šťastne, cítila sa v prítomnosti tejto panej prekvapivo príjemne a bola nadovšetko požehnaná, že sa s ňou Panna Mária rozhodla rozprávať.

„Čo ťa robí šťastnou zo všetkých vecí v nebi?“

„Milujem Boha a milujem jeho Matku, ktorá nám dala svojho Syna Ježiša, ktorý nás spasil!“ okamžite odpovedala Alphonsine.

„Naozaj?“ opýtala sa pani, ktorá bola veľmi spokojná s jednoduchou odpoveďou tínedžerky.

„Ach áno, naozaj.“

„Ak je to pravda, potom vedz, že som vypočula tvoje modlitby a som tu, aby som ťa potešila. Chcem, aby tvoji priatelia a spolužiaci mali tvoju vieru, pretože jej nemajú dosť.“

„Matka, ak si to naozaj ty a prišla si do našej školy, aby si nám povedala, že máme viac veriť, musíš nás mať naozaj rada. Je to taká veľká radosť vidieť ťa na vlastné oči!“

Panna Mária požiadala Alphonsine, aby vstúpila do Máriinej légie, katolíckej skupiny, ktorej členovia zasvätili svoj život tomu, aby žili tak ako svätá Matka – jednoducho, pokorne a v modlitbe, oslavujúc Božie meno svojimi skutkami. Alphonsine s tým hneď súhlasila.
Mária potom vyhlásila, že chce, aby ju ľudia na celom svete milovali a dôverovali jej, aby mohla viesť stratené duše k spáse skrze Ježiša. „Teraz sleduj, ako sa vraciam do neba, aby som bola so svojím Synom,“ povedala s úsmevom, pomaly stúpala nahor a mizla v ubúdajúcom svetle oblaku.

Alphonsine sa zvalila na zem, kde ležala v polovedomí viac ako desať minút. Keď otvorila oči, uvidela tváre svojich spolužiakov, ktorí sa na ňu pozerali. Niektorí jej potriasali ramenami v snahe prebudiť ju, iní ju zasypávali otázkami, čo sa stalo. Po sladkej hudbe slov krásnej panej sa v Alphonsiných ušiach ozval piskľavý hlas spolužiačok a ona sa rozplakala, keď si uvedomila, že už nie je v teplom svetle nebeskej Kráľovnej. Pokúsila sa postaviť na nohy, ale nemala silu. Jediné, na čo sa zmohla, bolo ležanie na podlahe. Bola dezorientovaná a zmätená.

Počas svojho zjavenia Alphonsine vôbec nevnímala okolie. Počas celej epizódy sa jej spolužiaci nechápavo pozerali, ako kľačí na zemi, pozerá sa do stropu a rozpráva do prázdna. Najprv hovorila v kinyarwande (domorodom jazyku Rwandy), potom prešla na francúzštinu, ale skončila pri bľabotaní v jazykoch, ktoré nevedeli rozlúštiť ani tí najvzdelanejší učitelia, hoci niektorí tvrdili, že je v tom aj hebrejčina a latinčina.

Rozhovor s Pannou Máriou vyčerpal všetky Alphonsinine fyzické sily, ale v jej srdci zanechal zvyšky radosti. Šťastie z nej vyžarovalo a keď nadobudla plnšie vedomie, na perách sa jej objavil úsmev. „Preblahoslavená Matka prišla ku mne,“ povedala napokon a zdvihla zrak od podlahy, „Preblahoslavená Matka sa so mnou rozprávala.“

Študenti sa začali Alphonsine okamžite vysmievať, aj keď bezmocne ležala na zemi.

Urážky viedla Marie-Claire, jedna z najoddanejších a najobľúbenejších dievčat v škole. Odpľula si: „Ty malá klamárka! Na čo sa to hráš? Akou hrou sa nás snaží naša malá Alphonsine oklamať?“

„Čo to bolo za zvuky, ktoré si vydávala? Mala si záchvat?“ spýtalo sa ďalšie dievča.

„Prečo by Panna hovorila s niekým, ako si ty?“ čudovalo sa iné.

Ďalšia spolužiačka obvinila Alphonsine, že sa snaží získať súcit a ľútosť, pretože pochádza z rozvrátenej rodiny. A potom Marie-Claire povedala, že Alphonsine vykonávala rituál voodoo, ktorý sa naučila, keď vyrastala v Kibungu, o ktorom všetci študenti vedeli, že ho prenasledujú čarodejníci a satanisti.

Napokon sa sestra Blandine predrala cez skupinu dievčat, ktoré obkľúčili Alphonsine, a prerušila ich útok. Rehoľníčka pomohla omámenej dievčine na nohy a musela ju podopierať, kým sa presúvali ku kancelárii riaditeľky školy.

„Zbláznila som sa, sestra?“ spýtala sa Alphonsine. „Uvidíme, čo na to povie riaditeľka a zdravotná sestra,“ odpovedala sestra Blandine.

Rehoľníčka síce zachránila Alphonsine pred inkvizíciou ostatných dievčat, ale riaditeľka školy mala veľa vlastných otázok. Povedala Alphonsine, že tvrdenie o Božom navštívení je v katolíckej škole veľmi vážna vec, hraničiaca s rúhaním, a žiadala vysvetlenie. Tínedžerka sa pred riaditeľkou rozplakala a povedala, že nevie vysvetliť, čo sa stalo, keďže tomu sama nerozumie.
„Vrátiš sa do internátu, postavíš sa pred všetkých študentov a zamestnancov a poprieš, že si videla Pannu Máriu. Potom sa budeš modliť za odpustenie,“ prikázala jej riaditeľka.

Alphonsine si osušila slzy a povedala, že jej srdce nedovolí poprieť to, čo videla: „Všetko, čo môžem urobiť, je povedať vám pravdu. Prišla ku mne Matka Slova, rozprávala som sa s Pannou Máriou.“

Riaditeľka poslal Alphonsine za zdravotnou sestrou, ktorá nezistila, že by jej niečo fyzicky bolo, a poslala ju do jej izby na internáte, aby si oddýchla. V ten večer sa študenti rozprávali len o Alphonsininej „návšteve“. Niektorí súdili, že má duševnú chorobu, iní hovorili, že vedia, že jej známky sú veľmi zlé, a podozrievali ju, že sa snaží získať sympatie učiteľov pred vianočnými skúškami. Najhoršie klebety, ktoré sa šírili po školskom areáli, boli čoraz temnejšie: Alphonsine vraj bola pred príchodom do Kibeha posadnutá démonmi v džungli Kibungo.

Alphonsine si smutne uvedomila, že najkrajší zážitok jej života z nej urobil terč opovrhnutia a podozrievania. Napriek tomu v modlitbách tej noci ďakovala Márii za to, že sa jej zjavila a dala jej pocítiť, že je milovanejšia, než sa jej kedy snívalo.

Mária sa zjavila Alphonsine aj na druhý deň. Bolo to 29. novembra, štvrtá nedeľa pred Vianocami – adventná nedeľa, ktorou sa oficiálne začína liturgický rok Rímskokatolíckej cirkvi a ohlasujú sa blížiace sa Vianoce. Obdobie adventu je nielen oslavou Ježišovho narodenia, ale má kresťanom pripomínať aj to, aby zostali verní, pretože Boží Syn sa na konci sveta vráti na Zem.

Všetci študenti strednej školy v Kibehu boli na svätej omši a počúvali biblické čítania, ktoré ich povzbudzovali k tomu, aby boli k sebe láskaví a očistili si srdcia a duše v rámci prípravy na druhý príchod. Len čo sa však svätá omša skončila, Marie-Claire priviedla skupinu dievčat späť do internátu, aby nazvala Alphonsine čarodejnicou, a žiadala vidieť nejaké kúzelnícke triky. Tlupa mala ďalšie zlomyseľné poznámky, keď zrazu Alphonsine padla na zem, akoby ju postrelili.

Ťažko dopadla na kolená a pozerala sa do stropu presne tak ako deň predtým. Tvár sa jej rozžiarila v extáze a pokojne sa usmievala, aj keď sa jej po lícach kotúľali slzy. Premena bola taká náhla a dramatická, že sa niektorí z podpichujúcich študentov pokrižovali. Iní však hádzali na Alphonsine uštipačnejšie poznámky, no tá sa naďalej usmievala a prikyvovala, pričom sa pozerala hore, akoby odpovedala na otázky niekoho, koho hlboko miluje.

Mnohé z dievčat vykríkli od smiechu a mávali Alphonsine pred očami rukami, aby prerušili jej uprený pohľad. Keď nereagovala, Marie-Claire, ktorá hrala v amatérskom divadle, vyhlásila svoju spolužiačku za najlepšiu herečku v celej Rwande. Jej kumpáni sa chichotali a kričali Alphonsine do uší. Ale Alphonsine na nich nereagovala. Nemohla reagovať, pretože nevedela, že tam sú – jediné, čo si uvedomovala, bola tá krásna pani, ktorá sa okolo nej opäť vznášala v tom istom oslnivom svetle.

„Dieťa moje, milujem ťa,“ povedala Panna Alphonsine svojím upokojujúcim, lyrickým hlasom. „Nikdy sa ma neboj, vlastne, hraj sa so mnou. Milujem deti, ktoré sa so mnou budú hrať, pretože mi tým preukazujú svoju lásku a dôveru. Buď so mnou ako malé dieťa, lebo ja svoje deti rada hladím. Žiadne dieťa by sa nemalo báť svojej matky, a ja som tvoja Matka. Nikdy by si sa ma nemala báť, vždy by si ma mala milovať tak, ako ja milujem teba.“

Mária opäť vystúpila do neba a Alphonsine ťažko klesla na zem. Toto druhé zjavenie bolo oveľa kratšie, ale dievčaťu trvalo rovnako dlho, kým sa dostalo z omámenia, ktoré nasledovalo. Keď sa prebrala, uvidela, ako na ňu Marie-Claire znechutene hľadí.

Svätá Matka sa Alphonsine zjavovala v školskom internáte aj v decembri 1981, zvyčajne v sobotu a pred očami študentov a rehoľníčok. Slovné urážky a odmietanie boli každým zjavením intenzívnejšie, preto sa mladá žena vyhýbala spolužiačkam, kedykoľvek mohla, a často zašla tak ďaleko, že vynechala jedlo, len aby sa vyhla pohľadom v jedálni. Nakoniec za ňou potajme prišli niekoľkí študenti a prosili ju, aby im povedala všetko, čo Panna Mária vravela.

„Miluje nás – to je to, čo cítim, keď je so mnou, najviac,“ podelila sa o svoje pocity Alphonsine. „Jej láska je taká silná, že by vás mohla zdvihnúť a vyniesť do neba. Keď ju vidím, nevnímam nič iné, zvyšok sveta zmizne a je tu len táto pani a jej nádherné svetlo. Predstavte si, ako veľmi vás miluje vaša mama, a potom si túto lásku vynásobte miliónkrát… Pani nás miluje ešte miliónkrát viac. Miluje všetky dievčatá v škole a chce, aby sme my všetky milovali ju. Nechce, aby sme ju vnímali ako prísnu učiteľku, ale ako mamu, ktorá nás má naozaj rada a chce, aby sme sa s ňou hrali. Pretože nás má tak rada, chce, aby sme viac verili v Boha. Počas adventu by sme mali uvažovať o Ježišovom návrate. Povedala mi, že jej Syn sa čoskoro vráti na Zem a že naše duše musia byť pripravené na jeho príchod. Svet je na tom veľmi zle, s množstvom nenávisti a hriechu, preto chce, aby sme sa každý deň modlili ruženec, aby sme si očistili srdcia a ukázali svoju lásku k nej, k Ježišovi a k Bohu. Hovorí, že modlitba ruženca je najlepší spôsob, ako jej prejaviť lásku.“

„A ako vyzerala?“ spýtalo sa jedno z dievčat bez dychu.

„Vždy sa kúpe v jemnom svetle a má na sebe šaty, ktoré museli vyrobiť anjeli, pretože sú úplne bez švov. Jej pokožka sa leskne ako vyleštená slonovina, ale nebola biela, ako ju vidíme na obrázkoch. Nebola ani čierna… Nebola ani čierna, ani biela. O jej vzhľade môžem povedať len to, že je krajšia ako ktokoľvek a čokoľvek na tejto planéte; nemám slová, ktorými by som opísala takú krásu.“

Dievčatá boli Alphonsine dojaté a verili jej príbehu, ale boli v malej a tichej menšine. Modlili sa za svoju priateľku, aby jej ostatní uverili, ale neprišli ju brániť, keď ju napadli – to by bolo v takej nepriateľskej atmosfére príliš nebezpečné.

Alphonsine sa však nepodelila o to, že Panna Mária jej dala dôležité posolstvá, ktoré mala odovzdať vládnym predstaviteľom, dokonca aj hutuskému prezidentovi krajiny, o ich politike diskriminácie Tutsiov a o tom, aby sa Tutsiovia, ktorí boli nútení odísť do exilu, vrátili domov. Mladej žene bolo povedané, aby tieto posolstvá odovzdávala s láskou – aby povzbudzovala vedúcich predstaviteľov, aby sa každý deň modlili ruženec, milovali svojich blížnych, obrátili svoje srdcia k Božej láske a nasledovali Pánove prikázania.

Alphonsine netušila, ako doručí tieto správy, keďže nemala žiadne peniaze ani predstavu, kde by mohla prezidenta hľadať, iba niekde v hlavnom meste Kigali, kde však nikdy nebola. No nemusela sa obávať, pretože vláda si po ňu v pravý čas prišla. V skutočnosti by sa v nasledujúcich rokoch Alphonsine stala známou ako „držiteľka mnohých tajomstiev“. Počas prvých mesiacov zjavení však bola známa ako rozprávačka mnohých lží a doplatila na to.

Je iróniou, že v jazyku kinyarwanda Alphonsinino priezvisko znamená: nechajte ju na pokoji, hovorí pravdu. Ale nikto ju nenechal na pokoji a až na pár výnimiek si nikto nemyslel, že hovorí pravdu.

Niektoré dievčatá sa hrali tak, že keď Alphonsine kľačala počas zjavenia na kolenách, hádzali na ňu ružence – chceli jej hodiť na krk laso podobne, ako sa to robí na karnevale, keď sa hádže krúžok okolo fľaše s minerálkou. Hromady ružencov dopadali pred vizionárku, ale niekoľko veriacich pred ňu s úctou položilo svoje a modlilo sa, aby Mária požehnala ich ružencové zrnká. Alphonsinin pohľad počas zjavenia nikdy neschádzal z Panny Márie, takže si nevšimla, že by niekto okolo nej kládol ružence. Keď Preblahoslavená Matka povedala Alphonsine, aby ich zdvihla, aby ich mohla požehnať, dievča naslepo siahlo do hromady a podarilo sa jej zdvihnúť len tie, ktoré patrili veriacim. Ružencové zrnká, ktoré hodili posmievači, sa prilepili k zemi ako kotvy.

Čím viac sa Alphonsine s Máriou rozprávala, tým sa v jej prítomnosti cítila familiárnejšie a pohodlnejšie. Rozprávala sa s nebeskou Kráľovnou tak bezstarostne, akoby sedela pri kuchynskom stole a klebetila s obľúbenou tetou.

„Počúvajte, ako sa s ňou rozpráva,“ hovorila Marie-Claire a ostatní. „Použila by slang, keby sa naozaj rozprávala so svätou Matkou? Kto by volal Pannu Máriu zlatíčko alebo miláčik? Takto sa hovorí s priateľkou, nie s Božou Matkou!“

Na otázku, prečo používa také familiárne výrazy v súvislosti s Pannou Máriou, Alphonsine odpovedala: „Pretože chce, aby sme sa s ňou rozprávali ako so svojou mamou, nie ako s riaditeľkou alebo šéfkou.“

Na konci každého zjavenia Mária Alphonsine oznámila, kedy sa jej zjaví nabudúce, a požiadala ju, aby túto informáciu odovzdala. Keď správa o videniach prenikla do dediny, miestni roľníci si naplánovali svoje dni podľa času zjavení a zdržiavali sa v okolí školy v nádeji, že budú svedkami návštevy svätej Matky. Keď sa dedinčania dozvedeli, čo sa deje, správa preskočila do ďalšej dediny a údajné zjavenia v Kibehu sa za niekoľko dní rozšírili po celej Rwande. O návštevách sa čoskoro horlivo diskutovalo v každej provincii, dedine a rodine (vrátane mojej, ako som už spomínala). Všetka táto pozornosť rozzúrila vedenie strednej školy v Kibehu, ako aj miestnych duchovných, ktorí si mysleli, že pubertiačka hľadajúca pozornosť vystavila školu a farnosť celonárodnému posmechu. Obávali sa, že čím dlhšie to bude trvať, tým väčšia hanba nastane, keď dievča odhalia ako podvodníčku. V snahe Alphonsine umlčať dal dokonca jeden z kňazov Marie-Claire povolenie, aby vizionárku ďalej trápila. Staršie dievča takmer radostne pomáhalo organizovať skupiny študentov, ktorí počas zjavení Alphonsine fyzicky týrali: ťahali ju za vlasy, krútili jej prsty, štípali ju do kože, ako len mohli, kričali jej do uší a svietili jej silnou baterkou do otvorených očí. Alphonsine nikdy nemrkla, necukla ani sa nezachvela, nech robili čokoľvek. Keď bola v extáze, nevnímala bolesť a neuvedomovala si fyzické prostredie.

Jedného dňa držala Marie-Claire pod Alphonsininou pravou rukou horiacu sviečku, na čo Alphonsine nereagovala. Panna Mária sa jej musela spýtať: „Dieťa moje, vieš, že ti horí ruka?“ „Áno,“ odpovedala. To je jediný prípad, keď Alphonsine zareagovala na mučiteľku a ruku odtiahla. Preblahoslavená Matka však nešpecifikovala, ktorú ruku jej pália, a tak Alphonsine odtiahla ľavú, čím Marie-Claire neposkytla žiadne uspokojenie, a naďalej bezvýsledne držala plameň na vizionárkinej pokožke.

V polovici decembra kňaz, ktorý poveril Marie-Claire úlohou odhaliť Alphonsine, počas zjavenia zapichol mladej vizionárke do ruky niekoľkocentimetrovú ihlu, ale bezvýsledne; Alphonsine sa len ďalej spokojne rozprávala s Máriou.

Počas jednej návštevy sa Alphonsine nechala počuť: „Matka, neuveria tvojim posolstvám, lebo si myslia, že som blázon.“ V obave, že by ju označili za beznádejnú klamárku, sa dievča začalo modliť, aby sa Mária prihovorila za ňu a zjavila sa aj iným žiačkam. Dúfala, že ak aj ostatné uvidia svätú Matku, potom škola uverí, že celý čas hovorila pravdu. Asi pol tucta dievčat, ktoré dovtedy akceptovali Alphonsine ako autentickú vizionárku, kľačalo pri nej v modlitbe a prosilo Pannu Máriu, aby sa zjavila aj ďalšej žiačke.

Ako som sa naučila a často hovorila, modlitby k Panne Márii nikdy nepadajú na hluché uši.

Úryvok pochádza z knihy Naša Pani z Kibeha, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Foto: Denver Catholic