Život ako dôkaz

Nedávno som bol na pohrebe otcovi jedného svojho dobrého priateľa. Nebola to ani tak smutná rozlúčka ako skôr zavŕšenie krásneho života, spečatenie víťazstva. Po zádušnej svätej omši a pohrebných obradoch sa vytvoril priestor na osobný rozhovor, a tak sme sa schuti porozprávali…

Popritom sme si aj trochu zaspomínali na časy, keď sme spoločne „válčili“ na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne – on ako vychovávateľ a profesor filozofie a ja ako jeho študent, ktorý ho z času načas nechtiac dostával do úzkych. Niežeby som bol taký génius, ale trpel som „diagnózou“ hľadač. Okrem iného som bol priam posadnutý hľadaním dôkazov Božej existencie. Cítil som naliehavú potrebu racionálne si zdôvodniť svoju vieru a nadobudnúť schopnosť obhájiť ju pred námietkami kritikov. Keď sa spätne pozerám na svoje tínedžerské i neskoršie hľadanie, vychádza mi z toho, že najsilnejší argument v prospech Božej existencie, s akým som sa kedy stretol, nosil ošúchanú čiernu košeľu, chodil po vonku s baretkou na hlave, často sa, pohrúžený do mlčania, prechádzal s ružencom v ruke a pre každého mal povzbudivé slovo a priam nadpozemský úsmev… to všetko aj napriek tomu, že počas svojho života prešiel peklom. Nie obrazne, ale doslova. Tento argument sa volá don Ernest Macák. Už nie je medzi nami, hoci v skutočnosti teraz je s nami ešte viac ako za svojho života. V živote mám len zopár istôt. Dokázal by som ich spočítať na prstoch jednej ruky. Jednou z nich je moje presvedčenie, že je len otázkou času, kedy bude don Ernest povýšený na slávu oltára.

S donom Ernestom som prišiel do kontaktu počas štúdia na menovanom gymnáziu, kde ma učil náboženstvo. Svoju úlohu učiteľa náboženstva bral naozaj vážne, nebolo to žiadne „lážo-plážo“. Nepísali sme písomky ani nás nevyvolával k tabuli, no keď rozprával, všetci sme mu viseli na perách. Raz v apríli nám na hodine povedal, že na ten deň pripadá výročie násilnej deportácie rehoľníkov z ich kláštorov, ktorú v roku 1950 zorganizoval bývalý komunistický režim. Zavetrili sme príležitosť a poprosili sme ho, aby nám o tom niečo porozprával. Porozprával. A my sme len otvárali ústa. Jeho svedectvo nás tak zaujalo, že vždy, keď bola trochu voľnejšia hodina, ako napríklad pred koncom školského roka, sme žobronili, aby pokračoval v rozprávaní. Tak som sa z prvej ruky oboznámil s jeho dych vyrážajúcim životným príbehom, v ktorom sa spájajú prvky historického veľkofilmu, psychologickej drámy, mysterióznej kriminálky, surrealistického hororu, špionážneho thrilleru, no najmä osobného svedectva človeka, bláznivo milujúceho Ježiša Krista.

Tipy na produkty:

Nie je tu priestor na obšírnejšie vykresľovanie jeho fascinujúceho života a osobnosti, ani to nemám v úmysle. Určite by som to nedokázal zachytiť tak verne a živo, ako to urobil on sám vo svojich memoároch, ktoré sú myslím už dávno rozpredané, ale kto chce, dopátra sa k nim v knižniciach. Okrem toho, kopec informácií a svedectiev o ňom sa dá bez problémov „vygúgliť“. Na tomto mieste by som chcel poukázať len na jednu vec. Don Ernest Macák bol spolu s blahoslaveným Titusom Zemanom jedným z hlavných terčov komunistických prenasledovateľov Cirkvi. Obaja mali slúžiť ako odstrašujúce príklady pre všetkých, ktorí sa pohrávali s myšlienkou postaviť sa na odpor totalitnému režimu. Keď ho zatkli, vyšetrovatelia z komunistickej tajnej polície, dôkladne vyškolení vo svojom „remesle“ sovietskymi inštruktormi, sa na ňom neľudsky „vybesnili“. Štátny režim mu však nesmierne strpčoval život aj po prepustení z väzenia. On ale nikdy, ani vo chvíľach najkrutejšieho mučenia, nepodľahol pokušeniu prepadnúť nenávisti. Nesúhlasil s režimom, a nijako sa tým netajil. Nepoddal sa, nesklonil kolená pred modlou raja na zemi, budovaného bez Boha, ale čo je najpodstatnejšie a zároveň najzvláštnejšie, ľudskou logikou prakticky nepochopiteľné, nikdy okolo seba nerozsieval nenávisť, ba práve naopak, úprimne sa modlil za svojich prenasledovateľov a povzbudzoval k tomu aj ostatných. A čuduj sa svete, neveľká, všemožne umlčiavaná a kruto ponižovaná armáda zdanlivo bezmocných bojovníkov, kladúcich nenásilný odpor vládnucemu režimu, napokon rozdrvila zdanlivo neporaziteľnú mašinériu zla.

Ak mám byť úprimný, ani my sme nechápali, odkiaľ tento zvláštny človek bral svoju nadľudskú vnútornú silu. On sám nám totiž otvorene povedal, že nikdy nebol veľmi silnou povahou, že vždy bol skôr taký „bojko“. Raz sa ho niekto z nás na rovinu spýtal:„Don Ernest, ako ste to všetko dokázali vydržať?“ On sa sotva badateľne usmial a povedal: „Cez všetko sa dá premodliť. Modlitba má nepredstaviteľnú moc, no bohužiaľ len málo ľudí si to skutočne uvedomuje. Modlitba je svetovou superveľmocou číslo jeden.“

Martin Csontos