Existuje očistec?

Svätý Tomáš Akvinský vo svojom diele Suma teologická napísal: „Tí, ktorí odmietajú existenciu očistca, protirečia Božej spravodlivosti“ (Doplnok, Dodatok 2, 1). Očistec je podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „konečným očisťovaním vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených“. Ako je to teda v skutočnosti? Existuje očistec? 

Niektorí z tých, čo popierajú existenciu očistca, sa odvolávajú na verš Zjv 14, 13: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi.“ V Katechizme je však jasne napísané, že existuje aj očistec a slúži ako miesto očisťovania (pozri paragrafy 1030 – 1032). Tomáš vysvetľuje, že spomínaný verš z Knihy zjavenia vypovedá o námahe skutkov, ktorými sa dali získať duchovné zásluhy, nie však o námahe utrpenia potrebnej na očistenie od hriechu. Každý človek, ktorého duša sa nachádza v očistci, zomrel v láske a zasluhuje si večnú odmenu neba, no až po tom, čo sa očistí od zostávajúcich ľahkých hriechov. Duša v očistci si tiež môže niesť dôsledky smrteľných hriechov, ktoré boli síce odpustené, no za ktoré človek nevykonal prostredníctvom pokánia dostatočné zadosťučinenie. Kniha zjavenia potvrdzuje, že do neba nevojde nič, čo je poškvrnené (pozri Zjv 21, 27).

Učenie Cirkvi o očistci stavia Tomáš aj do svetla ďalšieho úryvku z Písma a jednej vety zo spisov východného cirkevného otca svätého Gregora Nyssenského (335 – 394). V súvislosti s Júdom Machabejským Písmo vyhlasuje, že ho viedla „svätá a nábožná myšlienka“, keď „nariadil zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46). Za duše v nebi sa však netreba modliť, uvažuje Tomáš, pretože oni už dostali svoju odmenu, a za duše v pekle takisto nie, pretože tie nemôžu byť oslobodené od svojich hriechov. No tí, ktorí zomreli v láske, nemôžu trpieť večnou smrťou, lebo láska zakrýva množstvo hriechov (pozri Prís 10, 12), a tí, ktorí kráčajú za Kristom, budú mať večný život (pozri Jn 11, 26). Riešenie ponúka Gregor Nyssenský, ktorý o človeku, čo miluje Krista a verí v neho, no zomrie predtým, než by zmyl svoje hriechy, tvrdí, že „sa po smrti oslobodí skrze oheň očistca“.

Božia spravodlivosť sa naplno zjavuje v  tom, že Boh sa postaral o  existenciu očistcového ohňa, aby sa veriaci, ktorí skončia pozemský život poškvrnení hriechom, mohli očistiť v posmrtnom živote. Taktiež sa postaral o prostriedky, ktoré môžu trpiacu Cirkev v očistci vymaniť z pút hriechu a dopriať dušiam večný odpočinok s Pánom. Stane sa tak vďaka modlitbám bojujúcej Cirkvi na zemi – a takáto modlitba nemôže nebyť „svätou a nábožnou“ vecou.

Pozn. Treba doplniť, že Prvú a Druhú knihu Machabejcov Luther a ostatní raní reformátori vyradili z kánonu Starého zákona na začiatku 16. storočia, a kým ich nasledovníci ich nazývajú „apokryfy“ (čiže „pochybné“), katolíci ich označujú ako „deuterokánonické“ (čiže „patriaceho do druhého kánonu“). Protestanti tieto knihy nepovažujú za inšpirované Božie slovo, na rozdiel od svätého Tomáša a cirkevných otcov a učiteľov Cirkvi pred ním i po ňom. Katolícka cirkev ich vždy uznávala ako knihy inšpirované Bohom, keďže kánon Starého zákona stanovila tá istá Cirkev. Zoznam všetkých sedemdesiatich troch kníh Svätého písma možno nájsť v KKC 120.

Úryvok pochádza z knihy Štyri posledné veci: Smrť, súd, nebo a peklo podľa Tomáša Akvinského, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.