Benediktov čas

V sobotu 16. apríla 2022 oslavuje emeritný pápež Benedikt XVI. svoje 95. narodeniny. Pri tejto výnimočnej príležitosti vás pozývame zaspomínať si na historický moment jeho rezignácie, kedy odovzdal svoj úrad do rúk mladšieho a silnejšieho nástupcu.

Jedného tmavého zimného večera zaznel na nebi nad Pápežským palácom neuveriteľný úder. Gigantický blesk udrel na vrchol kupoly nad Bazilikou sv. Petra. Pršalo ako z krhly. Celým Rímom otriasol šok. Keď zomrel Ján Pavol II., Večné mesto si vybilo emócie spontánnym potleskom na prehustenom Svätopeterskom námestí. Teraz ľudí znova zachvátil smútok a bezradnosť. Nevedia ako ani kam. Rimanov a  spolu s nimi aj 1,2 miliardy katolíkov na každom kontinente na túto situáciu nikto vopred nepripravil. „Ako blesk z  jasného neba“ prekvapila správa o  rezignácii Benedikta XVI. kardinálov v barokovej Sala del Consistorio v Pápežskom paláci, povedal kardinál Sodano vo svojej prvej reakcii na túto správu. Preto, že Benedikt XVI. prečítal tento svoj osobný list kardinálom až na konci sedenia, a to tichým, krehkým hlasom a navyše po latinsky, sa niektorí kardináli sami seba pýtali, či vôbec dobre porozumeli tomu, čo počuli. Pápež sa rozhodol abdikovať! To predsa nie je možné! Ako sa to vôbec dá? Pri Benediktovi XVI. fungovali mnohé veci, ktoré inokedy nefungovali. Už od začiatku prinášal samé prekvapenia.

Až do tej chvíle prebiehalo stretnutie kardinálov s pápežom ako zvyčajne. Kardinál Amato predstavil prítomným kardinálom nových svätcov Katolíckej cirkvi, ktorí by v najbližšom čase mali byť svätorečení: osemsto mučeníkov z mesta Otranto na juhu Talianska, ktorí sa v roku 1480 nechali radšej zabiť moslimskými útočníkmi, než by sa zriekli svojej kresťanskej viery. Niektorí z prítomných už aj pozerali na hodinky. Iní zasa premýšľali nad stretnutiami, ktoré ich v dohľadnej dobe čakali, alebo nad problémami, o ktorých sa budú baviť pri obede. Svojím dramatickým ťahom však Benedikt XVI. poslednýkrát skrížil plány všetkým vatikánskym komentátorom a nespočetnému zástupu nepriateľov i priateľov na celom svete. V istom zmysle sa spôsob, akým rezignoval na svoj úrad, veľmi podobal na to, ako do tohto úradu vstúpil.

V čase, keď bol zvolený za pápeža, sa mnohé múdre hlavy sveta zamýšľali nad „kariérnym plánom“, vďaka ktorému sa mu to podarilo. Vďaka čomu a komu sa tento múdry malý muž z Nemecka so snehovými vlasmi a jemnými očami dokázal tak rýchlo katapultovať do najvyššej pozície v celej Cirkvi? Pravda však bola tá, že nemal žiaden kariérny plán. Už tým bol vo Vatikáne jedinečný. A rovnako jedinečný je aj v tejto chvíli: keď neopakovateľným spôsobom odovzdáva svoj úrad do rúk silnejšieho nástupcu. Bol vážny, keď to všetkým oznámil. Nebol však slabší ako v iné dni.

Ešte v  sobotu privítal a  pozdravil na Námestí sv. Petra 4500 maltézskych rytierov a večer predstavil krátke zhrnutie svojej teológie v otvorenom príhovore k seminaristom. Vyzeral na vrchole svojich duchovných síl. V nedeľu sa ako zvyčajne z okna svojho paláca pomodlil modlitbu Anjel Pána spolu s  veriacimi na námestí. Ešte predtým im však ponúkol výklad nedeľného čítania z evanjelia. Podľa slov evanjelia by nás „neúspechy a ťažkosti nemali viesť k  skleslosti“. Lebo „našou úlohou je len vrhnúť siete viery. Zvyšok už urobí sám Pán“. Ten okamih podľa neho práve nadišiel. Všetko, čo mal, už urobil. Zostáva mu len premyslieť, čo ešte treba urobiť. Má k tomu nespočetne veľa podnetov. Z Petrovej lode sám hádzal do hlbín mora množstvo sietí, jednu za druhou. Ale žatva, tá už neprislúcha jemu. Vytiahnuť siete už musí niekto s čerstvými silami.

Vždy premýšľal nad všetkým, čo robil. Nikdy však neurobil takýto krok. Za deň svojej rezignácie si vybral 11. február. V ten deň si pripomíname spomienku Panny Márie Lurdskej, po ktorej už viac ako sto rokov túži nespočetný zástup chorých a slabých. Medzi týchto slabých radí Benedikt XVI. solidárne aj seba a svoje rozhodnutie storočia. Je síce pri plnej sile ducha, no po telesnej stránke je už príliš slabý, aby zvládal úlohy pápeža, ktoré presahujú sily človeka. Je zjavné, že o svojom pláne starostlivo premýšľal a uvažoval. Spätne to vyzerá, ako keby odstúpil podľa nejakého starostlivo pripraveného scenára. Sám to tak opísal. „Keď pápež dospeje k jasnému poznaniu, že už po fyzickej, psychickej a duchovnej stránke nedokáže zvládať svoju úlohu, potom má právo, dokonca za istých okolností aj povinnosť, odstúpiť zo svojho úradu,“ povedal Petrovi Seewaldovi v jednom rozhovore, ktorý sa uskutočnil v Castel Gandolfo v lete 2010.

Po fyzickej i duševnej stránke je dokonale čulý a pri vedomí. To potvrdí každý, kto s ním prichádza do bližšieho kontaktu. Fakt, že ho opustili a pomaličky stále viac opúšťajú telesné sily, si však uvedomí každý, kto ho vidí hoci aj z diaľky. Rozpoloženie Cirkvi, ktorá stojí tvárou v tvár veľkým výzvam, považuje za príliš kritické. Nepovažuje za správne naďalej stáť na jej čele po svojom osemročnom pontifikáte v neustále sa zhoršujúcej agónii, ktorú pred ním až dojímavo demonštroval jeho predchodca v pápežskej službe Ján Pavol II. Sám si totiž uvedomuje, že jeho krížová cesta môže trvať ešte zopár rokov, aj keď už teraz odmieta brať každý deň lieky, ktoré by mu predĺžili život. Napríklad lieky proti fibrilácii srdca.

Požiadavky na pápeža naberali zo dňa na deň na obrátkach. Josephov brat Georg z  Regensburgu začal po prvýkrát v živote rozmýšľať nad tým, či táto nová úloha predsa len neprekračuje sily múdreho mladšieho brata, ktorý vykročil v  Petrových šľapajach. Benedikt XVI. sa ponoril do modlitby, ale okrem toho sa ohľadom rezignácie poradil aj s  ním. Brat mu načúval, no nechcel mu ani radiť, ani ho odrádzať. Napokon ho pápežovo rozhodnutie neprekvapilo. Padlo už „pred niekoľkými mesiacmi“. Vďaka tomu môžeme zmiesť zo stola všetky dohady o  tom, že by ho k rezignácii priviedlo ťažké zneužitie jeho dôvery najvnútornejšími cirkevnými kruhmi počas škandálu „Vatileaks“. Rán dostal veru dosť. Lenže on abdikoval preto, lebo mu dochádzajú sily, a nie preto, že by sa zmýlil alebo sklamal. A ani preto, aby unikol mučeníctvu. Neodchádza, lebo je urazený. Odchádza, lebo rozumne zvážil a triezvo usúdil, čo je suverénne najlepšie. Neberie ohľad na názor ostatných. Robí moderný krok.

V tomto zmysle akoby ani nerezignoval. Skôr sa slobodne rozhodol vkročiť do vnútorného sveta modlitby Cirkvi. Je to niečo neslýchané a nepochopiteľné, ale tým sa netrápim. Je to jednoducho smutné. Slová sa mi zasekávajú v krku ako hrča. Poliaci priviedli Sovietsky zväz spolu s pápežom k pádu. No Nemci miesto toho začali čoraz ostrejšie vystupovať proti Benediktovi XVI., katolíci takmer ešte viac než protestanti. Chcelo by sa mi kričať. V tomto pápež nedosiahol víťazstvá. Benedikt nedokázal zmieriť Nemecko so sebou. Miesto toho sa mu však podarilo urobiť niečo, čo posunie kresťanov viac do budúcnosti. Počas svojho krátkeho pontifikátu prinavrátil svetu debatu o „Božej tvári“, odkedy 1. septembra 2006 ako prvý pápež po takmer štyroch storočiach padol na kolená pred znovunájdenou Veronikinou šatkou. Bola dávnym korunovačným klenotom pápežov. Odvtedy o  nej neprestal hovoriť. Na svojej predposlednej audiencii, ktorú veriacim poskytol, ju spomenul až dvadsaťpäťkrát! Znovu ukázal, že táto Božia tvár, ktorá sa zjavila v Ježišovi z Nazareta, je jedinečným svedectvom kresťanstva. A naozaj, stala sa skutočnou pečaťou jeho pontifikátu.

Úryvok pochádza z knihy Benediktov čas, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Foto: Wikimedia Commons