Detstvo svätého Františka Saleského

Svätý František Saleský pochádzal zo šľachtického rodu. Ako potomok bohatých rodičov však nebol rozmaznaný či lenivý; práve naopak, dostal prísnu a zbožnú výchovu, vďaka ktorej veľmi skoro vykročil na cestu svätosti. Za svoj charakter, lásku k chudobným a mimoriadnu múdrosť, ktoré sa naplno prejavili v dospelosti, nepochybne vďačí práve svojim rodičom. Prečítajte si úryvok z knihy František Saleský: Posol Božej múdrosti, ktorý vám priblíži, ako Františkovo detstvo vyzeralo.

Keď synček dovŕšil päť rokov života, začala ho matka brávať so sebou do príbytkov biedy a zármutku, ktoré sama tajne navštevovala. Tu sa mal na vlastnej koži presvedčiť, aký veľký počet ľudí sa nachádza v biede a horkosti. Pohľad na ich chudobu a strasti mal Františka povzbudiť k tomu, aby podporoval chudobných a potešoval skormútených. Týmto spôsobom viedla nábožná grófka svojho syna k zbožnosti a dobročinnosti, pričom zakaždým pripojila k spasiteľnému poučeniu i svoj vlastný príklad. Neustávala v modlitbách k Bohu, aby jej prácam ráčil milostivo žehnať.

Nedomnievajme sa, že grófka vychovávala zo syna rozmaznanca; takéto deti bývajú chúlostivé a neskôr sú často po celý zvyšok života otrokmi svojho tela. Vychovanie, ktoré František dostal, bolo rozumnejšie. Obozretná matka ho viedla k tomu, aby si už v útlom veku privykal na zimu, horúčosť, prácu a rozličné námahy. Nabádala ho, aby chodil po horách, skalách a neschodných cestách, zároveň ho učila správať sa opatrne, aby sa vyhol akémukoľvek nebezpečenstvu. Dohliadala, aby nepoznal rozprávky, ktoré myseľ mnohých detí naplnia zbytočnou bázňou a poverčivosťou, na základe ktorej sa potom i v dospelom veku ľakajú každého tieňa.

Aj otec sa veľmi staral o dobrú výchovu svojho syna. Všemožne sa snažil, aby bol František uchránený od svetskej nákazy a aby sa v ňom vzmáhala láska k všetkému dobrému. Niekedy na to používal prísne prostriedky do takej miery, že by sa mu to mohlo pokladať za zlé, ak by tým nedosiahol natoľko dobré výsledky. Vzhľadom na túto otcovu prísnosť chceme poukázať na prípad, ktorý zaznamenal Le Rivière, jeden z najstarších Františkových životopiscov. Jedného dňa, keď mal František asi päť rokov, pracoval na zámku tesár. Pri práci si zobliekol kazajku, ktorú zdobila hodvábna stužka rôznych farieb. František túto stužku spozoroval a tak sa mu zapáčila, že si ju potajomky privlastnil. Tesár si pred svojím odchodom všimol, že sa stužka stratila, a tak sa na ňu začal vypytovať. Keď sa o tom dozvedel gróf Saleský, opýtal sa Františka, či stužku nevzal. František sa k skutku úprimne priznal a preniknutý ľútosťou padol k otcovým nohám a prosil ho o odpustenie. Prelieval pritom slzy tak, až sa všetci prítomní nad ním rozplakali. Otec ho dal za prítomnosti všetkých vyšľahať metlou a dodal, že len preto ho nepotrestal prísnejšie, lebo to bola Františkova prvá krádež a úprimne sa k previneniu priznal.

Táto zbožná a obozretná výchova Františka sa výborne darila a prevýšila všetko očakávanie jeho dobrých rodičov.

Najviac času, ako to u detí zvyčajne býva, trávil František s matkou, ktorej nikdy nedal príčinu na to, aby bola nespokojná, práve naopak − bol jej milou útechou. Ak bola zarmútená či skľúčená, s veľkou srdečnosťou jej hovorieval: „Utiekajme sa k Pánu Bohu, on nám iste pomôže.“ A tak, ako bol v útlom veku tešiteľom svojej matky, neskôr sa stal tešiteľom všetkých zarmútených, s ktorými sa stretol.

Už v tomto veku prejavoval vo svojom správaní a v reči podivuhodnú skromnosť a jednoduchosť. Veľmi skoro vynikal zbožnosťou srdca, veľmi rád chodieval do Pánovho chrámu, doma sa vrúcne a zbožne modlil, čo v takom mladom veku nebadať často. Jeho jedinou a najväčšou radosťou bolo, keď si mohol stavať chrám alebo kaplnku, keď napodobňoval niektoré cirkevné obrady alebo keď s matkou navštevoval chudobných a chorých. Neskôr k nim sám chodieval a prinášal im rôzne potrebné veci, ktoré od matky na tento účel dostal. Niekedy prosieval aj príbuzných, aby mu niečo pre jeho nešťastných zverencov podarovali. Ak aj niečo dostal pre seba, rozdal to chudobným a nezriedka sa zriekol i svojho pokrmu, ak nemal čo iné chudobným poskytnúť. Ak sa hral so svojimi priateľmi, po skončení hier ich vodieval do farského kostola, ak sa v ňom práve nekonali bohoslužby. Tam ich rozostavil okolo krstiteľnice a hovorieval im: „Toto miesto by nám malo byť najmilšie na svete, pretože tu sme sa stali Božími synmi. Zaspievajme preto spoločne: Gloria Patri (Sláva Otcu).“

Úryvok pochádza z knihy František Saleský: Posol Božej múdrosti, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Obrázok: franciscanmedia.org