Jubilejná knižnica

Voľba je živá. Voľba potvrdzuje naše vlastné pocity a spôsoby, ktoré charakterizujú našu osobnosť. A platí to pre život jednotlivcov rovnako ako skupiny. Voľba nemusí byť vždy jednoduchá. Niektoré záležitosti sú jednoznačné a naše rozhodnutia bývajú okamžité.Ale čo robiť, keď sa nevieme rozhodnúť?Kniha Umenie voľby sa živo zaoberá práve touto problematikou. Autor Carlos G. Vallés je jezuitom a vo svojom diele čerpá na jednej strane z vlastných skúseností a zážitkov na druhej strane z rozhovorov a rokovaní. My ako kresťania by sme mali vedieť, čo chceme. Dobro a zlo sa nezmenili. Je len na nás, aký postoj k nim zaujmeme a ako sa rozhodneme.

Každý z nás túži žiť intenzívne. Vždy znova a znova počúvame alebo sami vyslovujeme konštatovanie, že život je jednotvárny, nudný, prázdny. Ako možno svoj život obohatiť? Treba sa usilovať žiť intenzívnejšie, Ako to robiť, čo toto úsilie znamená, aké musí mať predpoklady, to všetko nájdete v tejto knihe. Autorovi nejde o to, aby vám predstavil techniku, akou si lepšie vychutnať zážitky, ani nezostavil knihu receptov na šťastie. Chce čitateľa viesť cestou prehĺbenia vnímavosti a citlivosti, lebo tá vedie k intenzívnejšiemu životu. Vnímavý a citlivý človek je sám sebe veľkým bohatstvom a dokáže veľmi obohatiť aj svoje okolie. „Vnútorná sloboda Intenzite najčastejšie bráni strach. Slovo strach z hľadiska etymológie znamená, ako sme to už spomenuli vyššie, „úzkosť„. Strachom sa zužujú všetky cievy a kanáliky v somatickej i psychickej sfére. A práve preto úzkosť tvorí protiklad intenzity. Úzkosť znamená život s malým plamienkom. Na skutočnosť, že my sami sa obmedzujeme bez toho, aby sme niečo spozorovali, majstrovsky poukázal sv. Augustín vo svojom diele O slobodnej vôli a O pravom náboženstve. Centrálnu myšlienku predkladá v tejto vete: „Ten, kto chce byť vnútorne slobodný, nech nevisí kŕčovito na veciach, o ktoré môže prísť. “ (Augustín, 1962, s. 522)Tieto slová poodhaľujú jeden z najhlbších koreňov našej vnútornej neslobody. A ide pritom o neslobodu, do ktorej sa dostávame z vlastnej viny a vôbec si pritom nevšimneme okolnosti. Často sa na isté veci citovo viažeme spôsobom, ktorý nám škodí. Nielen že ich milujeme, my na nich visíme. Držíme sa ich o to viac, čím väčšmi vieme, že o ne môžeme ľahko prísť. Môžu nám ich vziať ľudia, nešťastná náhoda, alebo zaniknú samé. A myšlienka na prípadnú, pravdepodobnú stratu týchto vecí nás zaplavuje strachom. Pôžitok z nich sa zakaľuje, ohraničuje a upadá. Pre naše nereálne, iluzórne postoje sa nám skutočnosť vypomsťuje. Vnútorne slobodný človek „nevisí svojou láskou na takýchto statkoch, nevytvára z nich prostredníctvom lásky súčasť vlastnej duše, aby mu nespôsobovali bolesť a rany vo chvíli, keď pominú. a vie ich ovládať, narábať s nimi, no je aj pripravený ich stratiť" (Augustín 1962, s. 99)."

Modlitba v ignaciánskej spiritualite. Často počúvate na adresu kresťanov výčitky, že ináč žijú a ináč hovoria? Máte pocit, že kresťanstvo akoby malo ďaleko od života? Alebo hádam sami takéto čosi vyčítate kresťanom okolo seba? Tieto výhrady môžu byť opodstatnené. Z viacerých dôvodov. Jeden môže byť aj ten, že kresťania nespájajú základný rozmer svojho života viery - modlitbu - s obyčajným životom. Modlitba je jedna vec a život druhá.Veľký učiteľ duchovného života sv. Ignác z Loyoly postavil široký a pevný most medzi modlitbou a každodenným životom. Postavil ho z materiálov, ktoré ma každý človek k dispozícii - vlastné telo, vôľa, rozum, citový život, Sväté písmo, spomienky, čas, životné prostredie, problémy s rozhodovaním, nezodpovedané otázky, radosť, smútok, pero a papier, obrazotvornosť... Prejsť sa po tomto moste a zvyknúť si používať ho ponúka táto kniha. Upozornenie: Tento most je veľmi (!) široký. Toľko informácia pre nezasvätených, lebo pre nich je táto kniha. Pre tých, čo vedia, že hlavným duchovným dielom sv. Ignáca sú Duchovné cvičenia, sa oplatí dodať, že na stránkach tejto knihy nájdu dôkladný pohľad na všetky typy modlitby, ktoré v nich spomína.

Táto kniha je bestsellerom jezuitu, autora viacerých kníh, významnej osobnosti katolicizmu vo Veľkej Británii. Autor sa vybral na vidiek, aby v prostredí, ktoré malo byť podľa jeho predstáv krásne, tiché, idylické, pracoval na plánovanej knihe. Namiesto idyly ho čakalo biedne bývanie v chudobnej osade, za oknami mal stavenisko a ani kúsok výhľadu na prírodu. Z tohto prekvapenia vzišla dôležitá skúsenosť. Autor vedie čitateľa do hĺbok ľudského vnútra, aby tam objavil pole, na ktorom je ukrytý poklad. Učí čitateľa poznať sa a vážiť si svoje vnútro. Hľadať v sebe odtlačok Božej stvoriteľskej ruky.

Myšlienky na každý deň. Kniha vyšla v novom vydaní: Iskry svätého Ignáca - Myšlienky na každý deň (2016).Táto knižka je v Jubilejnej knižnici Dobrej knihy jediná, ktorej autor nie je súčasník. Vychádza ako 7. zväzok edície. Gabriel Heveneši (1656–1715) bol na konci 17. storočia dekanom filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, uznávaným pedagógom a provinciálom rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej. 350. výročie jeho narodenia je vhodnou príležitosťou vydať po prvý raz v slovenčine jeho najpopulárnejšie dielo.Iskry svätého Ignáca vyšli už za jeho života v niekoľkých vydaniach. Odvtedy sa vydávajú a prekladajú vlastne neustále. Nedávne české vydanie sa veľmi rýchlo rozobralo. Iskrami svätého Ignáca sú v knihe krátke citáty z diel a listov zakladateľa jezuitov.Heveneši ich komentuje spôsobom, ktorý ani po troch storočiach nestratil na údernosti, aktuálnosti, neraz aj vtipnosti. Nechať okolo seba každý deň preletieť jednu takúto iskru môže mať za následok, že v nás zapáli plamienok dobrej mysle, nadšenia, životnej múdrosti, pokoja, povzbudenia, úsmevu a túžby žiť v Božej blízkosti.

Titul vyšiel v novom vydaní: O láske, manželstve a rodine (2011).O láske sa neraz aj v kresťanskom prostredí píše a hovorí s takým idealizmom, že ľudia často zostávajú neoslovení vo svojej konkrétnej situácii. Nanajvýš si povzdychnú: Aké by to bolo pekné, keby to tak bolo u mňa, u nás… Poznáte to, keby… Józef Augustyn ako dobrý znalec medziľudských vzťahov a vzťahov v rodine oslovuje ľudí, ktorí majú s láskou aj problémy. Teda každého z nás. Vychádza z toho, že láske sa treba učiť a že je k nej treba veľa životnej múdrosti. Až vtedy, keď prijmeme svoju situáciu realististicky, môžeme robiť zmeny. Formou odpovedí na otázky sa dotýka takých tém ako sú napr.: asertivita, vzájomné počúvanie, zmysel pre humor, tolerancia a jej hranice, klamstvo detí alebo vzťahy rodičov a tínedžerov.

Svoju túžbu a povinnosť milovať blížnych nie sme schopní naplniť bez schopnosti odpúšťať. Udalosti vo svete okolo nás a náš osobný život nám dávajú o tom mnoho dôkazov. Sú slová z Otčenáša … ako i my odpúšťame…, ktoré odmalička poznáme naspamäť – len súčasťou našich vedomostí, alebo sú pravidlom nášho života?Prečo dnes tak málo veríme, že odpustenie nás oslobodí, že odpustenie je zdrojom uzdravenia? Prijímať odpustenie (od Boha i od ľudí), prosiť o odpustenie (Boha i ľudí), ponúkať odpustenie svojim blížnym – to znamená podľa Svätého písma voliť si život.Paulette Boudetová je vydatá matka niekoľkých detí. Od roku 1947 jej vyšlo viacero kníh, v súčasnosti prednáša na rôznych formačných kurzoch a duchovných obnovách, ktoré organizuje Komunita Blahoslavenstiev.