Zošity duchovnej formácie

List veriacim je komentár kardinála Raniera Cantalamessu k Listu Rimanom. Ide o súbor úvah, ktoré podnecujú k rozjímaniu o kresťanskej viere. Úvahy vznikli na základe prednášok kardinála na konferencii v Krakove v Roku viery. Cantalamessa zdôrazňuje, že List Rimanom bol napísaný pre jednoduchých ľudí. Apoštol Pavol v ňom hovorí o Božej láske k človeku. Ukazuje veriacim, čo pre nich Boh urobil a aké povinnosti z toho pre nich vyplývajú. Pavol zároveň hovorí aj o Duchu Svätom ako o Božom dare a následne povzbudzuje k praktizovaniu kresťanských čností. Čítanie Listu Rimanom spolu s komentárom Raniera Cantalamessu posilní čitateľov v ich viere a posunie ich na duchovnej ceste.

Zachovaj pokoj srdca. Súčasnosť je pre ľudí veriacich v Boha časom veľkej skúšky viery. Počas pandémie bola (a stále je) naša dôvera v Boha vystavená skúške. Našu myseľ zaplavili pochybnosti a pocit nedostatku hmatateľnej ochrany od Boha. Často sa sami seba pýtame, či na nás Bohu záleží. Pravdou, ktorej by sme mali uveriť, je, že nikomu nezáleží na nás tak, ako jemu. Samotné evanjelium nás pozýva, aby sme mali úprimné srdce v kontakte s Bohom. Boguslaw Szpakowski, autor publikácie Čas skúšky, nás pozýva uvažovať o myšlienkach a emóciách počas náročnej doby pandémie. Povzbudzuje nás, aby sme všetky svoje životné skúsenosti zdieľali s Bohom, lebo len pri ňom a v ňom naše srdce nájde pokoj.

Slovo z centra duchovnej formácieNáš život je už od chvíle počatia nasmerovaný na vývoj. Vyvíjame sa nielen fyzicky, ale aj psychicky a duchovne. Najprv nás nosia na rukách, potom chodíme po štyroch, robíme prvé kroky, vyslovujeme prvé slová a tak ďalej. Tieto vonkajšie prejavy ukazujú, že náš život má v sebe určitý dynamizmus. Vyvíjame sa v každej oblasti: fyzickej, psychickej i duchovnej. Keď sa vyskytne nejaká porucha, stagnácia, nedostatočný rozvoj, trpíme. Náš život túži po postupe. Žije v nás veľká túžba po „viac“. Aj vtedy, keď starneme a na našom čele sa objavujú vrásky, aj vtedy je náš život nasmerovaný na vývoj. Starnúce telo ho nemusí zastaviť. A čo viac, v priebehu rokov, keď telo vráskavie, myseľ i duch môžu stúpať na vrchol vývoja; dozrievame a stávame sa vnútorne integrovaní, naše psychické i duchovné ľudské hodnoty smerujú k plnosti. Integrujeme sa, keď naše ja je zjednocované okolo životného centra, tej plnosti, ktorá dáva zmysel a naplnenie všetkým častiam našej histórie a komponentom našej osoby. (A. Cencini)Dozrievanie a integrácia predpokladajú splnenie určitých podmienok. Aké sú to podmienky? Ako ich realizovať? O tom, okrem iného, hovoril počas formačného stretnutia v CFD psychológ, duchovný vodca otec Mieczyslaw Kožuch. Vďační autorovi publikujeme obsah jeho prednášok.Jednou z prvých podmienok dozrievania a integrácie osoby je poznanie seba. Otec Kožuch zdôrazňuje, že proces spoznávania sa vyžaduje trpezlivosť a námahu. Tvrdí, že je málo osôb, ktoré to dokážu robiť systematicky a vytrvalo. O to viac si treba položiť otázku, či sa snažíme spoznať sami seba. Poznanie však ešte nie je všetko. Je to len začiatok, bez ktorého nebude skutočný rast. Podobne ako bez diagnózy nebude skutočná liečba. Poznať seba má voviesť do odkrytia toho, čo je veľmi osobné, neopakovateľné, do spoznania toho, čo je vhodné pre moju osobnosť. Spoznanie našich vášní – hovorí otec Mieczyslaw – sa dotýka skôr oblasti našich pocitov, toho, čo nás ženie, poháňa, vedie stále vyššie a upevňuje našu osobnosť. Ďalšou podmienkou je byť v neustálej námahe a boji o niečo. Keď sa sféra pocitov oslabuje, máme si uvedomovať, že sme pozvaní k neustálej snahe realizovať to, čo vidíme a uznáme ako dôležité pre nás. Človek rastie cez rozhodnutia.Pozývame čitateľov prejsť spoločnú cestu s otcom Mieczyslawom, ktorá môže vniesť nové svetlo a múdrosť pre dozrievanie a integráciu našej osobnosti. Stojí za to prejsť túto cestu. Stojí za to venovať jej svoj drahocenný čas. Ide predsa o nás samých, o náš život prežívaný s vášňou a v plnosti.Krzystof Wons SDS