Prenasledovanie kresťanov

Drama života, kněžství a mučednické smrti číhošťského faráře P. Josefa Toufara. Noc z 23. na 24. února 1950. Černý tudor projíždí zasněženou Vysočinou. Vpředu řidič se spolujezdcem, který popíjí čaj z termosky. Na zadním sedadle zhrouceně leží osmačtyřicetiletý kněz s oteklou tváří, který má na nohou narvané bačkory, na nártu rozstřihnuté, aby se do nich jeho opuchlé nohy vůbec vešly. Dva rozsvícené světlomety metají žluté kužely po sněhu. Je po půlnoci a pražští příslušníci StB soudruzi Bohumil Košař a Stanislav Cvíček právě přivezli z valdické věznice do Číhoště na filmovou rekonstrukci kněze Josefa Toufara. Dobitého po brutálních výsleších, těžce a sípavě dýchajícího, podivně zkrouceného a držícího se za břicho. To už není ani Getsemanská zahrada, ani bičování – teď se losuje o jeho šat. Jihlavský estébák Josef Solař, který na kraji vsi žoviálně vítal unavené soudruhy z Valdic, v roce 1968 prohlásí: „Toufar nemohl normálně jít a dva naši soudruzi jej museli vést. Při této chůzi vydával bolestné nářky. Trochu mi to připomínalo chroptění.“Advent 1949, zasněžená mrazivá Vysočina, nedělní dopoledne 11. prosince. V malém kostele v Číhošti se při kázání sedmačtyřicetiletého P. Josefa Toufara třikrát zakýval dřevěný oltářní křížek a zůstal zkroucen a vychýlen mimo těžiště. Pohyb křížku vidělo dvacet svědků. Následně se do rozbíhajícího církevního objasňování vlomila komunistická Státní bezpečnost. P. Toufar byl zatčen, unesen a mučením jej příslušníci StB nutili lživě doznat, že vše podvodně sestrojil. Toufarova mučednická smrt zhatila připravovaný inscenovaný monstrproces, nezastavila však otevřený útok komunistického aparátu proti katolické církvi. Autor této knihy se zdaleka nespokojil s tím, že by začal vypravovat životní příběh kněze Josefa Toufara (1902 až 1950) dnem jeho příjezdu do Číhoště. Dosud stál hlavní aktér příběhu stranou, nikde nebylo možné dočíst se, z jakých pocházel poměrů, co jej vedlo k rozhodnutí stát se knězem a jak dlouhá cesta vedla k vysvěcení. Základní pohnutkou k sepsání díla nebylo vyvrácení či potvrzení toho, zda se křížek skutečně v adventním čase roku 1949 tajemně zahýbal, ale naléhavá touha pochopit, kdo Josef Toufar byl a co všechno v jeho údělu předcházelo dějství poslednímu. Léta pátrání, shromažďování dokumentů, snímků i svědeckých výpovědí tvoří opěrný systém díla.

Korespondence dvou kněží v době normalizace. Život P. Josefa nebyl právě snadný, osud se s ním nemazlil. Někdy v padesátých letech půjčil komusi větší peněžní obnos, dotyčného zatkli na hranicích při pokusu o útěk, a když z něj vymáčkli, kdo mu peníze půjčil, odsoudili P. Josefa k dlouholetému žaláři do Valdic a na Mírov. Na jednu z amnestií byl nakonec spolu s dalšími propuštěn.Ačkoliv měl v Praze byt, dal přednost životu na venkově. Když se naskytla možnost působit jako výpomocný duchovní bez nároku na plat, ujal se jedné vesnice. Svou samotu a tím i značnou míru nezávislosti si P. Josef sice pochvaloval, ale kontakty a přátelské vztahy se spolubratry udržoval. Adresátem zde vydaných dopisů byl přítel z mládí, spolužák a kanovník.Zatímco kriminál naučil P. Josefa zametat za sebou, a proto dopisy pana kanovníka likvidoval, pan kanovník vycítil, že Josefovy řádky nejsou jen obyčejnými dopisy, a tak je uchoval. Díky panu kanovníkovi tedy můžeme nahlédnout do srdce kněze Josefa, jehož víra je přesvědčivá a vztah k Bohu ryzí.

Rozhovory s kněžími a řeholníky pronásledovanými za komunismu v letech 1948-1989. Vzpomínky kněží a řeholníků pronásledovaných v letech komunistického režimu. Čtenáři se mohou setkat s těmito osobnostmi F. Adamec, J. Cukr, V. Dvořák, M. Frank, R. Hložánka, A. Huvar, S. Lekavý, F. Lízna, O. Mádr, F. Pevný, K. Pilík, J. Valerián, J. Veselý, M. F. Vích, J. Zemánek.

Ambróz Lazík. Kniha, ktorú ponúkame čitateľovi, podáva obohacujúci pohľad na osobnosť a dielo trnavského biskupa Ambróza Lazíka. Jeho život bol plný drastických opatrení, zásahov a zvratov. V biskupskej službe bol vystavený veľkému psychickému nátlaku: izolácia, domáce väzenie, sliedenie ŠtB, políciou nasadený strážca, zmocnenec, ktorý ho sprevádzal na všetkých cestách. Často sa stretával s nepochopením zo strany kňazov. Usiloval sa o zavedenie liturgickej obnovy do života Cirkvi. Svojich veriacich povzbudzoval zachovať si vieru, zveľadiť ju a odovzdávať ďalším generáciám. Autorovi sa podarilo osvetliť mnohé, doteraz nepoznané alebo nesprávne chápané riešenia sporných otázok. Kniha je zhrnutím pohnutého života biskupa, pokusom o vyvážený pohľad na udalosti, ktorých bol protagonistom.

Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN. Monografia Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN, ktorú napísal historik Patrik Dubovský, prináša mozaiku aktivít Jána Langoša od 80. rokov minulého storočia, keď sa angažoval v nonkonformných skupinách najmä pri tvorbe kultúrno-občianskych samizdatov a v Hnutí za občiansku slobodu. Autor predstavuje Jána Langoša ako neľahostajného človeka a občana s vyhraneným kritickým postojom k pálčivým spoločenským a morálnym témam, ako boli devastácia životného prostredia, antisemitizmus, chartistické hnutie či aktivity neoficiálnej cirkvi. Nad týmito, ale aj nad ďalšími témami sa Ján Langoš veľmi otvorene zamýšľal v samizdatovej tvorbe, ako i v neformálnych diskusiách.Občianske aktivity a myšlienky Jána Langoša kontinuálne našli uplatnenie v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN) a po zmene režimu najmä pri vyrovnávaní sa s reprezentantmi komunistickej moci, nomenklatúrou KSČ a jej represívnou zložkou ako Štátna bezpečnosť a jej tajní spolupracovníci. Langošova ochota zapojiť sa do reforiem spoločnosti sa prejavila jeho prácou vo Federálnom zhromaždení, vo VPN ako politickej strane a tiež po voľbách v roku 1990 v náročnej funkcii federálneho ministra vnútra. Na poste federálneho ministra sa Ján Langoš podstatne zaslúžil o očistu ministerstva vnútra od príslušníkov ŠtB a komunistických kádrov a presadil lustračný zákon.Po rozdelení ČSFR Ján Langoš s priateľmi založil Stálu konferenciu občianskeho inštitútu, stál sa poslancom Národnej rady SR a podieľal sa najmä na presadení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň sa stál predsedom Demokratickej strany (DS), ktorá v rámci Slovenskej demokratickej koalície (SDK) v roku 1998 vytvorila novú politickú garnitúru.Vyvrcholením aktivít Jána Langoša bola inštitucionalizovanie jeho dlhoročného plánu – vytvoriť právny a spoločenský základ na vyrovnanie sa s oboma totalitami našich dejín. V tomto duchu kniha zaznamenáva dramatický čas, keď sa Jánovi Langošovi v lete 2002 podarilo v NR SR presadiť zákon o pamäti národa a o zriadení Ústavu pamäti národa (ÚPN).Po prvých rokov fungovania ÚPN sa táto pamäťová inštitúcia stabilizovala a rozvinula svoje poslanie, no Ján Langoš v júni 2006 tragicky zomiera.Uzatvoril sa tak oblúk od zápasu s režimom ŠtB a KSČ až po etablovanie ÚPN a sprístupnenie dokumentov obávanej ŠtB verejnosti.Patrik Dubovský, PhD. od roku 2004 pracuje v Ústavu pamäti národa. Venuje sa témam prenasledovania cirkví na Slovensku po roku 1948, činnosti Štátnej bezpečnosti a nezávislým opozičným iniciatívam v Československu počas tzv. normalizácie.

Komunistický režim a katolícki kňazi na Slovensku v rokoch 1948 – 1968. Nová monografia približuje snahu komunistickej štátnej moci využiť katolícku cirkev na Slovensku prostredníctvom jej kňazov najmä v rokoch 1948 – 1968. V práci sú zachytené a analyzované ciele, ktoré štátna moc využitím katolíckych kňazov sledovala, ako aj najdôležitejšie metódy, ktoré orgány štátnej moci využívali. K hlavným cieľom patrila snaha primäť kňazov, aby sa stali akýmisi propagátormi komunistických ideí medzi katolíckym obyvateľstvom, prípadne, aby aspoň navonok podporovali budovanie „novej socialistickej spoločnosti“. Nemenej dôležitým i keď navonok skrytým cieľom bolo nenápadné zapojenie samotných kňazov do boja proti náboženstvu a cirkvi. Pozornosť je v práci venovaná najmä trom tematickým okruhom: pokusom komunistov využiť katolíckych kňazov prostredníctvom vytvorenia jednotnej kňazskej organizácie či združenia; usmerňovaniu a využívaniu kňazov pomocou siete štátnych úradníkov v okresoch a krajoch; činnosti Štátnej bezpečnosti, smerujúcej k získaniu kňazov na tajnú spoluprácu s cieľom boja proti aktivitám biskupov, kňazov i aktívnych laikov. Snaha o inštrumentalizáciu a využitie katolíckej cirkvi rozhodne nebola len špecifikom komunistov. Podobné pokusy a zámery boli vo väčšej či menšej miere prítomné aj v niektorých ďalších ideologických smeroch a režimoch. V prípade komunizmu však práve jeho totalitný charakter umožnil rozvinúť tieto snahy do takých rozmerov, ktoré v našom geopolitickom priestore nemali obdobu.

Kniha Krásny život a mladosť pozostáva z viacerých kompozičných častí a vznikla v priebehu niekoľkých mesiacov práve na základe súčasných svedectiev o dianí spred štyridsiatich rokov. Svedčili tí, ktorí v krutých časoch normalizácie po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie boli perzekvovaní, inak prenasledovaní či len prosto veľmi bolestivo prežívali pocit neslobody, ktorý vari najhrubšie zasiahol oblasť vierovyznania, názoru a slova vôbec. Sú to svedectvá bývalých vysokoškolákov i iných mladých ľudí, ktorí napriek ťažkým ideologickým pomerom sa koncom 60. a v 70. rokoch schádzali spočiatku na mládežníckych svätých omšiach v Kostole Kráľovnej pokoja v Košiciach, kde od roku 1966 pôsobil Bartolomej Urbanec, vtedy populárny kňaz vo východoslovenskom regióne. Urbanec svojou evanjelizačnou činnosťou, zaujímavými homíliami a pre bohoslužby netradičnou hudbou dokázal pritiahnuť do kostola, na púte a výlety, duchovné cvičenia a rozhovory . do roku 1968 v podstate verejne, po roku 1972 tajne, veľkú časť mladých rímskokatolíckych kresťanov. Jeho mládežnícke omše vošli do dejín nielen mesta Košice, a tak niet sa čo diviť, keď sa nazbieralo dokumentárneho spomienkového materiálu (fotografie, piesne, knihy, kázne) nie na jednu, ale rovno i na niekoľko kníh. Zostavovatelia zaradili z neho do predmetnej knihy toľko, čo sa vošlo do takmer 200 strán. Je trocha na škodu tejto veľmi dôležitej publikácie, že rôznorodý dokumentárny materiál nemá dostatočne prehľadnú kompozíciu, niektorým spomienkam (osobitne veľmi peknej fotodokumentácii) chýbajú aj identifikačné údaje, resp. sú na inom mieste knihy, čo spôsobuje čitateľovi ťažšiu orientáciu.

Zborník obsahuje príspevky z rovnomennej vedeckej konferencie, ktorú v dňoch 5. až 6. mája 2010 zorganizoval Ústav pamäti národa pri príležitosti 60. výročia Akcií K a R – násilných zásahov voči reholiam v Československu. Na konferencii sa aktívne zúčastnili dve desiatky odborníkov zo Slovenska, Českej republiky, Maďarska a Talianska. V publikovaných príspevkoch sa ich autori pokúšajú objasniť príčiny brachiálnych opatrení totalitného komunistického režimu voči rehoľným spoločenstvám, približujú priebeh a okolnosti jednotlivých zásahov a poukazujú na úlohu, ktorú pri nich zohrali niektoré štátne orgány a inštitúcie. Taktiež sa venujú organizácii života a pôsobeniu rehoľníkov a rehoľníčok v podmienkach permanentného prenasledovania a šikanovania zo strany štátnej moci, pôsobeniu rehoľníkov a rehoľníčok v nútenom exile, ale aj osudom kláštorných budov, ktoré sa v rukách nových užívateľov dostali nezriedka do dezolátneho stavu. Pozornosť je venovaná aj širším okolnostiam postavenia reholí v súvislosti s tzv. Ostpolitk Svätej stolice a osudom reholí v okolitých štátoch Východného bloku.

Zborník z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2009 v Bratislave, prináša príspevky 41 odborníkov zo Slovenska, Českej republiky, Ruska, Poľska, Nemecka, Bulharska, Ukrajiny, Slovinska, Talianska, Maďarska a Francúzska. Zborník poskytuje zaujímavý a široký pohľad na politiku komunistických štátov voči cirkvám a náboženstvu vo všeobecnosti, ale informuje aj o špecifikách vývoja v jednotlivých krajinách. Príspevky sú rozdelené do kapitol: Bezpečnostné zložky štátu vo vzťahu k cirkvám, Totalitný režim vo vzťahu k reholiam a náboženským spoločnostiam, Legislatíva upravujúca vzťahy cirkví a štátu, Prostriedky a metódy proticirkevnej politiky komunistických štátov, Inštitúcie štátneho dozoru, Médiá a komunistická proticirkevná politika a Kolaborácia cirkví s komunistickým režimom.Príspevky sú publikované v slovenskom, českom a anglickom jazyku.Zborník vyšiel s finančnou podporou Medzinárodného vyšehradského fondu.

Publikácia autobiograficky zachytáva roky autorovho života strávené na nútených prácach v pracovných lágroch. Svoju táborovú skúsenosť, ktorá J. Bobalika priviedla až na ďalekú Kolymu, sám nazýva „zapolárnou akladémiou”. Kým sovietska propaganda sa podpísala pod opciu občianstva, ktorej sa autor zúčastnil ako jeden z mnohých tisícov občanov Slovenska, sovietska NKVD stála za jeho vykonštruovaným procesom so strastiplnými dôsledkami. Kniha rozprávača s fenomenálnou pamäťou je napísaná pútavým štýlom. Spôsob, akým vykresľuje sovietske pracovné tábory, vypovedá nielen o jeho skúsenosti, ale aj o skúsenosti občanov, zavlečených na nútené práce do Sovietskeho zväzu.

Spomienková kniha Ernesta Hausera je zaujímavým svedectvom osudu človeka, prenasledovaného komunistickým režimom. Je podobný mnohým iným, ktorí už takúto výpoveď o bezpráví nevypovedia. Poukazuje na rôzne formy postihov, ktoré boli bežné, keď sa niekto stal "nespoľahlivým" občanom. Kniha opisuje jeden zo zlomových bodov autorovho života - pokus o emigráciu koncom 40. rokov 20. storočia, následné zatknutie, vyšetrovanie, väznenie, zaradenie do PTP, a tiež vysťahovanie rodiny v rámci akcie B. Jeho putovanie je zároveň pohľadom na mikrohistóriu – život v meste a vplyv dejinných udalostí naň. Publikáciu v roku 2011 v rámci edície Memoáre vydali Ústav pamäti národa a Pamäť národa.

Příběhy faráře Josefa Toufara, jeho vrahů a čihošťského zázraku se zprávami archeologa, antropologů a soudního lékaře o exhumaci. Krok do tmavé noci je volným pokračováním knihy předcházející (Jako bychom dnes zemřít měli, která byla v roce 2012 vyhlášena v anketě Lidových novin Knihou roku). Ve čtrnácti příbězích - kombinacích reportážních postupů se studiem archivních dokumentů a výpověďmi svědků a pamětníků - autor odhaluje nově zjištěná fakta a svědectví, která se váží k osobnosti Josefa Toufara, jeho mučitelů a dobovému kontextu.Miloš Doležal se ve svém důkladném pátrání dostal k řadě archiválií, které neměl při přípravě prvé knihy k dispozici – nalezl Toufarovy zápisky, korespondenci, část knězovy knihovny a řadu dalších důležitých osobních dokumentů i unikátních fotografií, a také identifikoval filmové záběry mučeného kněze, pořízené Státní bezpečností a překvapivě dochované do současnoti.

Prešovský "Sobor". Zámer vybudovať v Československu po druhej svetovej vojne novú národnú cirkev na cyrilo-metodskej tradícii a poslušnosti sa vládnucej komunistickej strane nepodaril, preto sa sústredila na menšie ciele. Akciou „P“ sa malo dosiahnuť, aby gréckokatolíci sa stali pravoslávnymi, s tým, že by patrili pod jurisdikciu Moskovského patriarchátu a všetky práva, majetok a zariadenie tejto cirkvi by prevzala pravoslávna cirkev.S akciou „prechodu“ gréckokatolíkov na pravoslávie sa začalo tajne.Bola predovšetkým straníckou úlohou, a nie reálnym a spontánnym hnutím gréckokatolíckych veriacich. Plánovaná konferencia tzv. návratových výborov konaná 28. apríla 1950 v Prešove sa plánovane „prerodila“ na nekánonický a nezákonný „sobor“. Jeho výsledky nemohli byť gréckokatolíkmi uznané za právoplatné – nielenže sa na zasadaní nezúčastnili právoplatne vybraní zástupcovia, ale obaja gréckokatolícki biskupi boli násilne internovaní, teda oni sa na „sobore“ ani nemohli zúčastniť.Gréckokatolícka cirkev bola na 18 rokov administratívne zakázaná a jej členovia, duchovenstvo a laici, boli komunistickým režimom prenasledovaní.Súčasťou publikácie, ktorá obsahuje 206 dokumentov a 20 príloh, z ktorých veľká časť doteraz nebola publikovaná, je aj menný a miestny register.

od trestnoprávnej roviny po vedecký výskum. Zborník z vedeckej konferencie v Bratislave 21. - 23. septembra 2012

korešpondencia Alberta Púčika 1944 - 1951. Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava).A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov.Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC.Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949.Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951.Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951.Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.

Metody analytické filosofie v teologii. Josef Petr Ondok (1926–2003) se narodil v jihočeských Mydlovarech. Maturoval na Jirsíkově klasickém gymnáziu v Českých Budějovicích (1946) a poté studoval teologii v brněnském semináři a filosofii na Masarykově univerzitě. Po zrušení seminářů v roce 1950 dokončil teologii soukromě a v červnu 1951 tajně přijal kněžské svěcení. Studium filosofie však dokončit nestihl, jelikož byl v září 1951 zatčen a z politických důvodů vězněn až do května 1963.Po amnestii pracoval jako stavební dělník v JZD a od roku 1966 jako technik v Botanickém ústavu ČSAV v Třeboni. V době politického uvolnění na konci 60. let dokončil v Brně své vysokoškolské vzdělání a získal doktorát z logiky u Pavla Materny prací o interogativní logice (1969). Jako odborný a později vědecký pracovník, který se specializoval na aplikaci matematického modelování a systémové analýzy pro ekologické procesy, působil v třeboňském Botanickém ústavu do roku 1991.Téhož roku vyhověl žádosti zakladatelů Teologické fakulty Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích a ujal se přednášek z filosofie a etiky. Současně působil i na Biologické fakultě téže univerzity, kde se habilitoval pro obor ekologie.

Kapitoly z pronásledování církví v Československu kolem roku 1950. Publikace obsahuje příspěvky z vědeckého kolokvia Pronásledování římskokatolické církve v Československu v letech 1948–1960, které pořádala Katolická teologická fakulta Univerzity Karlovy ve spolupráci s pražským arcibiskupstvím 6. listopadu 2009. Jednotlivé studie jsou buď detailními sondami do konkrétních událostí, či úvahami o příčinách, průběhu a důsledcích perzekuce křesťanů v Československu na počátku komunismu.