Sv. Edita Steinová

Pexeso s veľmi peknými kresbami najznámejších a najobľúbenejších svätcov.Rozmer celého hárku: 21 x 29,7 cm.Rozmer jedného obrázka: 4,9 x 4,9 cm.Hárok bsahuje 20 párov obrázkov. Svätci na obrázkoch:svätá Cecíliasvätý don Boscosvätý Jozefsvätá Edita Steinovásvätí Cyril a Metodsvätý Tadeášsvätá Annasvätý František z Assisisvätá Klárasvätý Maximilián Kolbesvätý Dominiksvätá Bernadetasvätá Matka Terezasvätý PavolPán Ježiš - Dobrý pastiersvätý Petersvätý Štefanblahoslavená Anka Kolesárovásvätá Monikasvätý AugustínNenáročná hra, pri ktorej sa zaručene zabaví celá rodina.

Kniha Edita Steinová - Ľudská osoba, Filozofická antropológia je zbierkou prednášok tejto fenomenálnej svätice, filozofky, konvertitky, karmelitánky a mučeníčky. Prednášky vznikli v 30-tych rokoch 20. storočia počas jej učiteľskej praxe, kedy prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri. Vo filozofických prednáškach čerpá z múdrosti overenej časom - z duchovného pokladu Tomáša Akvinského v duchu kresťanskej metafyziky.Edita Steinová sa narodila v roku 1891 ako posledné z jedenástich detí v ortodoxnej židovskej rodine v nemeckom Vroclave. Ako 14 ročná sa vzdala židovskej viery a vyhlásila sa za ateistku. Na vroclavskej univerzite vyštudovala germanistiku a históriu. Avšak ako žene jej nedovolili habilitovať na univerzitách vtedajšieho Nemecka.Jej životný obrat nastal v roku 1921 pri čítaní autobiografie sv. Terézie z Avily, kedy zažila svoje vnútorné obrátenie. 1. januára 1922 prijala sviatosť krstu a vstúpila do Katolíckej cirkvi. Pri preklade spisu sv. Tomáša Akvinského sa bližšie oboznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1934 vstúpila do karmelitánskeho kláštora a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. V roku 1942 ju v kláštore zatklo gestapo, spolu s jej sestrou. Obe transportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli v plynovej komore.

Autobiografia. „Posledné mesiace pretrhli doterajší pokojný život nemeckých Židov. Boli prinútení, aby sa zamysleli nad sebou, svojou podstatou a osudom. Ale aj veľa iným, nestranným, sa aktuálnymi udalosťami vnucovala židovská otázka. S veľkou vážnosťou a zodpovednosťou sa ňou zaoberali napr. v kruhoch katolíckej mládeže. V týchto mesiacoch som stále znova musela myslieť na rozhovor, ktorý som mala pred niekoľkými rokmi s jedným kňazom a členom rádu. Prikázal mi v ňom, aby som spísala, čo som sama vedela o židovskej prirodzenosti ako dieťa zo židovskej rodiny, lebo neoboznámení ľudia o tom vedia veľmi málo. Vtedy mi však veľa iných úloh zabránilo vážne pristúpiť k splneniu tohto návrhu. Keď sa v marci tohto roku (1933) spolu s národnou revolúciou rozpútal v Nemecku boj proti tomu, čo je židovské, znova sa mi vrátila táto myšlienka. ,Keby som len vedela, ako Hitler prišiel k takej strašnej nenávisti voči Židom’ - povedala jedna z mojich židovských priateliek v rozhovore, v ktorom sme sa snažili pochopiť situáciu Židov. Programové spisy a prejavy nových mocipánov dávali na to odpoveď.Ako z krivého zrkadla hľadela z nich strašidelná karikatúra, možno vytvorená v úprimnom presvedčení. Možno boli jednotlivé črty vytvorené podľa živého modelu. Ale je židovská prirodzenosť nevyhnutným dôsledkom „židovskej krvi"? Sú veľkokapitalisti, impertinentní literáti a nespokojné hlavy, ktoré zohrali vedúcu rolu v revolučných pohyboch posledných desaťročí, jedinými alebo aj naj skutočnejšími reprezentantmi židovstva? Vo všetkých vrstvách nemeckého národa možno nájsť ľudí, ktorí odpovedia záporne: dostali sa totiž do židovských rodín ako zamestnanci, pracovníci, susedia, školskí a univerzitní kolegovia a našli tam dobrotu srdca, pochopenie, vrelé prijatie a ochotu pomôcť. A ich zmysel pre spravodlivosť sa búri proti tomu, že títo ľudia sú teraz odsúdení na existenciu páriov. Ale mnohým iným chýbajú takéto skúsenosti. Príležitosť poznať, čo je židovské, je dnes nedostupná predovšetkým mládeži, ktorá je od najrannejšieho detstva vychovávaná k rasovej nenávisti. Proti nim máme my, ktorí sme vyrástli v židovstve, povinnosť podať svedectvo."

Bola taká tma, že mohla cítiť, počuť, dokonca zavoňať iných ľudí, ale nevidela nikoho. Dnes v noci určite nie sú na oblohe žiadne hviezdy, myslela si sestra Benedikta, snažiac sa uvidieť aspoň kúsoček svetla. Drahý Bože, píše sa rok 1942!Kto by si pomyslel, že práve teraz sa môže prihodiť čosi podobné? Niekoľko hodín sa pohybovali veľmi plynulo. Desivé ticho naplnilo nepretržité klopkanie kolies vlaku narážajúcich na koľaje. Sestra Benedikta dokázala trochu pozbierať svoje myšlienky a modlila sa. Ďakujem Ti, Pane, že si mi dovolil byť tu so svojimi ľuďmi. Buď milosrdný…Pre deti.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne v neúplnej podobe. Spis Čo je človek?, Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Dielo umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.

Pokus o výstup k zmyslu bytia. Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore.Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Edita Steinová (1891 – 1942), filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne, v neúplnej podobe. Spis Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Teologická antropológia umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.Doslov: Doc. Dr. Theol. Alžbeta Dufferová, PhD.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka, rehoľníčka a obeť holokaustu začala svoje autobiografické poznámky písať po nástupe nacizmu k moci a začiatku prenasledovania židovského obyvateľstva. Vo svojom nedokončenom diele sa vracia do rokov detstva a mladosti vykreslených na pozadí každodenného života jednej židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia. Prináša spomienky na svoje študentské roky vo Vroclave (1911 – 1913), Göttingene (1913 – 1915), pôsobenie v sanitárnej službe v poľnej nemocnici v Hraniciach na Morave (apríl – september 1915), štúdium fenomenológie a filozofické prostredie okolo zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla, až po ukončenie štúdia (1915), zloženie doktorskej skúšky (1916) a nástup do funkcie Husserlovej asistentky vo Freiburgu. Pútavý text, v ktorom opisuje rodinné vzťahy, zážitky v školskom prostredí, skúsenosti, priateľstvá, nádeje aj sklamania a tiež vášnivú oddanosť štúdiu a hľadaniu pravdy, umožňuje hlbšie poznať jej osobný, rodinný i vedecký život a zároveň vystupuje ako svedectvo o ľudských a osobných kvalitách tejto neobyčajnej ženy ako aj epochy, v ktorej sa formovali jej budúce postoje a názory na človeka a jeho miesto vo svete.

Svätá Edita Steinová, známa aj pod rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, bola katolícka filozofka a mystička. Predkladaná kniha Autoportrét v listoch 1916 - 1942 je súhrnom listov, ktoré tvoria doplnok k jej autobiografii s názvom Príbeh jednej židovskej rodiny. V listoch sa dočítame o rozhodujúcich udalostiach v jej živote. Z autorkinej osobnosti z nich doteraz sála ľudskosť a snaha o pravdu a spravodlivosť. Edita si dokázala zachovať silnú náboženskú vieru aj v tých najťažších životných okamihoch. Pred čitateľmi sa postupne objavuje portrét veľkej a silnej ženy, ktorá bola aj významnou mysliteľkou, a skvelo dokázala skĺbiť filozofickú a pedagogickú prácu s rodinou a kontemplatívnym kláštorným životom. Načrtáva sa tu aj obraz kultúrno-politického života v Nemecku v období jej aktívneho pôsobenia.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť, jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj o kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia.Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Výber z prednášok. Edita Steinová je považovaná za jednu z najdôležitejších žien 20. storočia. Jej listy ženám sú výsledkom reflexívnych diskusií s predstaviteľmi katolíckeho feministického hnutia v nemecky hovoriacich krajinách medzi svetovými vojnami.Kniha Žena - Edita Steinová obsahuje aj nedostupné materiály o spiritualite laickej i zasvätenej ženy. Kniha je zbierkou esejí, ktoré vznikli po dlhých hodinách uvažovania a diskutovania o splnení úlohy ženy vo všetkých oblastiach života. Recenzia: Žena - Edita Steinová na stránke Blog.Zachej.sk

Edita Steinová (1891–1942) je jednou z nejvýznamnějších ženských osobností 20. století. Její život, myšlení a duchovní zrání nám v této knize představují přední znalci její osobnosti. Poznáváme tak Editu Steinovou jako slezskou Židovku, pruskou vlastenku, jako dítě, studentku, jako ošetřovatelku, konvertitku, učitelku, překladatelku, filozofku, řeholnici i mystičku.Edita pocházela ze židovsko-pruské obchodnické rodiny. Jako jedna z prvních žen své doby studovala filozofii a poznala nejdůležitější myslitele své doby. Nikdy, ani po své konverzi ke katolické víře v roce 1922, se nezřekla svých židovských kořenů, naopak hledala cestu ke vzájemnému porozumění obou vyznání, hlavně ve vlastní rodině. Byla oblíbenou pedagožkou a stala se veřejně známou díky svým přednáškám.Na přelomu dvacátých a třicátých let se systematicky zabývala ženskou otázkou, vztahem mezi povoláním ženy a jejími pracovními možnostmi i sladěním profesního a duchovního života. Sama nakonec v roce 1933 dospěla k rozhodnutí pro řeholní život. Uprostřed veškerých nejistot i společenskopolitických zvratů nacházela pevnou oporu v jednotě myšlení, víry a jednání, které s nadějí ukazuje do budoucnosti. Tomuto základu zůstala věrná až do své mučednické smrti v koncentračním táboře v Osvětimi.Život Edity Steinové je nejpodrobnější a nejpřehlednější publikací, která o jejím životě a díle existuje. Je nepostradatelná pro všechny zájemce o její život, o židovsko-křesťanský dialog i dějiny 20. století. Kéž svědectví jejího života a hloubka jejích myšlenek osloví na cestě k pravému lidskosti, moudrosti a svatosti i nás.

Život neobyčajnej ženy. Edita Steinová (1891–1942) je jedna z najvýznamnejších osobností 20. storočia. Jej život ako aj jej myslenie nám v knihe predstavili poprední znalci jej osobnosti: sr. Mária Amata Neyerová, emeritná priorka Karmelu v Kolíne a dlhoročná správkyňa archívu Edity Steinovej a Andreas Uwe Müller, kňaz, filozof, ktorý sa už desaťročia venuje teologickému výskumu.Životopis je napísaný na základe aktuálnych poznatkov výskumu jej života a diela. Je obohatený citátmi z jej filozoficko – teologických prác. Editu Steinovú tak podrobne spoznáme ako Židovku, Nemku, dieťa, študentku, konvertitku, asistentku, ošetrovateľku, pedagogičku, filozofku, prekladateľku, karmelitánku a mystičku. Jej životným princípom bola jednota myslenia, viery a konania; ostala mu verná ako židovská kresťanka až po násilnú smrť v koncentračnom tábore v Auschwitzi. Dajme sa aj my osloviť jej svedectvom života i hĺbkou myšlienok; posilnime sa na našej ceste k opravdivej ľudskosti, múdrosti i svätosti!Prečítajte si krátku recenziu knihy Edita Steinová, ktorá vyšla v Katolíckych novinách v rubrike Tip na obohatenie.

Kniha je zbierkou textov nemeckých bosých karmelitánov, ktoré sa venujú piatim karmelitánskym svätcom: sv. Terézii z Lisieux, sv. Jánovi z Kríža, sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, bl. Alžbete od Najsvätejšej Trojice a sv. Terézii Benedikte od Kríža.Všetci piati boli síce rehoľníci, no ich charizma, skúsenosť a spiritualita slúžila všetkým, ktorí hľadajú cestu, ako možno uprostred svojich „hrncov a panvíc“ (Terézia od Ježiša) žiť vo vnútornom spojení s Ježišom Kristom. Vďaka svojej stručnosti a jednoduchému jazyku pomohli texty mnohým čitateľom prehĺbiť svoj život modlitby a v mnohých spoločenstvách sa stali základom na rozhovory o viere.

Nejznámější dílo filosofky židovského původu, která po svém obrácení od ateismu ke křesťanství vstoupila k bosým karmelitkám. Jako duchovní dcera sv. Jana od Kříže začala psát studii o jeho nauce, přičemž si za své východisko zvolila tajemství kříže.

Krátké texty velké karmelitánské světice moderní doby.

Svatí a blahoslavení se vztahem k naší zemi. Bl. Titus Zeman, bl. Maria Paschalis, bl. Marie Restituta, sv. Edita Steinová. sv. Edmund Kampián, bl. Hroznata... Vyšlo s církevním schválením. Kniha představuje svaté a blahoslavené se vztahem k naší zemi. Máme v nich pozoruhodné vzory víry a mocné přímluvce v nebi. Krátké životopisy jsou doplněny fotografiemi.P. Marek Dunda se narodil v Třebíči. Je český katolický kněz, spoluzakladatel společenství FATYM, publicista, lidový misionář a iniciátor vývoje modelu lidových misií pro Českou republiku, koordinátor katolického časopisu Milujte se! a vicekoordinátor křesťanské internetové televize TV-MIS. Byl i koordinátorem tiskového apoštolátu A. M. I. M. S. a šéfredaktorem časopisu Milujte se!.

biografický román. Pre Židov, evanjelických i katolíckych kresťanov existujú rozličné formy, ako vyjadriť rešpekt a úctu. Pre jedných bude svätou Teréziou Benediktou z Kríža, pre iných Židovkou Editou Steinovou. Vždy však človekom, ktorý to so svojou vierou myslel vážne.

Edita Steinová (1891-1942) byla svatořečena r. 1998 a jako spolupatronka Evropy patří k nejvýznamnějším světeckým postavám nejen naší doby, ale i dějin církve.Kniha Joanne Mosleyové představuje čtenářům Editu jako ženu, jež svou odvahu čerpala z každodenního setkávání s Bohem. Svým vnímáním podstaty duchovního života daleko předběhla svou dobu, například v tom, že modlitbu nestaví do protikladu k angažovanosti pro svět, ani nevnímá zasvěcený život jako „útěk ze světa“ nebo „zřeknutí se světa“, ale jako službu pro druhé a pro svět.

Kniha obsahuje výbor z myšlenek a meditací známé karmelitky, filozofky Edity Steinové, která byla pro svůj židovský původ zavražděna v Osvětimi nacisty a roku 1998 svatořečena. Tyto myšlenky nám představují její duchovní vývoj ústící až v mystický vztah ke Kristu a vedoucí k touze přinést smírnou oběť za záchranu Německa a na usmíření mezi židy a křesťany.Publikace je rovněž opatřena stručným životopisem Edity Steinové, který se zejména snaží nahlédnout do nitra této jedné z největších postav 20. století.

Titul vyšiel aj v novšom vydaní Päť ciest k dokonalej láske.Kniha je zbierkou textov nemeckých bosých karmelitánov, ktoré sa venujú piatim karmelitánskym svätcom – sv. Terézii z Lisieux, sv. Jánovi od Kríža, sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, bl. Alžbete od Najsvätejšej Trojice a sv. Terézii Benedikte od Kríža. Všetci piati boli síce rehoľníci, no ich charizma, skúsenosť a spiritualita slúžila všetkým, ktorí hľadajú cestu, ako možno uprostred svojich „hrncov a panvíc“ (Terézia od Ježiša) žiť vo vnútornom spojení s Ježišom Kristom. Vďaka svojej stručnosti a jednoduchému jazyku pomohli texty mnohým čitateľom prehĺbiť svoj život modlitby a v mnohých spoločenstvách sa stali základom na rozhovory o viere.