Osobnosti

Janko Havlík - Kandidát kňazstva Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (3. vydanie). Kniha Hrdinské svedectvo mladosti od Heleny Slávikovej prináša inšpirujúci životný príbeh Janka Havlíka - kandidáta kňazsta, ktorý v náročných životných situáciách komunistického prenasledovania preukázal výnimočnú odvahu a odhodlanie. Prostredníctvom autentických svedectiev čitateľ spoznáva, ako sila viery, odhodlanie a pevné morálne hodnoty pomáhajú prekonávať výzvy a získať hrdinský postoj. Sláviková v tejto knihe odhaľuje vnútorný svet Janka Havlíka, jeho dôveru Bohu a zápal pre vieru, i to, ako svojím životom a skutkami ukazoval, že odvaha a statočnosť nemajú hranice.

Ján Chryzostom kardinál Korec. "Keď som inicioval vydanie tejto knižky k deväťdesiatinám Jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca, zamyslel som sa nad dôvodmi, prečo chcú oslovení ľudia tak spontánne prispieť, hoci nie všetci boli schopní niečo napísať, nie všetci sú praktizujúci kresťania či veriaci.Všetci však mali jedno spoločné: každý zo svojho pohľadu majú Otca kardinála pre jeho osobnostné vlastnosti a charizmu v úcte! Môj príspevok je akousi krátkou rekapituláciou skutočností môjho života, ale hlavne ´dotykov´ Otca kardinála - pre môj život tak bytostne dôležitých..." (autor)

Kniha Človek pre nikoho je knihou autobiografických spomienok Dr. Pavla Straussa (1912 – 1994), významného slovenského lekára, filozofa, prozaika, esejistu, prekladateľa a účastníka Slovenského národného povstania. V roku 1942 po dvojročnom zápase ako 30 ročný konvertoval zo židovstva na katolícku vieru. Vonkajší i vnútorný nepokoj, veľký hlad po pravde, čistote a istote, sociálne problémy sám považuje za prvú fázu svojej konverzie ku kresťanstvu. Druhá fáza nastala počas vojenčiny, kde na neho veľmi pozitívne vplývala konvertovaná rodina Munkovcov, ktorá mu sprístupnila katolícku literatúru. Zasvätením sa do Nového zákona najmä vďaka kanonikovi Jozefovi Kožárovi napokon prijíma krst a naďalej si upevňuje vieru čítaním náboženskej literatúry a prenikaním do liturgického života Cirkvi. Duchovnou oporou mu bola jeho manželka Mária. Pavol Strauss patrí k originálnym osobnostiam slovenskej literatúry a kresťanskej kultúry. Pretože sa verejne hlásil ku Katolíckej cirkvi, dlhé roky žil ako degradovaný lekár a umlčovaný spisovateľ. Až po novembri 1989 sa dočkal zaslúženej pozornosti a získal viacero ocenení.

Číta: David Matásek, Jana Franková Celkový čas: 7 hodín 18 minút Je třetí adventní neděle roku 1949. V malém kostelíku v Číhošti na Vysočině se při kázání faráře Josefa Toufara třikrát zakýve oltářní křížek.Do následného církevního objasňování vstoupí komunistická STB. Toufara unese a v kobkách valdického vězení nelidským mučením donutí k doznání, že kříž rozhýbal pomocí složité konstrukce sám, na příkaz z Vatikánu. 25.února 1950 Josef Toufar umírá na následky mnoha těžkých poranění.Spisovatel Miloš Doležal věnoval objasnění případu i zachování památky Josefa Toufara mnoho let. Ze schůzek s pamětníky i podrobným pátráním v archivech sestavil strhující obraz rovného a odvážného člověka.Kniha Jako bychom dnes zemřít měli vyšla poprvé v roce 2012 a téhož roku obdržela titul Kniha roku v anketě Lidových novin.Audiokniha obsahuje tři bonusové kapitoly, které nejsou obsahem knihy:Dopis Josefa Toufara studentu Karlu Vránovi do Říma Příběh exhumace a pohřbení ostatků J. Toufara Příběh vzniku knižní předlohy

Život a internace biskupa Josefa Karla Matochy (1888 - 1961). Historik Jindřich Charouz předkládá veřejnosti životopis olomouckého arcibiskupa Josefa Matochy. Ukazuje jeho skryté talenty, seznamuje nás s jeho veřejným působením a přesvědčivě odhaluje, jak obstál během své jedenáctileté internace. Matocha věděl dobře, čeho je komunistický režim schopný. Proto byl v roce 1950 umlčen a totálně izolován. Proto komunistická Státní bezpečnost rafinovaně zkoušela jeho věrnost církvi. Kniha je přesvědčivým svědectvím o tom, jak snadno můžou svobodné poměry sklouznout v pronásledování, věznění a zkoušku víry!

Dvadsaťtri kňazských rokov v sovietskych väzeniach a pracovných táboroch na Sibíri. Ohromujúci príbeh!Len niekoľkí sa vrátili a aj z tých boli mnohí považovaní za mŕtvych medzi živými. Táto autobiografia prináša príbeh kňaza, ktorý v službe Bohu prežil dvadsaťtri rokov bez rodiny a priateľov v spoločnosti kontrolovanej Sovietskym zväzom. V roku 1939 sa pokúsil vstúpiť tajne do Sovietskeho zväzu, aby pomohol Poliakom, ktorý trpeli, kvôli paktu Hitler-Stalin (tiež známy ako Pakt o neútočení). Otec Ciszek bol okamžite podozrivý a označený za „špióna Vatikánu“.Kniha S Bohom v Rusku prináša mimoriadny rozmer toho, ako si otec Cizsek dvadsaťtri rokov nielen zachoval rozum, ale aj vernosť Pánovi. Slúžil omše v krytoch, bol v neustálom nebezpečenstve, počul spovede ľudí, ktorí ho mohli zradiť, pomáhal tým, ktorí by získali tým, že by on poprel svoju vernosť Bohu. Nikto iný ako samotný autor by nedokázal do detailov vykresliť trpezlivosť, vytrvalosť a statočnosť, ktorou oplýval otec Ciszek.Voľné pokračovanie knihy: Ukázal mi cestu (2016).

Desať rokov v kubánskom gulagu. Rozhovory s františkánskym pátrom Miguelom Ángelom Loredom, ktorý prežil desať rokov v kubánskom trestaneckom tábore.Rozhovory viedol Nicolás Pérez Diez-Argüelles.

Životopis kontesy Františky Honrichs Coudenhovej. Kniha prináša pútavé rozprávanie o poctivom hľadaní Božej vôle. To mladú nemeckú šľachtičnú privádza až k rozhodnutiu vzdať sa vlastných predstáv o živote, stať sa rehoľnou sestrou a zasvätiť sa službe chudobným. Príbeh ponúka autentickú možnosť nahliadnuť za kláštorné múry a sprevádzať sestru Anežku očisťujúcim procesom zjednotenia sa s trpiacim Kristom.Dej sa odohráva na pozadí dvoch svetových vojen. Prináša hodnoverné svedectvá o prenasledovaní veriacich počas komunizmu, ktoré však hrdinke príbehu paradoxne otvára dvere k splneniu veľkej životnej túžby.

23 kněžských let v sovětských vězeních a sibiřských pracovních táborech. Walter Ciszek se narodil v rodině polských emigrantů. Po vstupu k jezuitům se přihlásil k misijní práci v Rusku a přijal východní obřad. Když vypukla II. světová válka, byl právě v polské oblasti obsazené Rudou armádou.V roce 1940 byl zatčen a dalších 23 let vězněn sovětským režimem, z toho 15 let na Sibiři. Teprve v roce 1963 se mohl vrátit do Spojených států, výměnou za dva sovětské agenty. O své životní zkušenosti napsal dvě knihy. Tato je jedna z nich.Kniha vyšla aj v slovenskom jazyku: S Bohom v Rusku (2015).

21 foto-príbehov politických väzňov, ktorí aj v neslobode dokázali nájsť pokoj a vnútornú slobodu. Timotej Križka niekoľko rokov navštevoval ženy aj mužov, väzňov svedomia, ktorí na sklonku svojho života hovorili o rokoch strávených vo väzení počas komunizmu. Za to, že sa stretávali, študovali alebo len jednoducho žili podľa svojho presvedčenia. Ich tváre a príbehy nám ukazujú, že medzi vonkajšou neslobodou a vnútorným postojom existuje priestor úplnej slobody duše. Svedčia o tom, že vnútro človeka tvaruje jeho zovňajšok a že aj v nepokoji možno nájsť hlboký pokoj. Dizajn knižky vytvorila Slávka Pauliková.

Uplynulé 20. storočie má množstvo prívlastkov a označení. Môžeme však povedať, že 20. storočie bolo aj storočím mučeníkov, ale aj storočím Božích víťazstiev. V týchto súvislostiach sa 7. mája 2000 v Koloseu v Ríme uskutočnila ekumenická spomienka na mučeníkov 20. storočia, kde pápež Ján Pavol II. okrem iného povedal: „Tam, kde sa zdalo, že nenávisť pokorí celý život a nebude nijaká možnosť jej uniknúť, svedkovia viery ukázali, že láska je silnejšia ako smrť. Uprostred strašných systémov útlaku, ktoré zneucťovali človeka, na miestach bolesti, o hlade a trápeniach najrozličnejšieho spôsobu ukázali, že patria Kristovi, ukrižovanému a vzkriesenému Pánovi... Nech v storočí a tisícročí, do ktorých vstupujeme, ostáva pamiatka na našich bratov a sestiy mučeníkov stále živá. Nech sa odovzdáva z generácie na generáciu, aby z nej prúdila hlboká kresťanská obnova. Strážme si pamiatku mučeníkov ako poklad obrovskej hodnoty pre kresťanov nového tisícročia! “lTieto slová sa plne vzťahujú aj na Gréckokatolícku cirkev na Slovensku, ktorá prešla vo svojich dejinách, ale aj v tomto spomínanom storočí ťažkými skúškami, ale vytrvala vo viere a vernosti Bohu. Gréckokatolícka cirkev utrpela tlakom totalitnej moci najviac, ba priniesla aj svojich mučeníkov. Kým ostatné cirkvi boli rozrušené a oslabené, gréckokatolícka cirkev bola administratívnou cestou priamo likvidovaná. Obidvaja biskupi Pavol Peter Gojdič OSBM a pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko boli odsúdení za protištátnu činnosť na dlhodobý žalár, kde prvý z nich za vernosť Bohu, cirkvi a Svätému Otcovi aj zomrel a druhý takisto zomrel na následky väzenia na slobode. Kňazi boli vystavení alternatíve buď prestup na pravoslávie alebo opustiť svoju duchovenská činnosť a odísť do civilného zamestnania, poväčšine do vyhnanstva na české pohraničie. Veriaci ostali bez svojich pastierov...

Drama života, kněžství a mučednické smrti číhošťského faráře P. Josefa Toufara. Noc z 23. na 24. února 1950. Černý tudor projíždí zasněženou Vysočinou. Vpředu řidič se spolujezdcem, který popíjí čaj z termosky. Na zadním sedadle zhrouceně leží osmačtyřicetiletý kněz s oteklou tváří, který má na nohou narvané bačkory, na nártu rozstřihnuté, aby se do nich jeho opuchlé nohy vůbec vešly. Dva rozsvícené světlomety metají žluté kužely po sněhu. Je po půlnoci a pražští příslušníci StB soudruzi Bohumil Košař a Stanislav Cvíček právě přivezli z valdické věznice do Číhoště na filmovou rekonstrukci kněze Josefa Toufara. Dobitého po brutálních výsleších, těžce a sípavě dýchajícího, podivně zkrouceného a držícího se za břicho. To už není ani Getsemanská zahrada, ani bičování – teď se losuje o jeho šat. Jihlavský estébák Josef Solař, který na kraji vsi žoviálně vítal unavené soudruhy z Valdic, v roce 1968 prohlásí: „Toufar nemohl normálně jít a dva naši soudruzi jej museli vést. Při této chůzi vydával bolestné nářky. Trochu mi to připomínalo chroptění.“Advent 1949, zasněžená mrazivá Vysočina, nedělní dopoledne 11. prosince. V malém kostele v Číhošti se při kázání sedmačtyřicetiletého P. Josefa Toufara třikrát zakýval dřevěný oltářní křížek a zůstal zkroucen a vychýlen mimo těžiště. Pohyb křížku vidělo dvacet svědků. Následně se do rozbíhajícího církevního objasňování vlomila komunistická Státní bezpečnost. P. Toufar byl zatčen, unesen a mučením jej příslušníci StB nutili lživě doznat, že vše podvodně sestrojil. Toufarova mučednická smrt zhatila připravovaný inscenovaný monstrproces, nezastavila však otevřený útok komunistického aparátu proti katolické církvi. Autor této knihy se zdaleka nespokojil s tím, že by začal vypravovat životní příběh kněze Josefa Toufara (1902 až 1950) dnem jeho příjezdu do Číhoště. Dosud stál hlavní aktér příběhu stranou, nikde nebylo možné dočíst se, z jakých pocházel poměrů, co jej vedlo k rozhodnutí stát se knězem a jak dlouhá cesta vedla k vysvěcení. Základní pohnutkou k sepsání díla nebylo vyvrácení či potvrzení toho, zda se křížek skutečně v adventním čase roku 1949 tajemně zahýbal, ale naléhavá touha pochopit, kdo Josef Toufar byl a co všechno v jeho údělu předcházelo dějství poslednímu. Léta pátrání, shromažďování dokumentů, snímků i svědeckých výpovědí tvoří opěrný systém díla.

Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN. Monografia Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN, ktorú napísal historik Patrik Dubovský, prináša mozaiku aktivít Jána Langoša od 80. rokov minulého storočia, keď sa angažoval v nonkonformných skupinách najmä pri tvorbe kultúrno-občianskych samizdatov a v Hnutí za občiansku slobodu. Autor predstavuje Jána Langoša ako neľahostajného človeka a občana s vyhraneným kritickým postojom k pálčivým spoločenským a morálnym témam, ako boli devastácia životného prostredia, antisemitizmus, chartistické hnutie či aktivity neoficiálnej cirkvi. Nad týmito, ale aj nad ďalšími témami sa Ján Langoš veľmi otvorene zamýšľal v samizdatovej tvorbe, ako i v neformálnych diskusiách.Občianske aktivity a myšlienky Jána Langoša kontinuálne našli uplatnenie v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN) a po zmene režimu najmä pri vyrovnávaní sa s reprezentantmi komunistickej moci, nomenklatúrou KSČ a jej represívnou zložkou ako Štátna bezpečnosť a jej tajní spolupracovníci. Langošova ochota zapojiť sa do reforiem spoločnosti sa prejavila jeho prácou vo Federálnom zhromaždení, vo VPN ako politickej strane a tiež po voľbách v roku 1990 v náročnej funkcii federálneho ministra vnútra. Na poste federálneho ministra sa Ján Langoš podstatne zaslúžil o očistu ministerstva vnútra od príslušníkov ŠtB a komunistických kádrov a presadil lustračný zákon.Po rozdelení ČSFR Ján Langoš s priateľmi založil Stálu konferenciu občianskeho inštitútu, stál sa poslancom Národnej rady SR a podieľal sa najmä na presadení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň sa stál predsedom Demokratickej strany (DS), ktorá v rámci Slovenskej demokratickej koalície (SDK) v roku 1998 vytvorila novú politickú garnitúru.Vyvrcholením aktivít Jána Langoša bola inštitucionalizovanie jeho dlhoročného plánu – vytvoriť právny a spoločenský základ na vyrovnanie sa s oboma totalitami našich dejín. V tomto duchu kniha zaznamenáva dramatický čas, keď sa Jánovi Langošovi v lete 2002 podarilo v NR SR presadiť zákon o pamäti národa a o zriadení Ústavu pamäti národa (ÚPN).Po prvých rokov fungovania ÚPN sa táto pamäťová inštitúcia stabilizovala a rozvinula svoje poslanie, no Ján Langoš v júni 2006 tragicky zomiera.Uzatvoril sa tak oblúk od zápasu s režimom ŠtB a KSČ až po etablovanie ÚPN a sprístupnenie dokumentov obávanej ŠtB verejnosti.Patrik Dubovský, PhD. od roku 2004 pracuje v Ústavu pamäti národa. Venuje sa témam prenasledovania cirkví na Slovensku po roku 1948, činnosti Štátnej bezpečnosti a nezávislým opozičným iniciatívam v Československu počas tzv. normalizácie.