Literatúra faktu

Rozdali stovky miliónov dolárov a po celé desaťročia sa ich meno spájalo s filantropiou. Hovorili o nich ako o Mediciovcoch súčasnosti. Kto sú vlastne Sacklerovci? Kde prišli k svojmu imaniu? A ako ich meno súvisí so smrťou takmer pol milióna ľudí? Odpoveď ponúka Patrick Radden Keefe vo svojej fenomenálnej knihe Impérium bolesti.História dynastie Sacklerovcov v sebe ukrýva všetky prvky správnej drámy – napínavé osobné príbehy, ostré boje o majetky, tvrdé súboje v zasadačkách, pozoruhodné zbierky moderného umenia, machiavelistické metódy v súdnych sieňach i finančné machinácie s cieľom vylepšiť svoju povesť a zničiť slabších. Sacklerovci patria medzi najbohatšie rodiny na svete. Preslávili sa štedrou finančnou podporou umenia i vedy. Ich meno bolo vytesané do mramoru, vyryté na mosadzných plaketách, dokonca vsadené do farebných vitráží.Pôvod ich majetku bol vždy zahalený tajomstvom, až kým nevyšlo najavo, že rodina má na svedomí vývoj a intenzívny marketing mimoriadne silného opioidného analgetika s názvom OxyContin, ktoré spôsobilo revolúciu v liečbe chronickej bolesti, no zároveň viedlo k takzvanej opioidovej kríze. Sacklerovci boli obvinení zo smrti závratného množstva ľudí a ich meno upadlo do nemilosti. Nečudo, že táto téma tak veľmi vzrušila filmárov, dokumentaristov i spisovateľov.Impérium bolesti Patricka Raddena Keefa s podtitulom Tajné dejiny dynastie Sacklerovcov je príbeh jednej bohatej dynastie, ale zároveň aj podobenstvo o chamtivosti dvadsiateho prvého storočia.Patrick Radden Keefe označuje svoje knihy za „výpravnú literatúru faktu“ (a nie za učebnice dejepisu). Jeho mimoriadne populárne knihy Nič nehovor aj Impérium bolesti tak možno s čistým svedomím označiť aj za „reportážne detektívky“.

Zemetrasenie v Lisabone v roku 1755. Cunami v južnej Ázii v roku 2004. Zemetrasenie v San Francisku v roku 1906. Hurikán Katrina v roku 2005. Všetky tieto prírodné katastrofy nespôsobili iba veľké škody a straty na životoch, ale aj zmenili históriu a naše premýšľanie. Kniha nórskeho geológa prináša príklady z dvoch tisícročí. Sú to nielen dejiny prírodných katastrof, ale aj dejiny ľudských reakcií na ne a schopnosti prispôsobiť sa extrémnym udalostiam. Henrik Svensen rozpráva príbehy mnohých očitých svedkov. Hoci sú spomínané katastrofy prírodným fenoménom, reakcie ich obetí bývajú často veľmi podobné, neraz v nich vidia varovanie bohov. Svensen predstavuje vedecký prístup ku konkrétnym udalostiam a podčiarkuje význam toho, aby sme boli na prírodné katastrofy dobre pripravení, pretože ich počet a sila bude vďaka klimatickým zmenám iba narastať.

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Spomienky súdneho znalca.„Za istých okolností sa môže stať vrahom každý z nás,“ hovorí profesor klinickej a forenznej psychológie Anton Heretik. Práve preto je vražda nielen zločinom, ale aj kultúrnym fenoménom a zlomovou udalosťou v rozprávkach, mýtoch, literárnych dielach i ľudských osudoch. Grécke mýty sú plné vrážd, Shakespearovými drámami sa valia potoky krvi, a to nehovoríme o filmovom priemysle produkujúcom horory a trilery. Profesor Heretik už tridsaťpäť rokov pôsobí ako súdny znalec. Za ten čas sa ocitol zoči-voči stovkám páchateľov tých najzávažnejších zločinov, najmä vrážd. Táto skúsenosť ho priviedla k poznaniu, že vrahovia sa navzájom líšia intelektom, osobnosťou a motiváciou. To, čo ich však spája a čo spája ľudí na oboch stranách väzenského múru, je agresivita. O zločinoch a ich páchateľoch, ktorí najviac utkveli v znalcovej pamäti, je aj táto kniha....Násilie fascinuje, priťahuje nás, vyvoláva silné emócie. Či už je to strach, odpor, radosť, alebo nadšenie, vzrušenie je vždy silné. Ak sme svedkami násilia – na ulici alebo pri sledovaní hororov, detektívok, akčných filmov –, vždy to oslovuje aj našu vlastnú agresivitu. A sprevádza nás to celý život.

Celé tri roky Naveed Jamali donášal Rusom na Američanov. Vymieňal USB kľúče s tajnými technickými údajmi za obálky s peniazmi, zapredával svoju milovanú vlasť za stolmi v hlučných reštauráciách a na tichých parkoviskách. Alebo si to aspoň Rusi mysleli. V skutočnosti bol tento mladý americký civilista dvojitým agentom a v utajení pracoval pre FBI. Studená vojna sa neskončila. Len sa zdokonalili technológie.Ako chytiť ruského špióna je jedinečný príbeh o tom, ako nevinné dobrodružstvo jedného zanieteného mladíka prerástlo do skutočnej operácie americkej kontrarozviedky. Dovtedy nemal so špionážou nijaké skúsenosti. Všetko, čo vedel o práci v utajení, pochytil z televíznych seriálov či repríz kultových špionážnych filmov. Napriek tomu v úsilí získať skúsenosti potrebné na prijatie do dôstojníckeho programu amerického námorníctva presvedčil Rusov aj FBI, že sa mu dá veriť. S využitím šarmu, ľstivosti aj za obrovskej dávky naivity bol nielen vyrovnaným súperom veterána ruskej rozviedky, ktorého úlohou bolo lákať nových spolupracovníkov na americkej pôde, ale nakoniec prešiel cez rozum jemu aj jeho nadmieru zvedavým nadriadeným. Popritom sa Jamalimu a agentom z FBI podarilo poodkryť špionážnu činnosť ruskej misie pri Organizácii spojených národov v New Yorku a zaznamenať pre Spojené štáty dôležité body v rastúcom napätí medzi Washingtonom a Moskvou.Naveed Jamali prináša čitateľom napínavé dobrodružstvo dvojitého agenta so všetkými jeho osobitými detailmi – od šifrovaných signálov na inzertnom portáli až po lásku ruského agenta ku kuracím krídelkám. Strhujúco zábavné rozprávanie má spád filmu a senzačnosť večerných správ. Ako chytiť ruského špióna, príbeh o výzvednej službe, ktorý sa naozaj stal, vyšiel knižne v desiatke krajín a spoločnosť 20th Century Fox už kúpila práva na filmové spracovanie.

Kniha o súdnom procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom v roku 1961 vyvolala v čase svojho prvého vydania veľký záujem, ale aj pobúrenie. Eichmanna uniesli z Argentíny do Izraela, kde bol obvinený, že bol jedným z hlavných strojcov konečného riešenia židovskej otázky. Kniha koncipovaná ako reportáž je zároveň historickým svedectvom, filozofickou úvahou a pojednaním o rôznych výkladoch práva. Opakuje sa v nej dilema z norimberských procesov, kde sa obžalovaní obhajovali tým, že len poslúchali rozkazy. Arendtová napísala nepohodlnú knihu. Jej portrét Eichmanna nezodpovedal tradičnej predstave vojnového zločinca ako psychopata a brutálneho vraha, namiesto toho tu máme podivný produkt svojej doby s dušou byrokrata. Vášnivé diskusie vyvolali jej pasáže o židovských radách, ktoré sa svojim spôsobom podieľali na hladkom priebehu likvidácie židovského obyvateľstva. Tretí problém sa týkal jej kritiky samotného procesu a spôsobu, akým bol vedený. Dnes, s odstupom viac než päťdesiatich rokov, kniha patrí medzi najvýraznejšie míľniky v uvažovaní nielen o holokauste, ale aj o rizikách modernej spoločnosti.

Stavajúc do protikladu východ a západ, Barbie a Buchenwald, Ouředníkov prúd historického vedomia komprimuje sto rokov dejín do približne rovnakého počtu strán. S predstieranou naivitou dokáže vyvolať hnev, smútok, ale aj smiech. Patrik Ouředník predstavuje dvadsiate storočie so všetkými jeho protirečeniami a veľkými ilúziami. Ukazuje, že nič sa nedá zredukovať do jediného, pravdivého hľadiska, mieša historické fakty s nezvyčajnými postrehmi, pričom zdôrazňuje hrôzu a absurditu dvadsiateho storočia. Europeana, ktorej dramatizáciu nedávno uviedlo aj Slovenské komorné divadlo Martin, bola v ankete Lidových novín vyhlásená za knihu roka, vyšla vo viac ako dvadsiatich jazykoch, čím sa stala najprekladanejšou českou knihou od novembrovej revolúcie.

Jedinečná kniha o Európe krátko po druhej svetovej vojne zachytáva široké spektrum konfliktov, ktorými kontinent prešiel približne v rozmedzí rokov 1944 až 1949. Koniec vojny priniesol explóziu nového násilia naprieč celou Európou. Väzni zabíjali svojich väzniteľov, odbojári zabíjali a pranierovali kolaborantov. Etnické čistky, občianske vojny, znásilňovanie a zabíjanie boli bežné v dňoch, mesiacoch aj rokoch po oficiálnom skončení vojny. Kniha britského historika skúma Európu hnanú túžbou po pomste. Krutý kontinent je šokujúcim portrétom doteraz nepovšimnutej doby bezprávia a hrôz. Ako píše autor, je len akýmsi príjemným mýtom, že akonáhle skončila druhá svetová vojna, všetko sa vrátilo do normálu. Všetko, čo existovalo pred vojnou, bolo zničené, a to nehovoríme iba o dopravnej infraštruktúre, budovách či fabrikách, ale o celom predvojnovom živote. Povojnové roky sa niesli v znamení presídľovania, posúvania hraníc, ale trebárs aj zbavovania sa nepohodlných detí, ktoré v mnohých krajinách zostali po nemeckých vojakoch. Kniha Krutý kontinent je prvá veľká syntéza o danom období, ktorá ukazuje, že podobné dianie a chaos existovali takmer všade v Európe.

Hlavní tezí publikace Martina Fárka je tvrzení, že ačkoliv orientalistické či religionistické zkoumání zdánlivě předkládá nezkreslené, ba objektivní interpretace indických tradic, ve skutečnosti jde o pokřivené obrazy odkazující především k vlastní evropské kultuře badatelů. Konceptualizace náboženství je v Evropě klíčovým tématem diskusí již po celá staletí a zejména touto optikou je dosud Indie nahlížena. Teoretickým rámcem analýz náboženství však zůstávají implicitní východiska křesťanského myšlení. Při důkladném zkoumání se ukazuje, nakolik jsou orientalistika i další humanitní obory stále ještě ovlivněny původně teologickým rámcem. Autor při své analýze navazuje na aktuální mezinárodní diskuse a práce renomovaných badatelů, především na výzkumný program S. N. Bálagangádhary. Fárkova studie přináší výsledky originálního výzkumu několika klíčových témat: problémů s interpretací indických tradic jakožto náboženských, které daly vzniknout tzv. hinduismu, buddhismu a dalším. Pozoruhodným tématem je dále evropské zacházení s indickou minulostí, které se odráží v neukončených debatách o tom, zda Indové původně měli či neměli historické vědomí. Autor přináší také nové podněty z akutální mezinárodní diskuse teorie o příchodu Árjů do Indie. Věnuje se rovněž sporným interpretacím díla významného reformátora Rámmóhana Ráje. Práce je podnětnou a nepochybně provokativní studií pro indology, religionisty, teology, historiky, ale také pro antropology a zájemce o dějiny myšlení.

Čo je to konverzácia? Je to len nezáväzný spoločenský rozhovor alebo môže ísť aj o niečo viac? Ako prispieva konverzácia ku kultivovaniu jednotlivca a ako sa podieľa na utváraní a udržiavaní civilizovaných spoločenstiev? Nakoľko je neformálny rozhovor naozaj slobodný a nakoľko sú jeho pravidlá nepísané? Ako súvisí fenomén spoločenskej konverzácie s krásnou literatúrou či s inými druhmi umenia? A prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky? Do akej miery dokážeme dnes rekonštruovať spôsob, akým sa viedli neformálne rozhovory v uplynulých dobách, ktoré nepoznali zvukové záznamy?V historickom oblúku, siahajúcom od ranej moderny po koniec dlhého devätnásteho storočia, zachytilo umenie a literatúra pestrú realitu mnohohlasného a mnohojazyčného hovorenia bezpočtu družných generácií často len v náznakoch alebo štylizovane. To však neznamená, že k nemu nemáme prístup. Kniha Konverzácia a európska literatúra prináša plastický a v čase sa meniaci obraz vzťahov medzi spoločenskými normami a umelecky stvárňovanou realitou neformálneho hovorenia v rôznych častiach Európy. Odpovedá tak na otázky súvisiace s prchavým javom spoločenského rozhovoru a s jeho kultúrnym významom.

V roku 1945 bola Európa na kolenách. Veľkú časť kontinentu ťažko postihli vojnové operácie, masové vraždenie, bombardovanie a celkový chaos. Takmer celá východná Európa sa dostala pod sovietsku nadvládu, a jednu tyraniu vystriedala druhá. Dnes už Sovietsky zväz neexistuje a čoraz viac štátov hraničiacich s Ruskou federáciou si vyberá demokratickú cestu a členstvo v Európskej únii. Rusko sa zo všetkých síl snaží tento vývoj zvrátiť, čoho dôkazom je aj jeho vojenská agresia na Ukrajine. Kniha však rozpráva o vývoji na celom kontinente, o protichodných skúsenostiach obyvateľov východnej a západnej Európy. Dozvieme sa v nej i o občianskej vojne v Grécku, škandinávskej sociálnej demokracii, problémoch dvojjazyčného Belgicka či krvavých akciách severoírskej IRA alebo baskických separatistov. Druhé slovenské vydanie majstrovského diela o dejinách Európy v rokoch 1945 – 2005 zachytáva zložitý a strhujúci príbeh o tom, ako sme sa dostali až sem.

Nová kniha autorky úspešného Umenia sovietskej kuchyne je brilantným skúmaním jedla a národnej identity po celom svete. „S nástupom a dominanciou globalizácie,“ vysvetľuje Anya v úvode, „sa národy a nacionalizmus javia zastaralejšie a zároveň dôležitejšie a relevantnejšie ako kedykoľvek predtým.“ A neexistuje lepšia prizma, cez ktorú by sme to mohli vidieť, ako jedlo.Vydáva sa pátrať po pravde, ktorá sa skrýva za večným klišé „sme to, čo jeme“, a to do veľkých gastronomických centier Paríža, Neapola, Tokia, Sevilly, Oaxacy a Istanbulu – so záverečnou zastávkou pri ukrajinskom boršči. V Paríži zisťuje prekvapujúci nezáujem o tradičné francúzske pot-au-feu, pričom francúzski gurmáni uprednostňujú novšie, trendovejšie medzinárodné kuchyne; v Neapole skúma skromné a nesprávne chápané začiatky pizze; v Tokiu ju prekvapí uprednostňovanie ramenu pred tradičným gohanom a konbinizácia spoločnosti; v Seville odhaľuje náboženské dôsledky jamónu a vznik tapas; v Oaxace rozpletá komplikované prelínanie domorodého a európskeho a opätovné presadenie kukurice; a nakoniec ju čaká komplikované dedičstvo multikulturalizmu v Istanbule.Anya sa zaoberá týmito ikonickými jedlami svojím zvedavým pohľadom a nezameniteľným vtipom, keď sa rozpráva s kuchármi, remeselníkmi, vedcami, politickými aktivistami a úplne cudzími ľuďmi, pričom sa snaží pochopiť, čo predstavuje „národnú“ kultúru jedla. V knihe odhaľuje a prehodnocuje fascinujúcu úlohu, ktorú jedlo zohráva pri vytváraní kultúrneho dedičstva – s tým, ako sa mení politická a sociálna identita národa, mení sa aj jeho chuť.

Mezinárodní vztahy v období od skončení studené války jsou poměrně neklidné. Přesto by nám nemělo uniknout, že intenzita konfliktů se v porovnání se situací v první i druhé polovině 20. století snížila. V posledních padesáti letech rozsah válek, genocid a terorismu klesl - nikoli k nule, ale citelně. Počet obětí na životech je stále vysoký a dopady válek jsou značné, přesto se jich vede stále méně.Ekonomie bezpečnosti mapuje mezinárodní bezpečnostní vztahy v době, kdy odeznívá pandemie a eskaluje válka na Ukrajině. Nejprve se věnuje základům ekonomie bezpečnosti, dále představuje USA jako supervelmoc, Čínu jako novou supervelmoc a Rusko jako upadající velmoc a také upozorňuje na úskalí vývozu demokracie. Knihu uzavírají kapitoly o globalizaci a paradoxu pokroku.

Rozsiahly a pútavý príbeh plný ohromujúcich súvislostí vysvetľuje, ako technológia, veľkosť populácie a prispôsobivosť človeka pred dvoma storočiami vyústili do nevídanej „fázovej premeny“ ľudského bytia. Pri putovaní do minulosti a odhaľovaní jednotlivých vrstiev spoločenských fenoménov (kolonializmu, politických inštitúcií, sociálnych štruktúr, kultúry) zároveň dospieva k vysvetleniu najhlbších zdrojov nerovnosti: dávne spoločenstvá obdarené vhodnými geografickými podmienkami a rozmanitosťou sa vydávali na cestu prosperity, zatiaľ čo tie menej šťastné čelili znevýhodneniu, ktoré pretrváva dodnes. V čase celosvetovej ekologickej krízy je Putovanie ľudstva zdrojom nástojčivých faktov s trvalým významom.

Hoci pandémia COVID-19 ani zďaleka nie je za nami a vlády na celom svete sa stále vyrovnávajú s jej následkami, súbežne riešia otázku, čo bude ďalej. Ako zabránime tomu, aby nejaká iná pandémia nezahubila milióny ľudí a nezdevastovala svetovú ekonomiku? Môžeme vôbec dúfať, že sa to podarí?Bill Gates verí v kladnú odpoveď a v tejto knihe jasne a presvedčivo argumentuje, prečo je to možné. Dôvodí, že svet by sa mal poučiť z COVID-19 a vysvetľuje, čo každý z nás môže urobiť pre to, aby zažehnal podobnú katastrofu. V prvej časti sa snaží čitateľovi predostrieť vedecké hľadisko infekčných chorôb, pričom vychádza zo spoločnej poznatkovej bázy popredných svetových odborníkov, ako aj z vlastných skúseností z boja so smrteľnými chorobami v rámci Nadácie Billa a Melindy. V ďalších častiach ukazuje, ako môžu národy sveta vďaka vzájomnej spolupráci a v súčinnosti so súkromným sektorom nielenže odvrátiť pohromu podobnú covidu, ale postupne eliminovať všetky respiračné ochorenia vrátane chrípky.Táto kniha predstavuje nesmierne pôsobivý, ucelený a závažný apel z pera jedného z najvýznamnejších a najefektívnejších mysliteľov a aktivistov našej doby.

Karibská krize. Třináct dnů od 16. do 28. října 1962. Lidstvo se ocitlo pod bezprostřední hrozbou jaderné zkázy. Dramatické události, od nichž uplynulo šedesát let, zůstávají vážným varováním do současnosti. Autor v nové publikaci podává čtivou formou riskantní, proměnlivý a nejistý ráz krizové situace s jejími zvraty, záměrnými i náhodnými kolizemi a hrozbami z pozice síly. Kniha je výsledkem letitého bádání, jehož vydání se autor bohužel už nedožil.

V červnu 1944 dorazila Freda Winemanová se svou rodinou do nacistického vyhlazovacího tábora Osvětim-Birkenau. Po zběžné prohlídce lékařem SS byl Fredin život ušetřen, kdežto matku poslali do plynové komory. Freda přežila jen díky tomu, že Spojenci vyhráli válku. Její matka byla jednou z milionů obětí rasistického režimu, který věřil, že některé lidské bytosti nemají právo žít – ne kvůli tomu, co udělaly, ale kvůli tomu, kým jsou. Publikace Holokaust: Nové historie, je čtenářsky přístupný a zároveň autoritativní popis tohoto strašlivého zločinu. Chronologicky řazené a současně čtivé vyprávění podává přesvědčivý výklad jednoho z nejtemnějších okamžiků dějin lidstva.

V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom.

E. R. Curtiovi (1886-1956) se touto knihou podařilo napsat jedno ze stěžejních děl evropské literární vědy 20. století. Vzápětí po vydání byla přeložena do všech velkých evropských jazyků. Dokládá, že základem prakticky každé národní evropské literatury je společná latinská tradice.Před čtenářem defilují dvě tisíciletí evropských literárních dějin se všemi svými velkými jmény, od Homéra přes sv. Jeronýma k Dantovi, Shakespearovi či Goethovi. Východiskem výkladu je dokonalá filologická analýza textů. Jsou zde zpracovány všechny klíčové problémy literárních dějin, a to ve fascinujícím materiálovém záběru. Mezi nejzajímavější partie knihy patří rozbor literární "topiky", návratných obrazů, neustále se vynořujících z kolektivního podvědomí (tyto partie jsou inspirovány zejména dílem C. G. Junga).Vedle zájemců o literární dějiny má kniha svou popularitu i mezi klasickými filology, kunsthistoriky, historiky, filosofy, teology, sociology, psychology atd.

Texty z let 1967 - 1969 o začátku německé okupace. Svazek shrnuje dosud knižně nepublikované studie a články Jana Tesaře věnované nacistické okupaci a úsilí české kultury o „nalezení nového národního vědomí“ tváří v tvář tehdejšímu smrtelnému ohrožení. Stati částečně uveřejněné v letech 1968 a 1969 byly psány se zřetelnou snahou orientovat národní společenství na nové osudové křižovatce.

Bestseller časopisu Spiegel, dlhodobo číslo jeden v rebríčku amazon.de a po silvestrovských udalostiach v Kolíne jedna z najčítanejších kníh v Nemecku. Tania Kambouri mala toho už dosť. Jej pohár trpezlivosti pretiekol. Poslali ju na zásah, kde namiesto rešpektu ju pourážali a hrubo jej vynadali. Muž tureckého pôvodu, ktorý prosil políciu o pomoc, bol pobúrený: Čo tu chce táto „policajná štetka“? Prečo poslali na zásah ženu a nie muža. Dennodenne zažívajú policajti nasadení v akciách takéto príbehy. Tania ako policajtka a žena gréckeho pôvodu býva čoraz častejšie vystavená na ulici takýmto útokom. Začala sa brániť s odôvodnením: „Vedome chcem nasypať soľ do rany, aj keď som si vedomá, aká je to výbušná téma.“ Kambouri pomenúva veci pravým menom – nepolemizuje ani jej nejde o vytĺkanie politického kapitálu. Hovorí len o tom, čo roky trápi policajtov v celom Nemecku, ale nikto sa neodváži o tom otvorene hovoriť. Je to odvážna žena, lebo priamo a bez okolkov poukazuje na neúspešnú integráciu v krajine.

„Musím žiť s vedomím, že jestvuje reálna šanca, že ma Putin alebo prisluhovači jeho režimu môžu dať jedného dňa zavraždiť. Podobne ako väčšina ľudí, ani ja netúžim po smrti a nechcem sa nechať zabiť. Nemôžem tu síce uviesť všetky protiopatrenia, ktoré som urobil v záujme ochrany svojej rodiny a seba, no jedným z nich je táto kniha. Keby ma zavraždili, budete vedieť, kto to spáchal. Keď si moji nepriatelia prečítajú túto knihu, dôjde im, že o tom viete. Ak teda sympatizujete s túžbou po spravodlivosti a súcitíte so Sergejovým tragickým osudom, podeľte sa, prosím, o tento príbeh s každým, koho poznáte. Taký jednoduchý čin pomôže udržať nažive ducha Sergeja Magnitského a bude to mať oveľa väčší význam ako armáda mojich telesných strážcov.“V novembri roku 2009 voviedli mladého, vychudnutého právnika Sergeja Magnitského do mrazivej izolačky moskovskej väznice. Pripútali ho k posteli. Potom k nemu pristúpili ôsmi policajti a ubili ho na smrť. Akého zločinu sa Magnitský dopustil? Svedčil proti predstaviteľom ruského ministerstva vnútra, ktorí ukradli 230 miliónov dolárov, ktoré jeden z najúspešnejších hedžových fondov na svete zaplatil na daniach ruskému štátu. Brutálna vražda Sergeja Magnitského nebola dodnes vyšetrená a vinníci neboli potrestaní. Posmrtný súdny proces proti Magnitskému bol vykonštruovaná fraška, ktorá prispela k ďalšej diskreditácii Putinovho režimu v očiach svetovej verejnosti. Faktografický román Zatykač odhaľuje celú kamufláž, ktorou sa ruské úrady snažili zastrieť pravdu o Magnistkého uväznení a zavraždení. Je to prienik do temného jadra Kremľa. Bill Browder, manažér hedžových fondov a Magnitského zamestnávateľ, pozýva svojich čitateľov na nevšednú cestu, ktorá vedie z vrcholu svetového finančníctva v New Yorku a v Londýne na začiatku deväťdesiatych rokov cez zápasy s neľútostnými oligarchami v turbulentnej atmosfére postsovietskej Moskvy až po okamih, keď Browdera na Putinov príkaz vykázali z Moskvy. Browder vykresľuje ruskú vládu ako zločinecké zoskupenie sústreďujúce vo svojich rukách všetku štátnu moc. Autor zároveň zachytáva svoju osobnú premenu z finančníka na ľudskoprávneho aktivistu, ktorý zorganizoval masívnu kampaň, aby dosiahol spravodlivosť pre svojho zavraždeného právnika a priateľa. Podvody, podplácanie, korupcia a mučenie na každom kroku. Zatykač je šokujúci, no pravdivý príbeh plný hrozivých zvratov siahajúcich až do najvyšších kruhov západnej politiky.