Cyril Vasiľ

Recenzia z blogu

„Buďme normálni, to je základné pravidlo. Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa správali k tebe. Nepovažuj sa za pupok sveta. Nepovýš svoje osobné predstavy, plány a túžby na všeobecnú normu, pre ktorú bol stvorený svet, aby ju napĺňal voči tebe.“ Slová arcibiskupa a sekretára Kongregácie pre východné cirkvi Cyrila Vasiľa z rovnomennej knihy yril Vasiľ (s podtitulom Kresťan by mal byť hrdinom), ma oslovili jednoduchosťou pravdy, ktorú dnes možno všetci potrebujeme počuť nanovo. Spojením názvu knihy a slov človeka, ktorý naplnil jej obsah, vystúpi do popredia pravda, že hrdinstvo dneška spočíva v normálnosti. V jednoduchom a pravdivom žití hodnôt, ktoré vyplývajú z evanjelia.

Stretnutie s ľudskosťou a múdrosťou, čo nie je z tohto sveta, tak by sa dala stručne zhrnúť kniha autorov, novinárov Jozefa Majchráka a Martina Hanusa, o Cyrilovi Vasiľovi, biskupovi gréckokatolíckej Cirkvi, ktorý už dlhé roky pôsobí v Ríme.

Rozhovor ako spôsob prezentovania osobnosti a názorov vplyvného predstaviteľa je podmanivý, dynamický a predovšetkým aktuálny. Otázky dotýkajúce sa rôznych tém zo života cirkvi a spoločnosti nútia čitateľa zamyslieť sa nielen nad slovami Cyrila Vasiľa, ale aj nad naším vlastným postojom k týmto otázkam. Pozývajú zostúpiť hlbšie ako len plávať na povrchu „mediálnych masáží“ rôznych cirkevných i spoločenských problémov a postaviť sa k nim zoči-voči, aby sme ich lepšie chápali a vedeli ich zhodnotiť bez zaujatosti s pokorou vlastnou múdrym ľuďom.

V prvých dvoch kapitolách sa autori snažia predstaviť osobnosť Cyrila Vasiľa ako veľmi vzdelaného, a zároveň veľmi prístupného kňaza gréckokatolíckej cirkvi. Z hľadiska rozsahu prvé dve časti knihy tvoria približne jej 40?j z toho sa dá usúdiť, že zámerom autorov bolo predložiť názory arcibiskupa na pozadí toho, kým je ako človek v rámci národa, v rámci cirkvi a priestoru mesta Rím, v ktorom žije už od roku 1987 a v neposlednom rade aj v rámci funkcie, ktorú ako arcibiskup zastáva. Cez zaujímavé výpovede sledujeme jeho cestu ku kňazstvu ako syna kňaza gréckokatolíckej cirkvi i dobrodružnú cestu do Ríma so 120 dolármi zašitými vo futre saka, na štúdiá, kam ho cirkev ešte počas komunistického režimu vyslala. Spoznávame hľadanie plnosti kňazského povolania Cyrila Vasiľa v ignaciánskej spiritualite ako jezuitu a napokon i jeho prvotnú a základnú pastoráciu, ktorou je skauting na periférii Ríma.

Vo chvíli, keď čitateľ nadobúda dojem, že už akoby dostatočne pozná osobnosť Cyrila Vasiľa i menšinovú cirkev, ktorej je významným predstaviteľom, otvárajú autori sériu otázok na témy, ktoré v poslednom desaťročí rezonujú médiami a dotýkajú sa cirkvi na Slovensku i vo svete: celibát, cirkev a politika, národné povedomie, klerikalizmus, cirkev ako inštitúcia, jazyk cirkvi, osobnosť pápeža Františka, Róberta Bezáka, či Katolícka univerzita v Ružomberku.

Napríklad je mimoriadne zaujímavý názor otca Vasiľa žijúceho v celibáte na otázku celibátu uprostred cirkvi, ktorá umožňuje svojím kňazom aj život v manželstve. Čitateľ sa dozvie, že zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev má život v celibáte teologicky odôvodnený, „východná teológia si nikdy nevytvorila skutočnú teológiu spojenia kňazstva a manželstva. Skôr ide(me) cestou praxe“.

Rovnako pri otázke používania zrozumiteľného jazyka pri ohlasovaní evanjelia ma zaujali biskupove slová: „…hovoriť veľmi jednoduchým jazykom vie len ten, kto dokáže dobre hovoriť aj tým teologickým jazykom. Najhoršia kombinácia je kdesi na pomedzí. Keď to nie je ani vysoko teologické, ale ani také, aby to bolo pochopiteľné pre všetkých. Teda keď je niečo málo teologické a zároveň málo zrozumiteľné.“

Cyril Vasiľ tiež vyjadril svoju túžbu po vzdelaných kresťanoch na Slovensku slovami: „túžim po tom, aby Slovensko malo takúto univerzitu, ktorá nebude provinciálnou, treťotriednou či akýmsi malým piesočkom…Ale aby to bola univerzita, ktorá bude niečím dôležitým. Mala by byť zreničkou oka slovenskej cirkvi po intelektuálnej stránke. Zreničkou oka! Na zreničku oka je človek veľmi citlivý a nedá do nej pichať komukoľvek a akokoľvek.“

V ďalších kapitolách už autori nastoľujú otázky k témam, ktoré zasahujú širší geopolitický priestor: Blízky východ a utečenci, politika USA, Ruska, Vatikánu, otázka spravodlivej vojny, pravoslávna cirkev a jej význam pre budúcnosť Európy i sveta, jednota kresťanov. Mimoriadne zaujímavou časťou je séria otázok súvisiaca s nedávnou synodou o rodine a postojom cirkvi i samotného Cyrila Vasiľa k nerozlučnosti manželstva i k možnosti prijímania Eucharistie v neštandardných prípadoch, pričom to komentuje slovami: „Ale keď idem na Eucharistiu, to nie je rozdávanie keksíkov, že tebe dám a tebe nie. Je to vyjadrenie najhlbšej túžby po jednote s Kristom. Keď som v životnej situácii, ktorá radikálnym spôsobom odporuje tejto jednote, môžem ísť aj stokrát k Eucharistii, budem tým len pokračovať v klamaní seba aj iných.“

Kniha ma zaujala a obohatila môj obzor pohľadom na veci inak, ako sú verejnosti predkladané z väčšinových médií. Uvedomila som si veľkú potrebu pravdivej informovanosti ľudí na Slovensku o témach, ktoré „hýbu svetom“ a ktoré, žiaľ, cirkev často zatláčajú do úzadia a robia z nej strašiaka ľudí, i samotných veriacich, lebo nie sú vysvetľované odborne, v súvislostiach a bez predsudkov. Pomohla mi pochopiť, že cirkev som aj ja a keď som niečoho súčasťou, musím to poznať, musím tomu rozumieť.

Vďaka knihe sa mi vynorila v mysli súvislosť medzi cirkvou ako mystickým Kristovým telom a medzi telom človeka. Keď človek bude piť iba „kyslú citrónovú vodu väčšinových médií“ a vydávať ju za pokrm, jeho telo nebude nikdy naozaj zdravé. Žiaľ, takto sa dnes k cirkvi často stavajú aj samotní kresťania, ktorí sú krstom jej súčasťou, ale nemajú žiadne výčitky, keď ju spolu s médiami zatracujú a hanobia. Naučme sa milovať svoje telo, rozumieť jeho potrebám a potom budeme milovať a rozumieť aj cirkvi, ktorej sme súčasťou. Predovšetkým týmto pokrsteným, ale chorým „z citrónovej vody médií“, ale tiež všetkým, ktorí naozaj hľadajú pravdu, by som vrele odporučila knihu o Cyrilovi Vasiľovi.

Možno nie vždy bude mať čitateľ pri nej pocit, že všetkému, o čom sa v nej hovorí, úplne rozumie. Ale možno práve o tom to je. V pokore prijať, že Cirkev uprostred tohto sveta i samotné ľudstvo je niečím, čo najdokonalejšie pozná iba jeho Stvoriteľ. V pokore, s akou to vyjadril aj sám Cyril Vasiľ v závere knihy slovami plnými nádeje: „Nemám dar proroctva. Aj Kristus sa pýta: Nájde Syn človeka vieru po svojom návrate? Nevieme, aký je Boží plán s ľudstvom, a nevieme, akým spôsobom ľudstvo ako spoločenstvo alebo ako jednotlivec – pretože každý z nás je mikrokozmom! – naloží so zvereným pokladom. Môže ho zakopať, môže ho zveľadiť. Ja som stále v najhlbšom vnútri optimista, a preto chcem veriť, že ľudstvo napriek všetkému prežíva len detské choroby svojej histórie…“

Autorka recenzie: Elena Blašková

Názor kritikov

Výpoveď vladyku Vasiľa je – lebo on to inak nevie – svieža a obohacujúca. Z jeho odpovedí vyžaruje úprimnosť a dobroprajnosť, humor i vážnosť, sebairónia vedno s vedomím vlastného zodpovedného postavenia. Jeho kritický odstup od kladených otázok a tvorivý prístup k šírke nastolených tém ponúka čitateľovi zážitok nielen ľudský, ale aj intelektuálny a duchovný.

Mons. Jozef Haľko, bratislavský pomocný biskup

Témy, ku ktorým sa vyjadruje arcibiskup Vasiľ vyjadruje hýbu, niekedy až lomcujú nielen katolíckou cirkvou na celosvetovej a lokálnej úrovni, ale aj svetovým spoločenstvom. Nesporne je to aj zásluha Martina Hanusa a Jozefa Majchráka z konzervatívneho denníka Postoj. Len málo novinárov dokáže pri cirkevných témach neostať pri celibáte, Slovenskom štáte či rôznych kauzách, ale pýtať sa aj na veci, ktoré síce nie sú prvoplánovo atraktívne, ale skryté pod povrchom zásadne ovplyvňujú smerovanie cirkvi a spoločnosti. Kniha však nie je zaujímavá len tým, o čom arcibiskup Vasiľ rozpráva, ale aj ako rozpráva. Jeho odpovede nie sú naučenými frázami ani lacnými anekdotami. Niežeby nevedel reagovať stručne a duchaplne, ale čitateľ najviac ocení práve tie miesta, kde arcibiskup uvažuje, analyzuje a inšpiruje.

Imrich Gazda, šéfredaktor Sveta kresťanstva

V poslednom čase mám pocit, že keď na Slovensku vysoký cirkevný hodnostár povie niečo odvážne alebo zaujímavé, takmer vždy je za tým gréckokatolík. V tejto línii pokračuje aj knižný rozhovor s Cyrilom Vasiľom, jedným z najvplyvnejších Slovákov vo Vatikáne. Zaujímavo rozpráva nielen o východných cirkvách či o postavení kresťanov na nepokojnom Blízkom východe. Sympatický je tiež jeho zmysel pre humor a pokora. Ak si cestu k tejto knihe nájde evanjelikálny kresťan, osloviť ho môže najmä Vasiľov osobný príbeh a postoj prostého spoliehania sa na Božie vedenie počas životných križovatiek.

Lukáš Krivošík, novinár – Aktuality.sk, .týždeň

Slovensko zúfalo prahne po nespochybniteľných autoritách. Duchovných, intelektuálnych, morálnych. Ak ukážete na konzervatívca a poviete „to by mohol byť on“, opľujú jeho aj vás liberáli. Ak dáte do pozornosti liberála a nesmelo sa spýtate „nebude tou autoritou azda on?“, ozvú sa pravičiari a dajú vám palicou po krížoch. V obžalobách sme jednotky, z obhajovania permanentne prepadáme. Zdá sa však, že je tu istá nádej. Vladyka Cyril Vasiľ. Pre veriacich Boží muž, pre ateistov „eso vo Vatikáne”. Kresťanstvo obhajuje s istotou prvých mučeníkov. Svoju vieru žije s nadšením púštnych otcov. Svoje povolanie vníma s vďakou, vo zverenom úrade nevládne, ale slúži! Má cit pre spravodlivosť. Má radosť z Pravdy. Vidí svetlo, pozná cestu. Cyril Vasiľ – skutočná autorita!

Štefan Chrappa, redaktor RTVS, spisovateľ a hudobník