Františkáni z Bronxu

Recenzia z blogu

Bronx bol v 60.rokoch minulého storočia najbrutálnejšou časťou mesta New York, s čím súvisela aj vysoká kriminálna činnosť. A aj keď roky plynuli, drogy, násilie, vraždy a krádeže neopustili toto geto a naďalej vládli štvrti. Preto sa niet čomu čudovať, že by sa miestu s takou povesťou každý veľkým oblúkom vyhýbal a dobrovoľne by naň vkročil iba blázon. A predsa. Pár takýchto bláznov sa našlo, ale ako sa aj v knihe Adriana Luca, Františkáni z Bronxu spomína, Boh má bláznov rád.

„Potkal už hodně ruzných bláznů a násilníků, ale vousaté mnichy naboso ve svém katalagu přírodních úkazu ještě neměl.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.29)

Rehoľu sv.Františka určite poznáte. Muži odetí v hnedých habitoch. Ako opasok im slúži povraz s troma uzlami, na ktorom je zavesený veľký ruženec. Sestra chudoba ich sprevádza až do konca života a aj napriek tomu sú šťastní a dokonca najbohatšími ľuďmi na zemi. Ako je to však možné? Veď nemajú ani ponožky! Avšak isto mi dáte za pravdu, že ich bohatstvo spočíva v slobode, láske, radosti a Bohu, ktorý sa o nich každodenne stará.

„Nemůžu po Bohu chtít, aby skládal účty. Já mu musím jen nechat volnou ruku: čím míň dělám to, co chci já, tím víc může Bůh udělat to, co chce sám. My jsme jen nástrojem v jeho ruce, zbyteční služebníci, ubožáci… drží nás za ruku. Když nás pustí, bum! Rozbijeme se.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.43)

Proste a dostanete, píše sa v evanjeliu podľa Matúša. Doposiaľ som svojim srdcom tomu nikdy na sto percent neverila a bola som na pochybách. Ale hrdinovia tejto publikácie, františkáni z Bronxu, mi ukázali, čo to znamená bezhranične veriť Nebeskému Otcovi. Veď ako sa aj píše v evanjeliu podľa Lukáša: Pozrite sa na havrany: Nesejú, ani nežnú, nemajú ani komoru, ani stodolu, a Boh ich živí. A vy ste o koľko viac ako vtáky! (Lk, 12, 24-25)

„Ná téhle palubě je jediným kapitánem Bůh.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.19)

Adrian Luc napísal knihu, ktorá sa ma hlboko dotkla. V tejto publikácii zaznamenal príbehy a svedectvá, nie len samotných bratov, ale i ľudí žijúcich v tomto nehostinnom prostredí. A niečo tak emočne vyčerpávajúce som už dlho nečítala. Nie je to zápor, práve naopak. Táto kniha, vďaka tomu, že vo mne vyvolala búrku emócii, kde nechýbal smútok, radosť, hnev i vďačnosť, ma donútila nad všetkým sa zamyslieť a pochopiť, že aj keď som navonok čistá, upravená, mám kde bývať, mám aj vzdelanie, no i tak som chudobná a možno i vyprahnutá v samotnom srdci. Po dočítaní tohto diela totižto túžim nahromadiť si bohatstvo. Presne také, aké majú i bratia františkáni vo svojom srdci už dávno.

„Bronx mě naučil jedno: čím víc máte, tím míň sa dělíte; čím máte míň, tím se dělíte víc!“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.36)

Tento svet je veľmi komerčný a zakladá si na prázdnych hodnotách. Ľudia sú dosť často povrchní a súdia človeka len podľa vzhľadu, či vzdelania. A viem, že by odsúdili i ľudí z Bronxu.

Špinaví kriminálnici, ktorí sú ochotní pre drogu i zabíjať. Ľudia, ktorí si zarábajú telom, ktorí kradnú, ktorí týrajú vlastné deti…odpad spoločnosti. Avšak je ľahké súdiť, no ťažšie pochopiť, vžiť sa do kože tých, ktorými pohŕdame. Presne ako píše aj George MacDonald vo svojej knihe Princezná a goblin: „Všetci veľmi chceme, aby tí druhí rozumeli nám, a ťažko znášame, keď nám nerozumejú. Ale je tu čosi dôležitejšie. Rozumieť tým druhým…“

„Někdy máte dojem, že si na některé lidi osud zasedl. Bojují, aby se zvedli z těžké zkoušky, a spadnou do dalšího maléru.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.36)

Ľudia z tohto geta nepoznali iný život, okrem toho, ktorý im ukázalo okolie, kde vyrastali. Nemali možnosť vidieť niečo viac ako násilie a drogy, ktoré ničili ich rodičov. Nik im nepodal pomocnú ruku, každý na nich hľadel len zvrchu. Avšak nik sa zlým predsa nerodí. Náleží nám teda súdiť? Nie, túto výhradu má len Boh. Vidí naše srdcia a cíti náš smútok, hnev, nenávisť. Ale i tak nás nikdy neprestane milovať a jeho boj za nás potrvá až do konca našich dní. Nevzdá sa nás tak ľahko, aj keď sme pripútaní k droge a zotročení hriechom.

„Děti brečely v kuchyni, lednice byla prázdná, ale jáj sem o tom nechtěla nic vědět. Zacpávala jsem si uši, abych je neslyšela. Bila jsem je, aby byly zticha. Je mi zle, jen na to pomyslím… Droga tě chytí, sežere tě, je to strašný, pitomý, staneš se zajatcem pekla.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.27)

Asi to vyznie zvláštne, no pri čítaní tejto knihy ma napĺňala okrem iného i obrovská radosť. I keď autor opisuje tie najkrutejšie životné osudy a nekladie si pritom servítku pred ústa, aj tak som bola šťastná napriek štípajúcim očiam od zadržiavaných sĺz. Pretože táto publikácia odzrkadľuje nekonečnú lásku, obetu, pomoc a nádej, že i to zlé sa pomocou nášho Pána obráti v niečo nepredstaviteľne krásne. On má moc uzdraviť aj tú najzranenejšiu dušu. Priviesť k sebe toho najzatvrdnutejšieho človeka. Jemu predsa nič nie je nemožné a ľúbi nás takou vrúcnou láskou, z ktorej by sa nám všetkým zatočila hlava.

„No ano, Marie Magdaléna, prostitutka u Ježíšových nohou! Znázorňuje Kristova slova: ‚Poslední budou prvními.’ Marie Magdaléna, z níž vyšlo sedm démonů a o níž Ježíš řekl, že velmi miluje! Ozývá se v ní Boží láska: podívej, jak mu je blízko v jeho slávě! A jak je blízka nám, našim prostitutkám, našim narkomanům…“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.45)

Boh je jednoducho úžasný! Asi vyznievam preafektovane, ale neviem si pomôcť. Ešte stále vo mne doznievajú emócie a moja myseľ pracuje na plné obrátky. Stále sa zamýšľam nad svedectvami ľudí z Bronxu a ich ťažkými osudmi. Cítim sa nesvoja lebo som oproti nim neuveriteľne rozmaznaná a k tomu všetkému trápim svoju myseľ zbytočnosťami. Môj život je naozaj niekedy ako vyprahnutá púšť, bez zmyslu. Ale viem, vďaka tejto knihe, kde ten zmysel opäť nájsť.

„…všechno, co jsem dostala, jsem brala jako samozřejmost. Nikdy jsem nepoděkovala, nikdy jsem nežasla nad tím, co jsem dostala. Dnes nemám nic. Ale žiji: to je dar z nebe. Přijímám ho s úžasem a s díkem. Mám čas pozorovat duhu nebo západ slunce.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.93)

Františkáni z Bronxu sa stali pre mňa veľmi povzbudivou, dojemnou, nádhernou a výnimočnou publikáciou. Autor sa vie veľmi pekne hrať so slovami a vďaka jeho umeleckým opisom skvelo navádza atmosféru tohto, na pohľad odpudivého, miesta. Bol to zážitok čítať! Kniha ma dokázala nie len emočne vyšťaviť, ale aj rozosmiať vďaka vtipným príhodám samotných františkánov.

„Jednou z našich prvních prací byla demontáž klimatizace v čekárně, ze které jsme chtěli mít kapli,“ pokračuje Stan. „To by jinak byla urážka chudoby. Tak jsme se snažili ten mizerný krám odmontovat. Strávili jsme nad tím celý den. Ale nic jsme nepořídili, byl moc těžký. Dokonce i silák Terry konstatoval porážku… Šli jsme spát s modlitbou: ‚Dobře, Pane, postarej se o to ty, ty jsi Pán našeho domu! ’

A co jsem ve čtyři ráno neuslyšel? Obrovskou ránu na ulici. Podíval jsem se oknem své cely: dva kluci právě odnášeli naši klimatizaci! Dokázali ji rozebrat úplně potichu!“

„A běželi jste za nimi?“

„Hele, brácho,“ řekl Stan a poplácal mě po rameni, „zmákli práci, se kterou jsme se hmoždili od rána, a zajistili odvoz zdarma, to víš, že jsem je neseřval. Zavolal jsem za nimi: ,Díky, kluci, Bůh vám žehnej! Doufám, že ještě funguje! ’ Tady nejsou všichni poslové Prozrětelnosti jen samí andílci,“ uzavřel Stan se smíchem.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.23)

Títo bojovníci viery boli inšpiratívnymi ľuďmi. Boh si ich vyvolil z mnohých, povedala by som, netradičných sfér života. Nájdete medzi nimi jazzového speváka, barmana, herca, novinára, dílera drog, skinheada…Ich cesta za vierou a Božím volaním bola povzbudivá, miestami bolestná, no za to i krásna. Spolu vytvorili nové, krajšie miesto pre život tisíckam ľudí žijúcich v Bronxe. A tým ukázali, aká je Božia moc veľká, pretože priniesli svetlo tam, kde vládla tma. Nenávisť vyhnali láskou. Pomoc ponúkli tým, ktorým ju nik nechcel poskytnúť. Smútok nahradili radosťou a závislosť na kokaíne novou, nevšednou drogou. Takou, ktorú by mal okúsiť každý z nás, pretože byť závislý na Bohu je v skutočnosti liekom pre naše smutné srdcia a najmä utrápené duše.

„Ano, bude dál běhat, málo spát a hltat jídlo, bude pracovat dlouho do noci. Ale už to nebude proto, aby pobavil svět, ale aby se pokusil proměnit srdce lidí, když se stane chudým mezi chudými ve službe radostné zvěsti.“ (Františkáni z Bronxu, Luc Adrian; str.51)

Autorka recenzie: Monika Kvašňovská