Pastorácia kultúry

„Pozorné skúmanie rozličných kultúrnych oblastí ukazuje rozsiahlosť toho, čo predstavuje kultúru, čiže osobitný spôsob, v ktorom jednotlivci a národy pestujú svoj vzťah k prírode a k svojim blížnym, k sebe samým a k Bohu, aby dospeli k plnšiemu ľudskému životu (porov. Gaudium et spes, č. 53).

Niet inej kultúry okrem kultúry človeka, prostredníctvom človeka a pre človeka. Kultúra zahŕňa všetku činnosť človeka, jeho inteligenciu, citovosť, hľadanie zmyslu, zvyklosti a etické súvislosti. Kultúra je taká vrodená v človeku, že jeho prirodzenosť je beztvárna, ak sa nerealizuje v jeho kultúre.

Podstatnou úlohou pastorácie kultúry je obnoviť človeka v plnosti stvorenia „na obraz a podobu Boha“ (Gn 1, 26) a zbaviť ho antropocentrického pokušenia pokladať sa za nezávislého od Stvoriteľa. Preto „nemožno poprieť – a táto poznámka má vrcholný význam pre pastoráciu kultúry –, že človek je vždy súčasťou určitej kultúry, ale nemožno poprieť ani to, že by ostal len v nej.

Naopak, samotný vývoj kultúr dokazuje, že v človeku je čosi, čo kultúry presahuje. Toto ,čosi‘ je práve prirodzenosť človeka. Táto jeho prirodzenosť je mierou kultúry a súčasne i podmienkou, aby sa človek nestal zajatcom nijakej zo svojich kultúr, ale aby upevňoval svoju osobnú dôstojnosť životom, ktorý zodpovedá hlbokej pravde jeho bytia“ (Veritatis splendor, č. 53)."