Chlapec, ktorý nosil vodu

Recenzia z blogu

Túto knižku som si kúpila neplánovane, „len tak“, z jednoduchého dôvodu, že mám pre jedného z autorov, pátra Raniera Cantalamessu, „slabosť“. Blízke mi je všetko to, čo od pátra poznám, čo hovorí, čo koná a aj to, ako so slovom jemne a presne narába. Kniha lapec, ktorý nosil vodu s podtitulom Môj život v službe Slova vznikla ako rozhovor Raniera Cantalamessu s Aldom Mária Valli, teda s takými osobnosťami nemohla sklamať, a ani nesklamala čitateľov a priaznivcov múdrosti, kultivovanosti, miernosti a primeranosti.

Curriculum vitae pátra Raniera je aj u nás na Slovensku všeobecne známe. Páter Rádu menších bratov kapucínov, kňaz, doktor teológie, univerzitný profesor a držiteľ čestných doktorátov pred niekoľkými desiatkami rokov opustil univerzitnú pôdu, aby sa mohol naplno venovať kazateľskej činnosti a evanjelizácii. Ako pápežský kazateľ páter Raniero kázal (a stále káže) trom pápežom ‒ svätému Jánovi Pavlovi II., Benediktovi VI. a Františkovi. V súčasnosti od roku 2009 sa rozhodol odísť z Ríma a žiť ako pustovník, čo pokladá za jedno z najväčších požehnaní svojho života. V tomto „teréne“, pri príležitosti osemdesiatych narodením pátra, milánske vydavateľstvo Áncora poverilo známeho a populárneho publicistu a novinára Alda Maria Valliho vydať knihu rozhovorov, v ktorej by zhrnul zásadné míľniky pátrovho života a diela.

Kniha na 171 stránkach, obohatená iba troma fotografiami, je venovaná slovu o Slove.

• Prológ od Alda Maria Valliho, s názvom Úžas zamilovaného, vyjadruje sekulárny spoluautor nadšenie zo spolupráce a prevádza čitateľa pocitmi a dojmami, ktoré ho napĺňali pri tvorení tohto diela.
• I. kapitola Ťažké roky je venovaná detstvu, rodine, vojnovým rokom a začiatkom vlastného náboženského života.
• V II. kapitole V akademickom svete sprevádza čitateľa štúdiami vo Freiburgu, spomína na učiteľov staroveku, ale aj na svojich pedagógov, ktorí pozitívne formovali jeho ducha. Hovorí o pedagogickej činnosti na univerzite v Miláne a rozličných spoločenských problémoch, ktoré mu pomáhali cizelovať vlastné myšlienky a názory.
• Pre mňa bola ďalšia, III. kapitola Krst v Duchu Svätom mierne problematická na chápanie a prijatie obsahu. Páter v nej vysvetľuje svoje postoje k hnutiu charizmatickej obnovy, čo niektorých rímskych katolíkov môže doviesť až k bránam neistoty v správnosť vlastného presvedčenia…
• IV. kapitola Pápežský kazateľ obsahuje všetko, čo čitateľ očakáva od pátra Raniera. Je to kapitola o pozvaní do zodpovednej funkcie, o náročnosti prípravy kázní, o pocitoch a vzťahoch k auditóriu, o potrebe tak viery, ako aj univerzitných štúdií na tvorbu zrelých myšlienok.
• V. kapitola Na televíznej obrazovke formou rozhovoru opisuje pátrovu činnosť v televízii a elektronických médiách, jej výhody, ale aj nevýhody.
• VI. kapitola Ústretovosť voči svetu uvádza metódy duchovnej činnosti pre zhruba 70 krajín, ktoré páter navštívil, ako aj nevyhnutnosť modifikácie tém pre rôzne konfesie, v ktorých sa odhaľuje jeho priam vášnivý záujem o ekumenizmus a jednotu kresťanstva.
• VII. kapitola Vzťah, ktorý musí rásť rieši stále komplikované otázky medzi kresťanmi a židmi a dialógy medzi ostatnými náboženstvami či neveriacimi, ktoré odporúča riešiť spolu so svätým Petrom v duchu nádeje, skromne a s bázňou.
• VIII. kapitola Mediálna búrka je navigáciou v dnes takých častých reakciách nepochopenia a útokov zo strany médií na cirkev.
• V IX. kapitole Živá Cirkev diskutujúci hodnotí „zdravotný stav“ našej katolíckej cirkvi.
• X. kapitola Dedičstvo koncilu sa vracia pred obdobie šesťdesiatych rokov 20. storočia, do čias, keď sa uskutočnil Druhý vatikánsky koncil. Podľa jubilanta existujú tri „kľúče“, ako čítať závery koncilu. Tieto myšlienky môžu pomôcť priaznivcom, ale aj pochybujúcim správne pochopiť závery koncilu v jeho dokumentoch.
• XI. kapitola Obdobie plné príležitostí formuje nádej v čase radikálnej zmeny v súčasnom kresťanstve, ktorá sa síce prejavuje v prudkom kvantitatívnom poklese veriacich, ale aj vo vzraste kvality aktívnych kresťanov.
• V XII. kapitole Učitelia a priatelia čitateľa privádza nielen k starovekým a stredovekým teológom-učiteľom, medzi ktorými dominuje svätý Augustín a Angela z Foligna, ale aj k priateľom a duchovným otcom, s ktorými prešiel niektoré úseky svojej plodnej cesty životom.
• Predposledná, XIII. kapitola, nazvaná Príklad pápeža Františka, je uznaním práce, obsahu i formy, ktoré ponúka svätý otec František dnešnému svetu a ktorá spôsobuje jeho príťažlivosť pre zástupy ľudí.
• Záverečná, XIV. kapitola Po horách a dolinách zhŕňa osemdesiat rokov života jubilanta a päťdesiatpäť rokov kňazstva s konštatovaním vybraným z textu: „Vládnuť slovom patrilo odjakživa k privilegovaným nástrojom na očarenie a podmanenie si druhých“… „A je to naozaj tak: skôr než Božie slovo zvestujeme, treba ho zjesť, stráviť, prijať za svoje, zažiť.“

V dnešnom svete je sviatkom vziať do ruky cennú knihu. Medzi „kúkoľmi“ súčasného informačného smogu môžeme so slobodnou voľbou siahnuť po duchovnej „pšenici“ vzácnych myšlienok cennej osobnosti, akou páter Raniero Cantalamessa je, a to bez akýchkoľvek pochybností. Kniha je určená všetkým čitateľom, ale najskôr ju prijmú ľudia duchovnejší a vzdelanejší. Čitatelia môžu s napísaným súhlasiť, alebo nesúhlasiť. Faktom je, že ide o cenné a zrozumiteľné vyjadrenia autorov v súlade s pohľadom cirkvi na svet. Pekná väzba knihy a impozantná postava pátra Raniera zvyšuje príťažlivosť tejto knihy.

Autorka recenzie: Katarína Adamicová

Vydavateľská anotácia

Táto kniha rozhovorov uznávaného novinára Aida Mariu Valliho vznikla pri príležitosti osemdesiatych narodenín pátra Raniera Cantalamessu (* 1934), „chlapca, ktorý nosil vodu“. Najprv ako malý chlapec Vinicio nosil vodu žencom pracujúcim na poliach rodnej provincie Marche. Ako sám priznáva, celý život robí tú istú prácu, ktorú robil ako malý chlapec. Došlo iba k malej zmene: žencami sú teraz robotníci v Pánovej vinici a vodou, ktorú im nosí, je Božie slovo.

Vnímavý na vnuknutia Božieho Ducha, v roku 1979 opustil akademickú pôdu, aby sa stal prostým ohlasovateľom Božieho slova. Hlásal ho prostým i vzdelaným, katolíkom aj nekatolíkom, pápežom i prezidentom, osobne i cez televíznu obrazovku. Počas pontifikátu Jána Pavla II. sa v roku 1980 stal pápežským kazateľom. V roku 2009 sa rozhodol odísť z Ríma a žiť ako pustovník, čo po povolaní k rehoľnému životu a skúsenosti krstu v Duchu Svätom považuje za jedno z najväčších požehnaní svojho života.