E-kniha: Malý tyran

Recenzia z blogu

Určite ste už po prečítaní nejakej knihy zažili pocit, že keby ste si ju prečítali skôr, bol by váš život teraz oveľa ľahší. A asi najviac toto nové svetlo poznania zasahuje práve rodičov, ktorí vidia chyby, akých sa pri výchove svojich detí dopustili, ak sa s ich ovocím musia konfrontovať denne. V podobe na sebe zažívaného násilia vlastných detí. K takýmto „svetlo prinášajúcim“ knihám bude pre mňa po prečítaní patriť aj Malý tyran – Príčina a liečba detskej panovačnosti od Jiřiny Překopovej.

Ako učiteľka sa totiž čím ďalej, tým viac stretávam s diagnózou detí, ktoré sú „závislé od moci“ a tiež ju môžem pozorovať vo svojom okolí už hlboko rozvinutú u niektorých dospelých ľudí. Veď nezažili ste niekedy takýto obraz aj vy?

„Napriek hnevu ostatných ľudí trval (asi päťročný) chlapček na tom, že bude stáť na stole, aby mal lepší výhľad na vlny. Keď ho rodičia milo poprosili, aby zo stola zliezol, najprv si ich nevšímal. Rodičia sa ho potom pokúsili zo stola zniesť, on však zlostne na celú miestnosť skríkol: „Nechaj ma na pokoji, ty sprostá krava!“ Naviac kopol mamu do brucha a otca uhryzol do ruky. Toto divadlo sa niekoľkokrát opakovalo. Chlapec bol čoraz zlostnejší, rodičia čoraz rozpačitejší a v ostatných hosťoch vzrastal hnev. …Keď matka vychádzala z miestnosti, potichu plakala.“

Toto je názorný obraz zo života rodičov, z ktorých dieťaťa „sa stal zlý sen“ a ktorí sú jeho správaním „zahnaní do kúta“.

Ako píše autorka „malí tyrani sú deti, ktoré extrémne agresívnym správaním ovládajú svoje okolie. Sú nešťastné a uväznené vo svojej vlastnej moci. Sú neustále nepokojné a úplne osamelé. Dokážu síce všetko brať, ale sami nevedia nič dať. Prichádzajú tak o zážitok lásky, lásky, ktorá pozostáva z vyváženého vzťahu medzi prijímaním a dávaním…Samy netušia, že pokiaľ sú závislé od moci, nikdy nedosiahnu slobodu.“
Klinický obraz malého tyrana popisuje autorka približne takto: väčšinou ide o chlapcov ako dievčatá, rodičia nemajú vo výchove žiadne extrémne postoje a často aj usporiadané rodinné pomery. Inteligencia nehrá u týchto detí žiadnu rolu. Často ide buď o jedináčika, alebo najstaršie dieťa, alebo naopak najmladšie, resp. postihnuté, či adoptívne dieťa. Zo začiatku išlo o bezproblémové dieťa, o ktoré bolo jednoduché sa starať. Zmeny nastávajú približne vo veku 7 mesiacov, keď dieťa môže z nejakých príčin objaviť silu moci a ovládania rodiča napríklad plačom, krikom, neskôr odmietaním potravy, atď.

U väčšiny týchto detí neprebehla fáza, v ktorej sa dieťa zvyčajne začne báť neznámych ľudí a často chýba aj jasne odlíšené obdobie vzdoru, ktoré sa ale postupne nepozorovane rozvinie do formy dlhodobého ovládania rodičov ich dieťaťom v určitom teritóriu. Taktiež u detí závislých od moci pozorujeme nutkavé lipnutie na určitých predmetoch či rituáloch, ale aj obsedantné zberateľstvo. V uplatňovaní svojich práv je dieťa nenásytné, bezodné a neznesie porážku, teda stále skúma, či sa mu prostredie podriaďuje. V oblasti sociálneho správania chýba malému tyranovi elementárna schopnosť prispôsobiť sa a vnímať potreby druhého človeka. Väčšina týchto detí nedokáže počúvať a reč používa ako prostriedok vládnutia a moci.

Autorka sa vo svojej knihe pokúsila načrtnúť príčiny závislosti od moci. Jej základné korene, resp. jej podhubie tvorí súčasný technokratický životný štýl a s tým súvisiaci odklon od prírody a od základných inštinktov. Dôsledkom je odcudzenie sa medzi ľuďmi. Tento fakt popisuje na viacerých príkladoch, že dieťaťu dáme naozaj všetko, materiálne i duševné zabezpečenie, pričom si ako rodičia nevšimneme, že dieťa zo všetkého ťaží pre seba, pretože mu nedokážeme stanoviť primerané hranice. Všetko mu bezhranične dovolíme a neumožníme mu zažiť pocit frustrácie, ale aj voľný priechod pudu agresivity v období vzdoru, keď je to očakávané z hľadiska vývoja, ale nechávame ho pomaly nebadane bujnieť v domnení, že robíme to najlepšie pre dieťa – dávame mu pocit slobody a lásky.
V knihe sa určite nájdu predovšetkým dlhodobo týrané matky, a môžu si prečítať, ako možno aj u nich prišlo k tomu, keď museli malému tyranovi začať plniť všetky priania, pretože inak by sa im to všetko vrátilo v podobe bezuzdného revu dieťaťa, výkrikov, odmietania potravy, spánku, atď.
Autorka poukazuje na veľkú nesprávnosť absolútneho preberania vzorov výchovy z oblastí menej rozvinutých krajín sveta, predovšetkým nosenie malých detí v šatke a dojčenie. Vysvetľuje, že je iné používať tento spôsob v krajinách, kde matky sú na takúto koexistenciu s dieťaťom zvyknuté, a nemajú iné východisko ony, ale ani ich deti; a v technokraticky orientovaných krajinách, kde dieťaťu okrem nosenia sa v šatke dovolíme aj úplnú slobodu pohybu a možnosť objavovania okolitého sveta, akonáhle je to možné. Je prirodzené, že dieťa si vždy vyberá to, čo je preň najlepšie a zážitkovo najsilnejšie. Tak môže dôjsť nebadane k tomu, že dieťa celý deň necháme slobodne objavovať svet na vlastných nohách, ako sa mu zachce, bez ohľadu na naše vlastné potreby a popritom ho každú noc musíme nosiť v šatke alebo na rukách, aby pokojne spalo.
A ako toto všetko možno prekonať a predísť tomu, aby sme zo svojho dieťaťa vychovali dieťa alebo dokonca dospelého neschopného akémukoľvek prispôsobeniu sa, dočítate sa v záverečných kapitolách knihy, kde autorka podáva návod na tzv. „terapiu pevným objatím“.
Túto knihu ako prevenciu odporúčam všetkým budúcim rodičom, ktorí veľa pracujú, žijú v paneláku alebo sami nezažili detstvo plné vrúcnych objatí.

Autorka recenzie: Elena Blašková