Dielo IV.

Rúfusove básnické zbierky z prelomu tisícročí (Jednoduchá až po korienky vlasov, 2000; Čas plachých otázok, 2001; Čakanka, 2003), ako i chronologicky o niečo staršia zbierka Žalmy o nevinnej (1997), sú dôstojným zavŕšením celoživotného diela. Ide o hraničnú poéziu v trojakom zmysle: z tematického hľadiska, z hľadiska spoločenského času a z hľadiska osobného času. 

Zjednocujúcim pocitom neskorej Rúfusovej poézie je vedomie blízkosti smrti. Konkrétnej smrti konkrétnych ľudí (či už sú to priatelia alebo anonymné obete vojen a nepravostí), ale aj smrti ako večnej sily, ktorá podmieňuje celý ľudský život i básnikov pohľad na svet a na vlastné poslanie. Rúfusova hraničná poézia (v estetickom aj časovom zmysle) uspokojí najmä tých, ktorí už dávnejšie sledujú jeho dielo a vážia si jeho myšlienkovú a výrazovú jednoliatosť.