E-kniha: Samko Tále: Kniha o cintoríne

Vydarená satira na slovenský nacionalizmus.

Novinárka a spisovateľka Daniela Kapitáňová (nar. 1956) si vymyslela neobvyklé literárne alter ego: zakrpateného, duševne zaostalého zberača kartónov Samka Táleho zo slovenského pohraničného mesta Komárno. Samko miluje svoje mesto a nadáva na "cudzích" - čiže predovšetkým na Židov, Maďarov a Čechov. To, že sa sám občas stáva terčom posmechu obyvateľov mesta už nepokladá za tak zábavné.

"Kniha o cintoríne" je jeho vlastný literárny výtvor a vlastne sa skladá z dvoch "kníh". Začína sa krátkym textom, ktorý detsky naivne hlása: "Cintorín má dva vchody. Jedným prichádzajú ľudia a druhým mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, ktorí zomreli." Potom nasleduje samotný román, ktorý síce s cintorínom nemá nič spoločné, no napriek tomu má názov "Druhá kniha o cintoríne". Samko sa do ňom púšťa do dlhej tirády o známych a priateľoch, ktorí svoju prekérnu existenciu utápajú v alkohole, alebo si ju robia znesiteľnejšou erotickými eskapádami. Samkovo rozprávanie, pospájané len voľnými asociáciami, odzrkadľuje infantilné vedomie rozprávača. V tomto nekonvenčnom kompozičnom princípe spočíva pôvab Kapitáňovej textu: tým, že sa Samko Tále nielen necháva ľahko ovplyvniť a nekriticky opakuje nacionalistické heslá svojho okolia, nepredstavuje len patologický izolovaný prípad, ale stáva sa odrazom slovenskej spoločnosti v satirickom krivom zrkadle. Práve táto groteskná nadsádzka rozprávača v prvej osobe však z neho robí sympatickú postavu: Samko Tále vysvetľuje svojim čitateľom sociálny mikrokozmos mesta Komárno bez toho, aby mu sám rozumel. Nie je páchateľom, ale obeťou, ktorá si však nie je vedomá vlastnej slepoty. Kapitáňová majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom. (Ulrich M. Schmid, 24.11.2010, Neue Zürcher Zeitung)