Starokresťanská knižnica

Starokresťanská knižnica, zväzok 8. Môže svätý teológ na vrchole svojho pôsobenia napísať príručku, v ktorej podá podstatu kresťanského života na zemi? Jeden z najväčších kresťanských teológov, biskup, svätý Augustín z Hippo (354 – 430) sa o to pokúsil vo veku asi 66 rokov. Enchiridion teda vznikol v rokoch 421 – 422/423. Jeho základným presvedčením je, že Bohu je potrebné slúžiť s vierou, nádejou a láskou (porov. 1 Kor 13,13). Tieto tri čnosti tvoria základnú osnovu diela, ktoré poznáme pod názvom Enchiridion ad Laurentium alebo De fide (et) spe et caritate.Krédo alebo Vyznanie viery (Symbolum) slúži na vysvetlenie čnosti viery a modlitba Pána (oratio Dominica) na vysvetlenie čnosti nádeje. Augustín potom vysvetľuje čnosť lásky na základe Ježišovho zosumarizovania celého zákona do prikázania lásky k Bohu a blížnemu.Toto výnimočné dielo predstavuje akýsi katechizmus, celostný a skrátený pohľad na vieru, nádej a lásku u svätého Augustína. Všetky závažné témy, o ktorých hipponský biskup premýšľal počas celého svojho života, majú svoje teologické vyjadrenie v Enchiridione. Enchiridion predstavuje vynikajúcu syntézu obrany náuky o milosti v jej súvislostiach s ostatnými časťami dogmatickej teológie.Počas stáročí, od stredoveku až po súčasnosť, ostáva Augustín prominentným autorom. Jeho diela sa neustále prekladajú do rôznych jazykov a jeho myslenie sa študuje. Monografická štúdia, preklad, poznámky, indexy: ThLic. Miloš Lichner SJ, D. Th.

Starokresťanská knižnica, zväzok 6. V starovekom východnom Stredomorí existovala dlhá kultúrna tradícia, ktorá vnímala transcendentný význam erotiky. Do tohto prúdu náboženských výpovedí sa zaradila aj Veľpieseň, keď bola zahrnutá do biblického kánonu. Židovskí aj kresťanskí exegéti v tomto ľúbostnom lyrickom príbehu videli rozprávanie o vzťahu Boha a jeho ľudu. Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) vo svojom komentári nadväzoval na svojich predchodcov, no ich dedičstvo aj ďalej rozvíjal.Pozoruhodným prvkom jeho exegézy je široké chápanie Božieho ľudu – je ním celé ľudstvo, celá ľudská prirodzenosť. Prvým pádom bol Boží obraz v človeku porušený a ľudstvo následne trpí odlúčenosťou od Boha. No Boh sa usiluje o znovuobnovenie nášho dôverného vzťahu a jeho láska k ľudstvu kulminuje v okamihu Vtelenia, keď sa Boh stal človekom. V Gregorovom výklade sa plynule prelína obraz záhrady Veľpiesne a jej dvoch zaľúbencov so záhradou, ktorou je celá zem, a v nej Boh milujúci ľudstvo.Rajskú záhradu sme síce stratili, ale vďaka Božej láske ju môžeme znova obnoviť.

Starokresťanská knižnica, zväzok 5. Ako už naznačuje samotný dvojitý názov, v tomto diele sa rozoberajú jednak udalosti biblických kníh Exodus, Numeri a Deuteronomium, jednak sa tu hovorí o duchovnom rozvoji človeka. Život Mojžiša je jednou zo skvostných ukážok starovekej exegézy Biblie, najmä toho prúdu, ktorý sa tradične nazýva „alegorický", čiže obrazný alebo symbolický. Dielo však nie je exegézou v prísnom zmysle, ale skôr spirituálnym traktátom.Na udalostiach Mojžišovho života autor predstavuje svoju originálnu odpoveď na klasickú otázku, v čom spočíva dokonalosť v cnosti. Je to neustály pohyb vpred. Cnosť totiž znamená účasť na Bohu, a keďže Božia prirodzenosť je nekonečná, k dokonalosti v cnosti sa možno len približovať, no nikdy ju nemožno obsiahnuť úplne.Viaceré motívy Gregorovho Života Mojžiša - neustály výstup duše k Bohu, nepoznateľný Boh prebývajúci v temnote a vzťah lásky (priateľstva) ako najvyššie štádium duchovného postupu – sa stali neoddeliteľnou súčasťou neskoršej európskej mystickej tradície.

Svätý Ambróz a katechumenáte. Aurelius Ambrosius, ktorého poznáme skôr ako svätého Ambróza, milánskeho biskupa, ktorý pokrstil sv. Augustína, patrí k najvýznamnejším latinským cirkevným otcom. Spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým ho radíme k tzv. štyrom veľkým učiteľom západnej Cirkvi.Z jeho rozsiahleho diela sme vybrali mystagogické katechézy O sviatostiach (De sacramentis),O tajomstvách (De mysteriis), ktoré odzneli vo veľkonočnom období pred novopokrstenými veriacimi. Pripojili sme k nim aj Vysvetlenie vyznania viery (Explanatio symboli), ktoré bolo určené katechumenom v záverečnej fáze prípravy na prijatie sviatosti krstu. Bilingválny text predchádza štúdia charakteru vedeckej mongrafie Svätý Ambróz a katechumenát, v ktorej ponúkame kontextuálny pohľad na život, dielo a pôsobenie sv. Ambróza. Naše prvé čiastkové preklady týchto diel sme kompletne prepracovali a zrevidovali a doplnili o najnovšie poznatky z histórie, filológie a teológie.Čitateľ tak bude mať k dispozícii prvý ucelený slovenský preklad týchto výnimočných diel, ktoré mu umožnia nahliadnuť do cirkevného sveta konca 4. storočia. V dielach čitateľ nájde ucelené informácie o formácii katechumenov, o slávení sviatosti krstu a eucharistie, doplnené o výklad modlitby Otčenáš. Milánsky teológ ponúka tak praktický, ako aj mystický výklad, včlenený do dejín spásy.

Výber z najstaršej mučeníckej literatúry. Predkladaný výber chronologicky zachytáva literárne svedectvá starokresťanského mučeníctva. Najstaršie doklady máme v epistolografii Plinia Mladšieho cisárovi Traianovi. Z kresťanského grécky hovoriaceho prostredia pochádzajú List Rimanom od Ignáca Antiochijského, Umučenie Polykarpa, Aktá Iustina, Umučenie Karpa, Papyla a Agathoniky a List o mučeníkoch vo Vienne a Lugdune, zachovaný v Eusebiových Cirkevných dejinách. Latinské svedectvá uvádzajú Aktá mučeníkov z mesta Scilli. Nasleduje Tertullianovo Povzbudenie mučeníkom, Umučenie sv. Perpetuy a Felicity a ich Aktá, Cyprianov spis O padlých a výber z Listov, Aktá Cypriana, Pseudo-Cyprianova Chvála mučeníctva a Aktá Maximiliana. Eusebiov záznam O palestínskych mučeníkoch hovorí o posledných prenasledovaniach na Východe. Výber sa končí získaním slobody vyznania tzv. Milánskym ediktom zachovaným v Lactantiovom diele Ako zomreli prenasledovatelia. Úplný záver tvorí epigram pápeža Damasa vzdávajúci úctu mučeníkom, ktorý dodnes zdobí Callixtove katakomby v Ríme.

Apollinarios (315 – 392) bol biskupom v sýrskom prístavnom meste Laodikeia/Laodicea. Dlhé roky patril medzi popredných bojovníkov proti heréze arianizmu, ktorý spochybňoval božstvo Syna. No v 70. rokoch predstavil takú kristológiu, ktorá bola opačným extrémom. V jeho inkarnačnom modele mal totiž Kristus ľudské iba telo a namiesto ľudskej duše mal Božieho ducha. Tým sa však spochybnila jeho plná ľudská prirodzenosť, čo by malo závažné následky pre ľudské vykúpenie. Apollinariovo učenie bolo odsúdené na niekoľkých synodách a napokon aj na 2. ekumenickom koncile v Konštantínopole/Carihrade v roku 381.Gregor z Nyssy (asi 335 – po 394) v diele „Odpoveď na Apollinariov spis“, Antirrheticus adversus Apollinarium, reaguje na nezachovaný Apollinariov traktát, v ktorom tento autor vysvetľoval rôzne aspekty svojej predstavy o inkarnácii. Gregor preberá Apollinariove argumenty bod za bodom a systematicky ich vyvracia. Poukazuje na to, že v Kristovi bolo v jednej osobe nezvratne spojené božstvo a človečenstvo. Len tak bola možná zámena vlastností oboch prirodzeností a následné uzdravenie a oslávenie ľudstva. „(Boh) sa stal takým, ako sme my, aby (…) nás urobil takými, ako je on.“

Báseň Môj život (De vita sua) je jedinou gréckou autobiografiou vo veršoch. Svätý Gregor z Nazianzu (329/330 – 389/390) v nej ponúka pohľad do vlastného vnútra a vlastného prežívania najrozličnejších životných situácií. Vykresľuje spôsob svojho myslenia, odkrýva trápenia, ktoré ho sužovali, pomenúva nepriateľov, s ktorými zápasil, ale i okolnosti, v ktorých bol víťazom. Dáva nazrieť do svojho detstva, študentských liet i do rokov priateľstva s Bazilom Veľkým (vv. 1 – 551), no najväčší dôraz kladie na čas strávený v hlavnom meste, v Konštantínopole (vv. 552 – 1918). Môj život je tak predovšetkým Gregorovou apológiou voči škodoradostným hlasom reagujúcim na jeho predčasný odchod z konštantínopolského koncilu (381) s cieľom predstaviť a zanechať potomstvu skutočný obraz svojho života.

Starokresťanská knižnica, zväzok 12. Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) nadväzuje na starobylú židovsko-kresťanskú tradíciu výkladu ľúbostného vzťahu Veľpiesne ako rozprávania o vzťahu Boha a jeho milovaného ľudu. Gregorovou osobitosťou je veľmi široké chápanie Božieho ľudu – je ním celé ľudstvo, celá ľudská prirodzenosť. V jeho Výklade Veľpiesne sa plynule prelína obraz záhrady Veľpiesne a jej dvoch zaľúbencov so záhradou, ktorou je celá zem, a v nej Boh, ktorý tak miloval ľudstvo, že sa stal človekom.Starovekí exegéti však vo Veľpiesni, ktorú vnímali ako prorocký spis, videli aj iné prorocky relevantné témy. Ženích Veľpiesne je Mesiáš, Kristus, ktorý mal podľa prorokov trpieť a umrieť. A tak autori citlivo vnímali možné intertextové prepojenia medzi Veľpiesňou a evanjeliovými textami o utrpení Pána – pomazanie vonnými olejmi, korunovanie, záhrada utrpenia a smrti, hľadanie Pána, vzkriesenie v záhrade... Aj táto interpretačná línia je bohato prítomná v Gregorovom diele. Veď napokon jeho Výklad Veľpiesne je sériou homílií, ktoré predniesol vo Veľkom pôste ako prípravu na slávenie mystérií Veľkej noci, Vzkriesenia, ktorým bolo dovŕšené Vtelenie.

Starokresťanská knižnica, zväzok 13. Svätý Gregor z Nyssy (335 – 394) nadväzuje na starobylú židovsko-kresťanskú tradíciu výkladu ľúbostného vzťahu Veľpiesne ako rozprávania o vzťahu Boha a jeho milovaného ľudu. Gregorovou osobitosťou je veľmi široké chápanie Božieho ľudu – je ním celá ľudská prirodzenosť, teda nielen každá ľudská duša, nielen cirkev, ale aj ľudstvo ako celok. Veľpieseň potom rozpráva o mnohých podobách ľudskej drámy.Ľudská prirodzenosť, stvorená ako žiarivý Boží obraz, padla. Jej krása bola prikrytá temným odevom a ona zranená trpí odlúčením od Boha. Boh ju však tak miloval, že túto priepasť prekročil a stal sa človekom. Vďaka tomu môže človek v sebe znova obnoviť pôvodný Boží obraz, zbaviť sa temného plášťa a zažiariť v prvotnej nádhere. K tomu vedie dlhá a namáhavá cesta, ktorá sa volá cnostný život. Cnosťou sa duša približuje k Bohu, a čím je bližšie, tým je krajšia, tým lepšie odráža Boží obraz. To však platí aj o cirkvi a o celom ľudstve...