Základy viery

Známy kňaz páter Jozef Michalov, SVD nám predkladá úvahy o desiatich Božích prikázaniach. Pre Mojžiša a jeho ľud mali byť akousi smerovkou do zasľúbenej zeme. Takouto smerovkou či pilierom majú byť aj pre nás, moderných ľudí dvadsiateho prvého storočia.Tak ako rieka potrebuje koryto, aby sa nevylievala z brehov, aj človek potrebuje oporu či vodítko, teda prikázania.

Autor kníh je kňaz Spoločnosti Božieho Slova, známy vedeckou, pedagogickou a spisovateľskou činnosťou. Samotné názvy kníh hovoria jednoznačne o ich obsahu. V každej ide o počet sedem. Knihy sú určené záujemcom o pravdy našej viery. Dozvedia sa v nich všetko podstatné z náuky katolíckeho náboženstva o daroch Ducha Svätého, o sviatostiach a hlavných hriechoch. Knižky sú vhodné na individuálne, veľmi prístupné vzdelávanie a taktiež sa môžu použiť ako katechetické pomôcky pri všetkých formách katechézy.

„Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď písmo hovorí: Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený." (Rim 10, 10 - 11). Áno, ak chceme srdcom veriť a ústami vyznávať, musíme rozumom chápať a v každodennom živote realizovať na každom našom kroku a pri každej činnosti.

„Človek chce vedieť, kde je, čo je, čo má robiť a čo ho čaká? Neistota a pochybnosti robia človeka nestálym, povrchným, nedôstojným, často arogantným a vo všetkom vidí nepriateľa, alebo prepadá do extrému, že sa rozhodne pre to, čo mu momentálne lahodí, čo ho uspokojí aj keď nie natrvalo, ale aspoň na určitý čas, kým nenájde niečo lepšie. Kým nenájde to, čo je pravdivé a čo je isté. Človek hľadá niečo, čomu sa hovorí pravda. Po latinský veritas, po nemecký die Warheit, po anglický the truth (verity) a po francúzsky la vérité. Toto hľadanie privedie človeka len k jednej pravde, k prvej príčine jeho existencie, k pravdivej príčine jeho pôvodu a k príčine pôvodu jeho priestoru, v ktorom sa nachádza.Ak sa človek túla v priestore hmoty, nenájde odpoveď, lebo vo svojej duchovno-hmotnej podstate cíti, čím nie je, že nie je len zmeniteľná a pominuteľná hmota, ale že je niečo viac, čo nekončí v hrobe alebo v peci krematória."

Katolícka Cirkev vydáva svoje prikázania z moci, ktorú jej dal Boh. Toto právo vyplýva zo slov Ježiša Krista: „Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkvi nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 17–18). „Ak sme konaním skutkov kajúcnosti skrotili svoje telesné vášne, je potrebné, aby sme odstránili všetko zlé, čo sme na sebe zbadali. A tak sa budeme môcť úplne otvoriť Kristovi, ktorý neustále klope na naše dvere. Je čas otvoriť mu a privítať ho vo svojom srdci. K tomuto nás nabáda štvrté cirkevné prikázanie: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu Sviatosť.O tejto životne dôležitej potrebe veriaceho kresťana katolíka Cirkevný zákonník hovorí v kánone 920 toto: § 1. „Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.„ § 2. „Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.“ Príprava na Eucharistiu a prijatie sviatosti zmierenia Toto prikázanie na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti zmierenia,ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste.Na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie. Ak by niekto tvrdil, že nepotrebuje prijať sviatosť zmierenia, čiže spoveď, tomu svätý Ján apoštol odpovedá: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1,8–9)."