Prečo veriť

Recenzia z blogu

Prečo by sme mali veriť Bohu? Prečo vôbec veriť, že nejaký Boh existuje? A prečo by to mal byť práve osobný všemohúci milujúci Boh, ako ho opisujú kresťania? Mali by sme dokonca veriť všetkým pravdám, ktoré učí katolícka cirkev vedená rímskym pápežom? Scott Hahn sa vo svojej knihe Prečo veriť? zaoberá postupne všetkými týmito otázkami. Ale nie nejako sucho, alebo mentorsky. Opisuje svoju skúsenosť zapáleného protestantského kazateľa, ktorý poctivým štúdiom Biblie objavil pravdu práve v lone katolíckej Cirkvi. Ale nebojte sa, nebude vás presviedčať o svojej pravde akoby “kladivom”. Pristupuje k svojim poslucháčom (a to učí vo svojej knihe aj nás) s citom a pochopením. Snaží sa stavať vždy na tom, čo je blízke jeho oponentovi. Aj nám, svojim čitateľom, radí nepresviedčať, ale radšej pochopiť druhého. A potom hovoriť jeho jazykom.

Keď sa rozpráva s agnostikom, alebo s niekým, kto popiera existenciu akejkoľvek nadprirodzenej bytosti, bude hovoriť jeho jazykom. Používa jeho argumenty. Snaží sa najprv pochopiť a až potom ukáže na hranice logických dôvodov popierajúcich to, čomu my veríme. S vyznavačom logiky bude hovoriť jazykom logiky. Pri presvedčenom materialistovi použije jazyk vedy. Keď sa bude rozprávať s príslušníkmi predkresťanských náboženstiev spomenie proroctvá a znaky, ktoré poznajú a považujú ich za dôležité. A pri komunikácii s našimi oddelenými bratmi, ktorí sa spoliehajú predovšetkým na to, čo je napísané v Biblii, bude používať dôkazy napísané vo Svätom písme. Ono to tam všetko je. Ale je našou zodpovednosťou, aby sme sa naučili používať – a poznať! – argumenty, ktoré nám prvotná Cirkev ponúka – aj tie, zapísané v podobe Božieho Slova.

Scott Hahn nás knihou vedie od prirodzených argumentov, prečo by sme vôbec mali vziať do úvahy existenciu absolútnej bytosti, ktorú nazývame Bohom. A prečo je logickejšie veriť v ňu, než ju odmietať. A tiež prečo musí mať vlastnosti, ktoré veríme, že Boh má. Cez ďalšie kapitoly v ktorých rozoberá biblické dôvody našej katolíckej viery. Až k porovnaniu súčasnej Cirkvi, toho Božieho kráľovstva ustanoveného Božím Synom, so starozákonnými dávidovskými prisľúbeniami.

Knihu Prečo veriť? by sme mohli smelo nazvať apologetickou príručkou. Verím, že je vhodná pre ľudí, ktorí hľadajú pravdu rovnako ako pre tých, ktorí (si myslia, že) ju už našli a túžia sa o túto svoju cestu podeliť aj s ostatnými. Pomáha nám nájsť zrozumiteľný jazyk pre komunikáciu s neveriacimi, či inak veriacimi. A pomáha nám nachádzať argumenty, ktorým rozumejú a nad ktorými môžu uvažovať. Pomáha nám vzdelávať sa v otázkach vlastnej viery i v spôsobe ako ju obrániť, či zdôvodniť pred neveriacimi. (porovnaj 1Pt 3,15) A to nielen v rozsahu tejto pomerne krátkej knihy, ale ponúka mnohé ďalšie zdroje cenných informácií, ktorými sa môžeme (a máme!) ďalej vzdelávať.

No nestačí si plniť hlavu vedomosťami o Bohu a svojom náboženstve. Nie ten, kto má o Bohu veľa informácií Ho pozná, ale ten, kto žije v jednote s Ním, kto ho miluje vo svojom srdci, kto sa s ním často dôverne zhovára… Preto nedopusťme, aby informácie a argumenty ostali len v našej hlave, ale dovoľme Bohu, aby zostúpil do nášho srdca – ako nás k tomu nabáda aj autor knihy. Sám v knihe zdôrazňuje, že hoci máme po ruke dosť argumentov, vieru nemôžeme nikomu nanútiť. Nemôžeme ho presvedčiť o “svojej pravde”. Pretože Boh dáva každému človeku slobodu. Nikoho nepresvedčí nasilu. Každý má možnosť rozhodnúť sa uveriť Bohu, alebo veriť svetu bez Boha. Konečné rozhodnutie záleží na každom človeku osobne. A my nemáme právo niekoho nútiť, či nasilu presviedčať. To by naopak mohlo byť kontraproduktívne, čo dokladá skúsenosťou ľudí, ktorí sa tým pevnejšie rozhodovali pre odmietanie kresťanskej viery, čím viac sa ich kresťanskí kolegovia snažili presviedčať.

Na záver sa podelím o krátky citát zo záveru knihy: „Od svojich prvých učiteľov som sa naučil, že krst je pokresťančením. Je to pomazanie. Dáva kráľovstvo, ktoré Kristus chce zdieľať s takým žobrákom, ako som ja. Chce, aby sme toto kráľovstvo zdieľali s každým, s kým sa stretneme, a najmä s tými, ktorí sú našimi nepriateľmi. Vždy úctivo a s bázňou. A plní nádeje.“ (s. 222)

Autorka recenzie: Laetitia Baranovičová