Žiariaca neprítomnosť

V tejto knihe sa kladie otázka zakúšania Boha, jeho žiariacej neprítomnosti, ako hovorí jej titul, prebratý z Rilkeho Francúzskych veršov. Napríklad viera v Boha, poznanie Boha a zakúšanie Boha nie sú úplne to isté, spája ich Boh, ktorého človek hľadá a s ktorého tajomstvom sa snaží stretnúť. Viera a poznanie, ktoré by boli len dobrovoľným priľnutím k abstraktným pojmom, by sa zmenili na prázdnotu. Postrádali by pravdu, ucelenosť, pokiaľ by dajakým spôsobom nenadviazali kontakt s tajomnou skutočnosťou toho, ktorého vyznávajú. Hlavným zameraním týchto úvah je vystihnúť a predložiť, v čom spočíva toto stretnutie, v čom je zakúšaním. Je to nepochybne ťažká úloha, lebo sa týka toho, čo je v človeku najhlbšie a v Bohu najtajomnejšie.

„Nie som pánom svojho počiatku ani svojho konca; nenachádzam zmysel svojej existencie v sebe samom, sám si nevystačím; nie som kruhom s vymedzeným priemerom, ale bodom v priestore bez hraníc. Nech sa vznášam k vrcholom svojho inteligentného ducha a vynaloženého úsilia alebo nech prenikám temné klenby podvedomia, odkiaľkoľvek sa vynorím, vždy sa predo mnou otvára nejaké ďalej, akési za. Toto za, ktoré je za všetkými mojimi výšinami, je mi bližšie než moja vlastná hlbina („Su-perior summo meo, interior intimo meo ", Augustín). Som si vedomý, v ktorom bode som ja sám cestou, vytvorenou, aby viedla k Bohu („Fecisti nos adte… ", Augustín).

Pravdivé sebapoznanie ma odtrháva od seba samého a tlačí k tomu Druhému, od ktorého prichádzam a ku ktorému smerujem. Človek je náčrtom, prísľubom Boha, bránou otvárajúcou sa nevýslovnému tajomstvu. Odtiaľ pochádza jeho večnosť, jeho dôstojnosť, jeho sláva. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, načrtáva v sebe model originálu a volá po jeho odhalení."