Spoločenské vedy

Je všeobecne známou pravdou, že európska civilizácia je do značnej miery postavená na hodnotách kresťanstva. Túto skutočnosť analyzuje v krátkej publikácii O mieste kresťanstva v európskej civilizácii, autor Benedetto Croce, taliansky filozof a politik, ktorý žil v rokoch 1866 - 1952. Opisuje rozdiel medzi veriacim človekom a filozofom a hovorí o kultúrnych zhodách, či rozdieloch.Benedetto Croce a celá edícia publikácii Linea recta brevissima, nás privádzajú bližšie k historickej pravde, ktorá tak veľmi ovplyvňuje myslenie aj dnešného človeka.

Od samoty k dialógu a kontemplácii. Kniha Myslenie sa sústreďuje na rečový aspekt filozofického myslenia. Adriaan T. Peperzak čitateľa pozýva, aby nahliadol, čo sa deje vo filozofii ako v osobitnom druhu komunikácie. Prvá kapitola obsahuje kritický náčrt metodologickej paradigmy, ktorá je charakteristická pre sebapochopnie modernej filozofie. Druhá kapitola sa zaoberá stručnou analýzou hovorenia, ktorú tretia kapitola prenáša na úroveň filozofie ako dialogických dejín. Štvrtá kapitola nastoľuje otázku, či je potrebné filozofiu chápať aj ako formu načúvania a odpovedania na Božie slová.

Číta: Miroslav Černý Celkový čas: 7 hodín 25 minút Přestaňme hrát hry, začněme autenticky žít!Když kniha Jak si lidé hrají vyšla před bezmála padesáti lety poprvé, stala se revolučním psychologickým textem, umožňujícím porozumět tomu, co se skutečně děje mezi lidmi během základních sociálních interakcí.Všichni hrajeme hry. Některé mohou být docela nevinnou stereotypní zábavou, jiné přerůstají v posledku škodlivé opakování nefunkčních životních vzorců. Ať už jsou to sexuální hry se zástupci druhého pohlaví, manželské hry s partnery, mocenské hry s našimi šéfy nebo soutěživé hry s přáteli. Audiokniha Jak si lidé hrají odhaluje mechanismy, které v našem chování mohou sloužit jako náhrada za opravdové prožívání důvěrných vztahů, a ukazuje způsob, jak se neplodnému hraní her vyhnout. Díky své myšlenkové pronikavosti si publikace Jak si lidé hrají právem vysloužila označení „prvního skutečně vědeckého díla z oboru psychologie všedního dne“.

Malé kresťanské spoločenstvá 1969 – 1989. Jedným z nosných prvkov tajnej cirkvi v období 1969 - 1989 boli malé kresťanské spoločenstvá, nazývané stretká. Autor sa v knihe zaoberá ich vznikom, náplňou, získavaním členov, ako aj ich prínosom v zápase za slobodu v totalitnej komunistickej spoločnosti. Naznačuje záujem Štátnej bezpečnosti o malé spoločenstvá, opisuje ochranu proti ŠtB v podobe informácií o metódach odpočúvania, ako aj právnej pomoci vypočúvaným. V knihe sa nachádzajú krátke svedectvá účastníkov, ktoré sú zaradené skoro v každej kapitole a snažia sa podporiť obraz o malých spoločenstvách zvnútra. Časť knihy tvoria prílohy, ktoré obsahujú dobové dokumenty. Samizdatové texty opisujú metodiku malých spoločenstiev, ako aj poučenia, ako sa správať na výsluchoch ŠtB. Ich historickosf a zameranie hlbšie dokresľujú skúsenosť malých spoločenstiev a sú neoddeliteľnou súčasťou ich histórie.

Publikácia chronologicky mapuje dvetisíc rokov súžitia cirkvi a štátu, teda duchovnej a svetskej paternity v spoločnosti. Ide pritom o dejiny súhier i nenávistí, hľadaní i odmietaní, obdivov i opovrhnutí, vzostupov i pádov. Obidve autority rozumeli, čo je to majetok, politika, právo, myšlienka, ideál či investitúra a akú majú moc. Ale rozlične ich chápali cirkevní otcovia, pápeži, patriarchovia, biskupi, mnísi, laici, svätci, cisári a králi, ale aj Biblia. Dokonca občas si obidve strany vymenili role, silnel fundamentalizmus alebo ľahostajnosť. Tiež sa menili časy a ich každodenné potreby aj problémy. Vznikli jedinečné hodnoty myslenia, literatúry, architektúry, umenia, kresťanskej a európskej identity. Historik Peter Olexák touto prácou tak odborne a komplexne prispieva k dialógu, o ktorom sám píše.Peter Olexák (1973) je katolícky kňaz a historik, vyštudoval na Pontificia università Gregoriana v Ríme, je členom katedry histórie FF KU v Ružomberku, autorom kníh Inkvizícia a procesy so Židmi v rokoch 1545 -1648, Neskorá antika a rané kresťanstvo, Kristianizácia prvých storočí: okolnosti, procesy a zmeny mentality.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Neorealizmus medzi pamäťou a aktuálnosťou. Obsahuje rozhovor s pápežom Františkom o kinematografiiNeorealizmus patril k základom kinematografickej kultúry, ktorú pápež František neskôr rozvíjal a obohatil počas svojho vývoja a o ktorej vydáva jasné svedectvo aj jeho magistérium: nechýbajú totiž početné príležitosti, v ktorých sa pápež odvoláva na ten či onen film vo svojich príhovoroch a homíliách a nachádzame ich dokonca aj vo významných textoch jeho magistéria. Preto vznikla myšlienka rozhovoru s pápežom Františkom, ktorej cieľom je vytvoriť ucelený obraz jeho vzťahu ku kinematografii, no zároveň ísť i ďalej.V tomto rozhovore Svätý Otec potvrdzuje silu svedectva a dokumentácie filmových obrazov, priznávajúc niektorým z nich univerzálne hodnoty a schopnosť klásť otázky ľudskému srdcu. Okrem rozhovoru s pápežom Františkom sa v knihe nachádza úvaha, ktorá ponúka zamyslenie nad dôležitosťou vzťahu medzi pamäťou a dejinami, a ktorá vychádza zo skúsenosti neorealizmu: analýza, ktorá pozerá na fenomén neorealizmu bez filologických predsudkov ale zámerne rozširuje interpretáciu vo svetle aktuálnych udalostí a osobitne s prihliadnutím na úvahy pápeža na tento druh kinematografie. Na záver je dielo obohatené o doteraz nepublikované diela umelca Waltera Capriottiho, ktoré sa snažia o interpretáciu niektorých veľkých diel neorealizmu, rozširujúc pohľad aj za hranice kinematografie."Hľadieť je činnosť konaná čisto očami, ale na to, aby ste videli, sú potrebné oči a srdce. Neorealistické filmy nie sú dokumentárnymi filmami, ktoré by podávali jednoduchý očný záznam reality; podávajú ho, to áno, ale v celej jeho drsnosti, cez pohľad, ktorý strháva, ktorý pohne človekom v hĺbke, vyvoláva súcit. Rozdiel je v kvalite pohľadu, vtedy i dnes. Neorealistický pohľad nie je pohľadom z diaľky, ale pohľadom, ktorý približuje, dotýka sa reality takej aká je, ujíma sa jej, a to znamená, že uvádza do vzťahu." - Pápež František

Starý a Nový zákon. Nové slovenské vydanie Biblie s unikátnymi fotografiami vzácnej slovenskej kultúrnej pamiatky!Biblia, kniha kníh, najčastejšie vydávaná publikácia na svete, teraz vychádza v jedinečnej úprave. Jej súčasťou sú unikátne fotografie výnimočného umeleckého diela, ktoré sa nachádza na Slovensku, v Bazilike sv. Jakuba v Levoči. Ide o najvyšší neskorogotický krídlový oltár na svete a jeho autorom je rezbár Majster Pavol z Levoče.Oltár nafotil svetoznámy český fotograf Jan William Drnek. Použitím špeciálnej techniky a najnovších technológií vyhotovil unikátne snímky, pri ktorých má divák pocit, že sa nepozerá na fotografiu, ale na skutočný trojrozmerný objekt. Na záberoch vidieť aj tie najmenšie detaily sôch. Rovnako brilantné sú farby, ktorými je ozdobený oltár, najmä zlatá, ktorá je autentická a prirodzená. Najväčšia fotografia celého oltára sa skladá zo 144 záberov zložených do jediného veľkého panoramatického obrazu.

Šieste číslo kapucínskej ročenky venovanej františkánskym, historickým a humanitným vedám. V tomto zväzku čitatelia nájdu štúdiu venovanú analýze tzv. poémy o radosti u Siracha od Pavla Prihatného, ktorú dopĺňa text Frederica Raurella o antagonizmoch medzi judaizmom a helenizmom v Knihe múdrosti.Gabriel Hunčaga v rozsiahlej a objavnej štúdii mapuje vzťah dominikánov k Biblii v 13. storočí. Tú vhodne dopĺňa esej už zosnulého znalca františkánskej spirituality Théophila Desbonnetsa o jej františkánskom chápaní.Biblický blok strieda štúdia Lucie Rathouzskej o metaforách svetla a temnoty u mystika Waltera Hiltona. Anna Hlaváčová reflektuje a analyzuje tradíciu mestskej formy slávenia Troch kráľov. Lukáš Porubský sa usiluje previesť čitateľa po vybraných eschatologických modeloch z hľadiska teologickej náuky o vzkriesení tela a Marta Janíčková sviežo analyzuje problém Františkovej dôvery v známom románe Nikosa Kazantzakisa. Do ročenky bol zaradený aj preklad významného príspevku o zmysle vzdelania od Josefa Piepera „Čo prezrádza slovo ,akademický‘? Dve úvahy o tom, akú šancu majú univerzity v dnešnej dobe“.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Miroslav Gulika je doktor farmácie a autor knihy Absolventi vojenskej katedry tiahnu na Paríž. Delí sa v nej o spomienky na pomery v československej armáde v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, ktoré skôr narodeným pánom môžu pripomenúť ich vlastné zážitky z čias vojenskej základnej služby. Pre jednotlivé príbehy je príznačná tragikomickosť a zachytenie absurdity vtedajších totalitných pomerov.

Teória, kritika, metódy. Postoj moderného človeka k výkladu Biblie dobre vystihuje kreslený vtip, na ktorom sa predajca kníh neúspešne snaží nájsť Bibliu pre kupujúceho, lebo ju hľadá medzi knihami v kategórii „svojpomoc“. Biblia je tu považovaná za jednu z mnohých alternatívnych terapií pre postmoderného človeka, ktorý si ju sám „vyskúša“ a “vyloží“, ako sa mu bude hodiť.Ukážka: V takejto situácii je dôležité poznať spoľahlivé prístupy k výkladu Biblie. "Výklad býval ľahký, ale potom to niekto nazval exegézou," povedal niekto položartom. Problém je obyčajne v tom, že tu ide o prechod od subjektívnej otázky „Čo tento text znamená pre mňa?“ k objektívnym otázkam: „Čo tento text znamenal pre pôvodných čitateľov?“, „Čo tento text znamená pre cirkev?“ alebo „Čo tento text znamená pre dnešného človeka?“ Úlohou odborného výkladu Biblie je preklenúť priepasť medzi svetom Biblie a našou súčasnosťou tak, aby boli jasne rozlíšené neaplikovateľné, historicky podmienené javy a nadčasové, večne platné pravdy. Exegéza v tomto procese zabezpečuje poznanie sveta Biblie a čo najlepšie pochopenie textu v jeho pôvodnom kontexte. Ako však postupovať zoči-voči protichodným teóriám interpretácie textu? A ako do výkladu zahrnúť skutočnosť, že dôležitejšie ako exegetická metóda je celkový postoj interpréta k Písmu?Autor Prof. ThDr. Pavol Hanes, PhD. je profesorom teológie so zameraním na Starú zmluvu, pôvodné jazyky, filozofiu a presahy teológie do sociálnych vied. Pracoval ako baptistický kazateľ, uplynulých takmer 30 rokov vyučuje evanjelikálnu teológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Paradoxné myslenie v Novej zmluve. Cirkev v dnešných dňoch „sedí“ na evanjeliu, ktoré ochraňuje a neraz aj stráži. Sedí na ňom ako na sude pušného prachu, neustále v nebezpečenstve, že svojou zvesťou samu seba vyhodí do vzduchu. To sa v dejinách cirkvi stalo vždy vtedy, keď sa cirkev z Božej milosti odvážila priznať k mysleniu Krista a ku bláznovstvu kríža. Vtedy nastal pohyb, ktorý síce cirkev „vyhodil“ do vzduchu, no nerozbil ju. Paradoxne ju obnovil, očistil, zmocnil a posunul dopredu smerom k víťazstvu života, na Božiu slávu a na požehnanie národom. To sú Božie cesty, v ktorých je Božia pravda skutočne skrytá pod svojim opakom, v paradoxe. Ale Boh nemá väčšej radosti ako to, keď vidí, že sa jeho deti priznávajú k tejto pravde, k múdrosti a mysleniu Ježiša Krista so všetkými dôsledkami (2J 1,4).Autor ThDr. Darko Kraljik je od roku 1999 kazateľom Bratskej jednoty baptistov v SR. Teologické vzdelanie (Mgr. v roku 1999; ThDr. v roku 2007) získal na katedre evanjelikálnej teológie PF UMB v Banskej Bystrici. Okrem toho absolvoval štúdium na Biblickom inštitúte Precept Ministries International a je národným koordinátorom služby induktívneho štúdia Biblie v SR. Ako učiteľ Biblie vyučuje biblické kurzy na niektorých biblických seminároch v SR i v zahraničí.

Zdravá rodina je najlepšou prevenciou pred patologickými javmi, pretože je pre všetkých svojich členov miestom bezpečia. V súčasnej dobe je rodina ohrozená zvonku aj zvnútra a počet dysfunkčných a patologických rodín rastie. Z toho dôvodu je potrebné venovať rodine veľkú pozornosť a ponúknuť jej oporu, formáciu aj sprevádzanie v časoch životných kríz.Prvá kapitola poskytuje náhľad do skúmanej problematiky. Opisuje nadnárodné a národné dokumenty, ktorých cieľom je ochrana rodiny. Venuje sa taktiež normatívnej základni právnych vzťahov rodiny. Kapitola Sociálna patológia rodiny upriamuje pozornosť na domáce násilie, chudobu a rozpad rodín. Zároveň ponúka pohľad na sanáciu rodín a prevenciu sociálno-patologických javov v rodinách. Tretia kapitola poukazuje na niektoré aktivity a prorodinné programy, ktoré sprostredkúva rodinám Cirkev v rámci jednotlivých združení a hnutí. Nevyhýba sa ani pomenovaniu silných a slabých stránok Cirkvi v starostlivosti o rodiny. Posledná kapitola je venovaná empirickej časti.Kniha je určená najmä sociálnym pracovníkom, sociálnym pedagógom, pedagógom z náuky o rodine, študentom príslušných odborov VŠ, pracovníkom pomáhajúcich profesií v oblasti práce s rodinou, ako aj kňazom v pastorácii s rodinou.Mgr. Soňa Vancáková, PhD. je zakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia Maják nádeje v Košiciach, ktoré sa venuje rodinám v hmotnej a sociálnej núdzi.

Filozof, predstaviteľ ruskej emigrácie podáva systematicky usporiadanú, štylisticky brilantne zvládnutú analýzu diel jedného z najvýznamnejších ruských klasikov devätnásteho storočia. V súlade s názvom práce analyzuje styčné body spisovateľovho myslenia najmä s pravoslávnou vieroukou. Na konkrétnom materiále próz i denníkov ukazuje vplyv toho, čo bolo v mnohých z Dostojevského próz podstatou. Losského práca je popri nespornej materiálovej dôkladnosti, prinajmenšom nepriamo polemicky zahrotená. Môžeme ju v dobovom kontexte vnímať tiež ako rukavicu hodenú do tváre vulgárnemu materializmu marxistickej historiografie, predstavitelia, ktorého náboženský rozmer Dostojevského diel zámerne negovali. Slovenská kultúrna verejnosť tak získava možnosť pohľadu z nových perspektív. Popri tejto historickej a vývinovej hodnote má však Losského dielo, najmä vďaka pútavému spôsobu spracovania čo povedať i dnešným čitateľom.

Kniha Oživujúce vanutie Ducha Svätého je apelom k otvoreniu sa pre mocné, oživujúce pôsobenie Ducha Svätého v dnešných časoch. Autor v troch kapitolách podáva stručnú syntézu pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi počas storočí a osobitne prostredníctvom Obnovy v Duchu Svätom v priebehu 20. storočia. Pozornosť prvej kapitoly je venovaná všeobecnému pôsobeniu Ducha Svätého od prvého vyliatia na Turíce, tak, ako ho opisuje Sväté Písmo a ako sa prejavoval v živote jednotlivých kresťanov počas storočí. Druhá kapitola sa sústreďuje na pôsobenie Ducha Svätého v rámci Obnovy v Duchu Svätom, či charizmatického hnutia jednak v historickom kontexte vo svete, v Čechách a na Slovensku, a tiež poskytuje tématický prierez fenoménu Obnovy v Duchu Svätom z hľadiska jej špecifického prínosu pre život jednotlivého kresťana a Cirkvi. Poukazuje zároveň aj na možné nebezpečenstvá. V tretej kapitole autor ponúka konfrontáciu Charizmatickej obnovy z pohľadu jezuitskej spirituality.

Pojem Boha v súčasnej analytickej filozofii. Systematické objasnenie základných otázok ohľadom pojmu Boha je v súčasnosti náročná a komplexná záležitosť. Po stáročiach hľadania odpovedí na základné otázky o svete a ľudskom živote sa naakumulovali rôzne názory o Bohu, ktoré sa filozofi a teológovia pokúšali systematicky usporiadať, prehĺbiť a kriticky prehodnotiť. Ak sa im nedarilo vytvoriť ucelený myšlienkový systém, používali analógie, metafory a symboly, aby mali aspoň približné odpovede. Je lepšie mať aspoň približné vysvetlenie, ktoré je koherentné so skúsenosťou, ako nemať žiadne. V tejto monografii ide o podobný pokus, ale s tým rozdielom, že metafory a symboly sú v nej vylúčené. Posledné desaťročia filozofických diskusií, hlavne v kontexte súčasnej analytickej filozofie, umožňujú pomerne dobre objasniť tézy týkajúce sa pojmu Boha. Pri celkovom pohľade na predkladané filozofické teórie je zaujímavé a prekvapivé, čo všetko je možné povedať o Bohu na základe bežného pozorovania sveta a logického uvažovania.Ľuboš Rojka je profesorom (straordinario) filozofie na Gregorovej univerzite v Ríme so zameraním na filozofiu náboženstva a filozofiu mysle, v spolupráci s centrom Kognitívnych štúdií na Filozofickej fakulte Trnavskej univezity v Trnave. Jeho najznámejšie publikácie sa popri skúmaní Božieho jestvovania týkajú otázok súvisiacich s kresťanskou koncepciou osobných vlastností Boha, ako aj vlastností ľudskej mysle a ľudského vedomia.

Reflexe o ekologii. Anglický jezuita Robert Murray (1925), proslulý biblista, profesor patrologie a znalec syrských otců na Heythrop College v Londýně, také osobní přítel J. R. R. Tolkiena, promýšlí dílo stvoření v souvislosti s dobře „uspořádaným domem“ lidských vztahů: s ekologií živého srdce. Životní prostředí, jak je teolog pojímá, poukazuje na zakotvenost ve vztazích Stvořitele ke svému stvoření. Vše ostatní se od toho odvíjí. Autor nachází jejich stopy v kosmickém řádu, který souzní s povinnostmi člověka o tento řád pečovat. Takto biblicky zakotvené dědictví křesťanské civilizace tlumočí lidem dnešní doby.

Čitateľ drží v rukách knihu, ktorá predstavuje putovanie za slovenskými osudmi, ba ponáranie sa do hlbín jednotlivých osudov i celkového slovenského osudu (od najstarších čias po rok 1993). Jej ambíciou je ukázať, ako sa dejinné peripetie odzrkadľovali v osudoch velkých slovenských osobností, a naopak, ako tieto osobnosti vplývali na národné dejiny. Prístup autora umožnil ucelený pohľad na náš vnútorný a vonkajší vývin, ale aj na obraz našej duše a mentality.Dôraz na osobnosti - prihliadajúc i na osudy „malých“ slovenských ľudí - prináša zároveň originálny, doposiaľ chýbajúci uhol pohľadu na celý dejinný vývin slovenskosti, na jeho výšiny i nížiny. Nezamlčiava jeho tvrdé až biedne podmienky, no vidí aj jeho nezriedka pomalý, no takpovediac húževnatý, ba takmer nezadržateľný vzostup nahor. Hľadisko, ktoré kladie do popredia osudy osobností, dáva vyniknúť aj tej závažnej okolnosti, že slovenské sa dostáva pred oči histórie súčasne s kresťanským, že obrátenie sa ku Kristovi je aj prebudením národnej myšlienky. Túto spojitosť vidíme pri mnohých kľúčových slovenských osobnostiach, aj pri najvýznamnejšej slovenskej postave - Ľudovítovi Štúrovi.Z obetí, z tvorby, z nadväznosti individuálnych slovenských osobností sa odvíja slovenský národný osud, ktorý je v centre pozornosti druhej časti knihy. V nej sa stručne skúma aj priestorová stránka slovenského osudu, vybrané aspekty slovenskej národnej povahy a naše perspektívy.V závere knihy čitateľ nájde optimistické očakávanie, že nadišla naša hodina, ba vlastne táto hodina ešte len príde, pravda, ak budeme vždy ochotní vyhľadať a prejsť popod tesnú bránu a verne pokračovať po úzkej ceste, nie hovieť si v priestrannej bráne a na širokej ceste, zdanlivo neobmedzovaní, no v skutočnosti na púti do zahynutia.

Úvod a komentáre. Ďalšia knižka poľského biblistu podáva úvod do Evanjelií Marka, Matúša a Lukáša, oboznamuje s ich vznikom, s metódami skúmania, porovnáva tieto synoptické evanjeliá a podáva aj niekoľko exegeticko-teologických komentárov k vybraným textom. Knižka môže byť praktickou pomôckou pre štúdium prvých troch evanjelií.Prof. Hugolin Langkammer (1930) sa venuje exegéze a biblickej teológii. V roku 1946 vstúpil do rehole františkánov a roku 1955 bol vysvätený za kňaza. Študoval vo Vroclave a v Kłodzku (1949 - 1955) a potom v Lubline na Katolíckej univerzite (1955 - 1961), kde získal doktorát teológie. V rokoch 1963 - 1966 študoval biblistiku a orientalistiku na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. Roku 1967 nastúpil na Katedru Nového zákona na Katolíckej univerzite v Lubline. Prednášal aj na Pápežskej teologickej fakulte vo Vroclave a na Teologickej fakulte Univerzity Opolského, kde bol vedúcim Katedry biblickej homiletiky.

"Ukázalo sa, že naše prvé voľby boli hlbokou duchovnou udalosťou, vrcholnou náboženskou skúsenosťou, skúsenosťou premenenia. Vybojovali sme veľkolepé víťazstvo nad nespravodlivosťou, útlakom a zlom. Boli sme tam — ľudia, ktorí ako predmet verejnej politiky boli zámerne jeden od druhého odtrhnutí — a vyhlasovali sme, že ľudské spoločenstvo, priateľstvo, smiech, radosť, láskavosť boli pre nás ako pre jeden národ nemožné. Sme tu, pochádzame z rôznych kmeňov a hovoríme rôznymi jazykmi. Sme z odlišných kultúr a vyznávame absolútne neuveriteľné náboženstvá, ale stávame sa jedným národom. Uveril by niekto niekedy, že je to možné? Len v roku 1989 sa polícia vyhrážala, že použije ostré náboje, aby rozohnala ľudí, ktorí protestovali proti pobrežnému apartheidu. V roku 1989 boli pripravení zabíjať, aby udržali apartheid a pláže len pre belochov. A o pár rokov neskôr bol z nás národ, ktorý si zvolil za prezidenta Nelsona Mandelu. Tento muž, ktorý sa dvadsaťsedem rokov trápil vo väzení a ktorého hanobili ako teroristu, sa nakoniec stal jedným z morálnych vodcov sveta." (Desmond Tutu)"Boh vás miluje takých, akí ste Drahé Božie dieťa, v našom svete je často ťažké nezabúdať na to, že Boh nás miluje presne takých, akí sme. Boh nás nemiluje preto, lebo sme dobrí. Nie, Boh nás miluje, a bodka. Boh nás nemiluje preto, že sme milí. Nie, sme milí práve preto, lebo Boh nás miluje. Je úžasné, keď pochopíte, že ste prijatí takí, akí ste, bez ohľadu na akékoľvek úspechy. Je to také oslobodzujúce. Príliš často to pociťujeme tak, že Božia láska k nám je podmienečná, tak ako naša láska k ostatným. Radšej akoby sme mali prijať Božiu predstavu o nás, vytvorili sme si svoju predstavu o Bohu. Zatienili sme Božiu lásku a svoje životy sme zmenili na nekonečnú snahu o dokázanie vlastnej dôležitosti. Naša kultúra je kultúrou úspechu a tento postoj prenášame i do nášho vzťahu s Bohom. Pracujeme až do vyčerpania a snažíme sa urobiť dojem na každého vrátane Boha. Snažíme sa získať si Boží súhlas a prijatie. Nedokážeme uveriť, že náš vzťah s Bohom a postavenie pred ním nemajú nič spoločné s našou výkonnosťou a prácou. Ktosi povedal: „Nejestvuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby vás Boh viac miloval. " Čo je však ešte úžasnejšie, nejestvuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby vás Boh miloval menej — absolútne nič, pretože Boh vás už miluje a bude vás milovať navždy. Raz na začiatku šesťdesiatych rokov som šiel na záhradnú slávnosť v Anglicku. Neviem prečo, ale mali sme si zaplatiť za čaj, ktorý sme pili. Ponúkol som sa, že zaplatím aj za známeho, ktorého som tam stretol. Mohol povedať: „Nie, ďakujem" a ja by som to pochopil. Ale skoro som odpadol, keď mi odpovedal: „Nie, nenechám sa vydržiavať. " Dobre teda, už nikdy viac. Akoby sme neboli všetci vydržiavaní. Nielen tými všetkými, ktorých láskavosť a dary nám umožnili stať sa tým, čím sme, ale tiež milosťou a darmi, ktoré nám dal Boh." (Desmond Tutu)

Nová interpretácia. Viera patrí k tým nespočetným výsadám v živote, v prospech ktorých možno síce uviesť celý rad dôvodov, ale ktoré nakoniec – rovnako ako dar zázračnej záchrany, priateľstva, intuície či života – nemožno vysvetliť. Tento zázrak vyráža človeku dych. Nenachádza naň slová; od údivu stráca reč. V plnom rozsahu sa to týka toho, čo sa v tomto svete podliehajúcom smrti nikdy predtým neudialo, totiž Ježišovho zmŕtvychvstania.V biblických svedectvách ešte doznieva chvenie úsilia nájsť slová pre túto skutočnosť. Ako prvé u Pavla stojí slovo „zjavenie", po ktorom nasledoval pojem „povýšenie". Až pri treťom pokuse sa objavuje slovo „zmŕtvychvstanie", ktoré sa nakoniec všeobecne presadilo. Odvtedy bol ľudský jazyk obohatený o výraz, ktorý ako nijaký iný nesie so sebou stigmu toho, v čo nemožno dúfať a čo ani nemožno vymyslieť a pochopiť, a ktorý sa jedinečným spôsobom stal nositeľom našich najvznešenejších túžob a nádejí.

Kresťanské ideály a perspektívy pre starý kontinent. Debaty o bioetikeOtázky spojené s prítomnosťou kríža v triedeDilema medzi vierou a rozumomVyhliadky spoločenského bohatstva dnes a obavy z chudoby zajtraSpory o nových rodinách, pohlaví a adopciiBudúcnosť ekumenizmu a európskej civilizácieAldo Giordano, generálny tajomník Rady európskych biskupských konferencii, v knihe Iná Európa je možná ponúka čitateľom diskusiu o starom kontinente plnom nádejí v čase vízii a odvážny výklad o budúcnosti Európy, v ktorej by sa nikto nemusel hanbiť nazývať kresťanom.

Porozumenie človeka z hľadiska "filozofie večnosti". Cieľom práce je uviesť čitateľa do základných tém a problémov filozofickej antropológie. Je spracovaná ako učebnica určená najmä študentom filozofie a filozofických disciplín.

Literárna pozostalosť tohto člena františkánskeho rádu a pozoruhodného predstaviteľa záverečnej vrcholnej fázy slovenského literárneho baroka kladie slovenskej literárnej vede a kultúrnej histórii veľa dosiaľ nezodpovedaných otázok, na ktoré by sme mali hľadať tvorivo otvorené odpovede.V tomto zborníku ponúkame čitateľom texty prednášok, ktoré odzneli v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave na seminári, ktorý v spolupráci so Slovenskou literárnovednou spolonosou pri SAV pripravilo oddelenie dejín staršej slovenskej literatúry ÚSlL SAV.Pozornosť jednotlivých autorov sa sústredila predovšetkým na menej známe, resp. zatiaľ nedostatočne reflektované Gavlovičove texty, ale i na dlhodobo neobjasňované problémy súvisiace s vydávaním jeho diela.

Martin Šafárik sa narodil 14. februára 1983 v Bratislave. V rokoch 1997 - 2002 študoval operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, v rokoch 2003 - 2012 súkromne študoval maľbu u akad. mal. Pavla Potočka a v rokoch 2002 - 2009 absolvoval štúdium na Teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.V súčasnosti je administrátorom farnosti Borský Svätý Jur a venuje sa aj komornej maľbe. Je iniciátorom početných charitatívnych a kultúrnych podujatí. Je členom Spolku výtvarníkov Slovenska a za sebou má samostatné výstavy v Bratislave, Prahe, Luxemburgu, Sydney, New Yorku, Detroite, Mississauge, Miláne, Paríži, Viedni, Madride, Toronte a Ríme.

„Istotne je nemožné hovoriť o Bohu bez toho, aby sa do jeho svetla neprimiešalo mnoho z nášho tieňa. Je potrebné vedieť aspoň to, že limity nášho myslenia a reči v ňom nenájdeme. Vždy stojí pomimo aj tých najvznešenejších predstáv a toho najdokonalejšieho jazyka. Snažili sme sa teda ukázať, čím Boh nie je, aby sme aspoň niektorým pomohli vytušiť, čím je.“ Maurice Zundel situuje kresťanské posolstvo do vnútornej perspektívy, ktorá odhaľuje jeho vzťah k duchovnému životu. Vnútorné evanjelium pozostáva z príhovorov, ktoré vysielalo Rádio Luxemburg v roku 1935. Francúzska akadémia ich autorovi v roku 1938 udelila Prix Juteau-Duvigneaux za diela L’Évangile intérieur a Le Poème de la sainte liturgie. Maurice Zundel (1897 – 1975), švajčiarsky katolícky kňaz, teológ, básnik a mystik. Narodil sa 21. januára 1897 v Neuchâteli. Pre kňazské povolanie sa definitívne rozhodol už ako 15-ročný. Študoval v Neuchâteli, v opátstve Einsiedeln a vo Fribourgu, kde bol v roku 1919 vysvätený na kňaza. Keďže ho jeho biskup Marius Besson považoval za príliš originálneho, nezveril mu žiadnu kňazskú službu. V roku 1927 Zundel obhájil na Pápežskej univerzite svätého Tomáša dizertačnú prácu pod vedením Reginalda Garrigou-Lagrangea L’Influence du nominalisme sur la pensée chrétienne a získal doktorát. Žil vo Francúzsku, Anglicku a v Káhire. Domov sa vrátil až po smrti svojho diecézneho biskupa v roku 1946 a bol vymenovaný za pomocného kňaza v Lausanne, kde pôsobil až do svojej smrti 10. augusta 1975. V roku 1972 ho pozval do Vatikánu pápež Pavol VI., ktorý ho považoval za „mystického a básnického génia“, aby viedol pôstne rekolekcie. Maurice Zundel po sebe zanechal rozsiahle dielo, ktoré pozostáva z približne tridsiatich kníh, ako aj z mnohých článkov a prednášok.

Ako vznikla deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky k storočnici založenia Slovenskej ligy v Amerike je 59. publikácia z edície Linea recta brevissima - Priamo najbližšie k pravde.

Memoriae. Memoáre vyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici v rokoch 1939 – 1945 približujú jeden úsek slovenskej diplomatickej histórie a osvetľujú mnohé dobové udalosti a súvislosti. Ide o prácu vysokej historickej ceny, ktorej čas nijako neubral, ale skôr pridal na hodnote. Osobitne, ak je ich vydanie obohatené o štúdie popredných súčasných historikov k danej problematike a rozsiahlu dokumentografickú prílohu. Kniha má tak predpoklady osloviť odborníkov špecializujúcich sa na danú problematiku, ale aj širšiu verejnosť, keďže je napísaná čítavým žurnalisticko - popisným spôsobom, v ktorom bol autor vynikajúcim majstrom.

Ako progresívna ideológia ohrozuje našu slobodu prejavu. René Pfister vo svojej knihe Pozor na každé slovo kriticky analyzuje, ako moderné progresívne hnutia môžu paradoxne ohrozovať slobodu prejavu. Autor poukazuje na to, že snahy o politickú korektnosť a ochranu menšín často vedú k cenzúre a obmedzovaniu otvorenej diskusie. Pfister ilustruje, ako sa dobre mienené iniciatívy môžu premeniť na nástroje potláčania odlišných názorov a slobodného vyjadrenia. Kniha obsahuje množstvo príkladov zo súčasného spoločenského a politického života, ktoré demonštrujú tento nový trend. Autor skúma, ako sa tlak na zmenu jazyka a správania premieta do obmedzovania akademických a verejných diskusií. Varuje pred nebezpečenstvami, ktoré prináša presadzovanie jedného "správneho" pohľadu na úkor plurality názorov. Kniha sa venuje aj historickým príkladom, kde snaha o utopické ideály viedla k totalitným praktikám a potláčaniu slobôd. Pfister zdôrazňuje, že skutočná sloboda prejavu zahŕňa aj právo na nesúhlas a možnosť kritizovať prevládajúce normy. Pozor na každé slovo je výzvou k zamysleniu sa nad tým, ako dosiahnuť rovnováhu medzi ochranou menšín a zachovaním základných slobôd. Kniha René Pfistera je dôležitým príspevkom do diskusie o hraniciach slobody prejavu v modernej spoločnosti a jej budúcnosti.

27 pútavých príbehov z dejín Slovenska. Vedeli ste, že: Marcus Aurelius písal svoje najznámejšie dielo na území Slovenska?Svätopluk neprehral ani jednu vojnu?slovenský arcibiskup zachránil Viedeň pred Turkami?slovenský maršal dobyl Berlín?Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dlhšie ako Budapešť?SNP bolo druhé najväčšie povstanie v tyle nemeckého Wehrmachtu?Ponorte sa do 27 pútavých príbehov z dejín Slovenska. Spoznajte osobnosti a udalosti našej histórie, o ktorých ste možno doteraz počuli iba veľmi málo a zistíte, že sme oveľa zdravší, silnejší a životaschopnejší, než o nás hovoria.V každej knihe sa nachádza malý, originálny darček.Kniha, ktorú autor napísal pre svoju dvadsaťročnú dcéru, môže zaujať všetkých, ktorí hľadajú darček pre mladého čitateľa.Popri pútavo napísaných príbehoch autor na záver knihy sumarizuje dejinné skúsenosti do niekoľkých princípov, ktoré pomáhajú čitateľovi pochopiť slovenskú prítomnosť a rozmýšľať o budúcnosti Slovenska.Môžete s autorom súhlasiť alebo aj nesúhlasiť, ale tento titul sa vám oplatí prečítať.O autorovi:Milan Krajniak sa narodil v roku 1973 v Bojniciach. Je autorom niekoľkých knižných titulov, pričom jeho kniha Banda zlodejov sa stala v roku 2015 bestsellerom. V období rokov 2020 až 2023 bol ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny.

Úcta k Eucharistii v umeleckom diele Dariny Gladišovej je publikácia, ktorá sa snaží prispieť k hlbšiemu pochopeniu významu Eucharistie a úcty, ktorá jej je v Katolíckej cirkvi prejavovaná.Umelecká tvorba súčasnej slovenskej akademickej maliarky Dariny Gladišovej je charakteristická kresťanskou tematikou s dôrazom na Eucharistiu. Medzi dielami s námetom Eucharistie vyniká cyklus šiestich obrazov s názvom Corpus Christi - Telo Kristovo. Obrazy sú nainštalované vo františkánskom kláštore v Bratislave.Monografia rozoberá život a tvorbu maliarky Dariny Gladišovej, spiritualitu jej diel i vlastného života, a následne sa snaží teologicky interpretovať spomenutých šesť veľkoplošných kompozícii s názvom Corpus Christi. Interpretácia čerpá z bibliografie svätého Jána Pavla II. a z Františkánskych prameňov, ktoré maliarku značne inšpirovali. Autorom knihy je slovenský rímskokatolícky kňaz Ján Zoričák, ktorý s Darinou Gladišovou viedol osobné rozhovory.

pastoračné analýzy a výzvy. Jedna zo základných služieb Cirkvi, v každej dobe a aj v tej súčasnej, je zameraná na ohlasovanie radostnej zvesti všetkým ľuďom. Ako hovorí svätý apoštol Pavol: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásať‘ (porov. 1 Kor 9,16).Misie sú prednostná služba, ktorú môže Cirkev preukázať každému človekovi, a celému dnešnému svetu a v tomto zmysle aj rómskemu národu. Rómovia žijú medzi nami a preto je dôležité usilovať sa ponúknuť im radostnú zvesť primeraným spôsobom. Je to výzva predovšetkým pre kňazov, rehoľníkov, ale i laikov, ktorí túžia slúžiť tomuto národu, ale samozrejme je to úloha aj každého veriaceho kresťana, ktorý by mal mať v sebe túžbu svoju vieru odovzdávať ďalej - slovom i príkladom. Aby naša služba medzi Rómami bola čo najefektívnejšia, je dôležité pokúsiť sa poznávať ich špecifiká, aby sa tak na jednej strane dosiahlo odovzdávanie viery primeraným spôsobom, ale na druhej strane prišlo k prekonávaniu bariér, ktoré medzi nimi a majoritou neraz narastajú.Našou úprimnou snahou má byť úsilie o ich všestrannú integráciu, ale v tom duchu, ako to chápe, a v Smerniciach pre pastoráciu Rómov aj popisuje, Katolícka cirkev: „Integráciu treba bezpodmienečne podporiť, pričom má smerovať k plnému začleneniu rómskeho života a rómskych tradícií do celku ostatných kultúr, zároveň s rešpektovaním toho, čo je jej vlastné. Rozhodne však treba odmietnuť pokusy o asimiláciu vedúcu k zničeniu rómskej kultúry tým, že sa rozpustí vo väčšinovej kultúre“ (SPPR53). Niekedy môže byť aj toto dôležitým problémom pre rómsky národ, ktorý chápe snahu majority o ich integráciu ako snahu o zničenie ich kultúry, národa, tradícií a pod. Našou snahou má byt’ pozdvihnutie a očistenie ich kultúry k plnšej dokonalosti a nie jej zničenie. Aj na náboženskom poli nám má ísť predovšetkým o očistenie všetkého, čo nie je zlučiteľné s katolíckou vierou - tu sa dostávame predovšetkým do oblasti povier a nesprávneho morálneho konania, ktoré je v rozpore s desatorom Božích prikázaní.Preto autori predkladanej vedeckej monografie v teoretickej časti ponúkajú čitateľom možnosť nahliadnuť do niektorých špecifík rómskej religiozity a morálky, ako aj do dejín rómskeho národa a sumarizujú aj úsilie Katolíckej cirkvi v pastorácii Rómov. Poznanie týchto skutočností môže byť veľkou pomocou pri zefektívnení pastoračnej služby medzi Rómami.V empirickej časti prostredníctvom kvalitatívneho výskumu uskutočneného dotazníkovou formou, si za hlavný cieľ autori zvolili snahu získať podnety od kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí v rómskych komunitách slúžia, aby sa oni pokúsili zosumarizovať čo vnímajú ako dôležité pre účinnú pastoračnú službu. Možnosť vyjadriť sa dostali aj samotní Rómovia - aké majú oni očakávania od svojich kňazov v pastoračnej službe. Výsledky dotazníkov sú opísané v závere empirickej časti.V prílohe sa ešte nachádzajú postrehy kňaza Martina Majdu a sestry Silvie Zábavovej CJ z ich pastoračnej služby a taktiež základné modlitby v rómskom jazyku a obrázky rómskych blahoslavených, ktoré môžu pomôcť pastoračným pracovníkom pri vyučovaní náboženstva, alebo pri rôznych stretnutiach, kedy by sa dali tieto modlitby a obrázky vhodne použiť.

Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”/1/Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom.Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života.Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi.Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe.Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.

Cesta k spáse. Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 3 hodiny 23 minút V každej dobe kresťania čelia veľkému pokušeniu upustiť z radikálnosti evanjelia a prispôsobiť svoj život podľa ducha doby, v ktorej žijú. Niet tomu čo vyčítať, pokiaľ toto prispôsobenie sa svetu nedeformuje vzťah s Kristom a nelimituje ho k minimálnemu formalizmu. Uvažovanie nad učením svätého Teofana Zatvornika vedie k obnoveniu alebo skôr nadobudnutiu správneho duchovného zápalu, k odstráneniu povrchného vnímania duchovného života a k sprevádzaniu na ceste, ktorá vedie k hlbokej jednote s Bohom.

„Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: «... sveta viditeľného i neviditeľného» (KKC 325). Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré obklopujú Boha (porov.: KKC 326).

Úvahy o zákonitostiach hmotnej a duchovnej skutočnosti okolo nás. Štefan Markuš je slovenský fyzik, diplomat, publicista a kresťanský intelektuál. Je autorom textov, ktoré sú odborne erudované, obsahovo bohaté, inšpiratívne, pútavé, no najmä osobne a autorsky dôveryhodné. Jeho spisovateľská aktivita v sebe zahŕňa oblasť vedy, politiku i filozofiu.Výnimočná kniha na slovenskom trhu Cesty k realite, ktorej je autorom, otvára výhľad do zaujímavého sveta epistemológie. Prvá časť eseje s názvom Cesty k hmotnej realite obsahuje rôzne myšlienky a úvahy o tej stránke reality univerza, ktorou sa zaoberajú prírodné vedy. Oboznamuje s pojmami hmotná a vedou merateľná objektívna skutočnosť. Druhá časť eseje má názov Cesta k duchovnej realite a snaží sa hľadať odpovede na otázky, ktoré nemôže zodpovedať žiadny vedec, či už fyzik, matematik, chemik alebo biológ. Rozoberá realitu duchovna a zasadzuje ho do rôznych kontextov.

Číta: David Bouma Celkový čas: 4 hodiny 38 minút Nové a neotřelé pohledy na věrouku a moderní katechezi katolické církve: přesně to nabízí cyklus pořadů, ve kterém se doktor teologie David Bouma zabývá také otázkou, čemu u nás lidé věří a proč. Z čeho vychází učení církve? Co to vlastně církev je a jak tento pojem máme správně chápat? I tomu se věnuje seriál O katechezi od Adama.

Publikácia predstavuje podrobné dejiny nitrianskeho biskupstva a jeho čelných funkcionárov. Vyšla len raz v latinskom jazyku v obmedzenom náklade. Vurumove dielo je obzvlášť zaujímavé, keďže v mnohých prípadoch autor čerpal z písomných i knižných podkladov, ktoré dnes už nie sú k dispozícii. Autor mimoriadne precízne opisuje počiatky nitrianskeho biskupstva a kladie ich do obdobia sťahovania národov na rozhranie 3. a 4. storočia nášho letopočtu. Najskorší rok, ktorý sa v texte uvádza, je 396 a 407. Kniha je úžasným svedectvom našej minulosti, ozdobou každej knižnice.