Beletria

Turbulentný príbeh o tom, že nie každú búrku možno predvídať.Na pokojný život vlastne nemáme čas. Keď si okolo tridsiatky upraceme svoje vzťahy, náš život už nemá veľké výkyvy a všetko vyzerá pokojné, prichádza facka od rodičov. Zachytí ich kríza stredného veku, syndróm prázdneho hniezda a my musíme zachraňovať to, o čo sme sa celý život opierali. Ich vzťah.Martina, tridsaťjedenročná hlavná hrdinka knižky, to má o to ťažšie, že sama nemá vo svojich vzťahoch celkom jasno. Lebo to, čo by chcela ona, ten druhý odmieta. Ale ona to – popri „záchrane“ iných vzťahov – jediná nevidí.

9. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 8 hodín 54 minút Po udalostiach v Plzni Bohdan Jaroš prestal veriť, že sa ešte niekedy stretne so Steinom a Barbaričom. Na vlastnú päsť putuje po Českej ceste, ktorá spája Prahu s Budínom, pričom sa živí ako nájomný kat a lovec zločincov. V Trnave si ho predvolá gróf Stanislav Thurzo, ktorý pátra po veliteľovi svojho husárskeho pluku. Kapitána Galoviča naposledy videli v spoločnosti krásnej neviestky a spolu s ním sa stratilo aj päťsto zlatých z výkupného za zajatého tureckého dôstojníka.Jaroš prijme úlohu a pustí sa do hľadania, hoci tuší, že kapitán už nie je medzi živými. Seržant sám sa čoskoro ocitne v ohrození, keď mu cestu skrížia zlodeji dobytka, zradní hajdúsi, zbehnutí žoldnieri či lovci otrokov.

8. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 13 hodín 25 minút Kapitán Stein a notár Barbarič vyšetrujú zločin v kremnickej mincovni.Horúce leto roku 1601. V kremnickej mincovni, kde z drahých kovov vyťažených v uhorských banských mestách razia najlepšie dukáty, toliare či groše v celej ríši, došlo k vážnemu incidentu - z pokladnice zamknutej na tri zámky zmizli razidlá. Nevysvetliteľný zločin si žiada skúseného vyšetrovateľa, komorský gróf preto do zlatého mesta vyšle notára Barbariča. Štiavničan dúfa v rýchle vyriešenie záhady, lenže ku krádeži želiez pribudne lúpež mincí zo zásielky stráženej chýrečnými striebornými jazdcami a vzápätí aj prvá vražda. Na dôvažok Barbariča vyhľadajú kapitán Stein a seržant Jaroš a ich prítomnosť celý prípad ešte viac skomplikuje.

7. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 16 hodín 11 minút Kapitán Stein a notár Barbarič pátrajú po diabolskom vrahovi v Plzni V Prahe vyčíňa mor a cisár Rudolf II. sa aj s celým dvorom presťahoval do Plzne. Povesť tohto mravopočestného, panovníkovi oddaného mesta však ohrozuje séria zločinov. Najprv sa záhadne stratí synovec ruského vyslanca Vlasjeva, ktorý prišiel vyjednávať v mene cára Godunova. Pod hrozbou škandálu radnica poverí hajtmana Leopolda Steina, aby mladíka našiel. Prípad je však zložitejší a stopy vedú k vysokopostaveným osobám, hajtman teda požiada o pomoc svojho brata, chýrneho vyšetrovateľa Joachima Steina. Kapitán prichádza do Plzne so seržantom Jarošom po boku. V meste ich však čakajú hrozné správy a rozbieha sa nebezpečné pátranie, v ktorom nechýbajú umučení anjeli, tajné bratstvo zhýralých kacírov, dvojtvárni alchymisti, vražední špióni a démon, čo loví duše v labyrinte podzemných chodieb pod Plzňou.

6. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 9 hodín 14 minút Juraj Červenák prináša už šiestu knihu z cyklu historických detektívok zasadených do čias protitureckých vojen na sklonku 16. storočia. Joachim Stein zimuje na hrade Strieborná skala. Pokojné Vianoce s rodinou však zatieni potýčka so zločineckým podsvetím v neďalekom meste Trutnov. Vzápätí kapitána poprosí o pomoc bohatá šľachtičná Beatrix Zilvárová, ktorej milovaný synovec a dedič Adam zmizol počas poľovačky.Kým Stein s verným pobočníkom Jarošom zisťujú, či šlo o únos a kto za ním stojí, priamo v uliciach Trutnova dôjde k brutálnej vražde váženého mešťana.Aby rozmotali záhady, ktoré sú možno prepojené, kapitán Stein a seržant Jaroš sa musia vybrať až do strašidelného lesa v Krkonošiach a bojovať tam o holý život. Navyše v Steinovi narastá obava, že by nebezpečenstvo mohlo hroziť aj jeho najbližším

5. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 7 hodín 51 minút Notár Barbarič rieši záhadný zločin na hrade lúpežných rytierov.Hrad na hore Sitno oddávna stráži cestu k bohatým banským mestám. Na jeseň roku 1599 je kvôli tureckej hrozbe dobre vyzbrojený, s početnou posádkou.Napriek tomu sa z neho stratí kastelánova dcéra. Zmizne uprostred noci, bez jedinej stopy. Zúfalý hradný správca prosí o pomoc notára Barbariča z neďalekej Štiavnice. Barbarič tentoraz na vlastnú päsť čelí záhade, ktorá zdanlivo nemá riešenie. Šlo o útek, o únos či dokonca vraždu?Situáciu komplikuje fakt, že na Sitne našla útočisko manželka veľmoža Illésházyho, vraj najbohatšia a najmocnejšia žena v kráľovstve. Navyše Barbarič netuší, že hrad má ešte jedného, tajného obyvateľa, o ktorom nikto nesmie vedieť.Do zložitého prípadu sa postupne vplieta krvavá minulosť hradu a sitnianske povesti o zakliatom podzemnom vojsku, o krutých lúpežných rytieroch, o duchoch a zbojníckych pokladoch.Poradí si Barbarič aj bez pomoci Steina a Jaroša?

Číta: Ivo Gogál Celkový čas: 3 hodiny 14 minút Aktualizované vydanie románu Zvieracia farma je politickou satirou na revolúciu, ktorá sa vymkla z rúk.Zvieratá sa zbavia nadvlády nenávidených ľudí a zavedú si svoj vlastný režim, v ktorom si všetci majú byť rovní. Z nádherných ideálov revolúcie sa však postupne stáva nočná mora.Prasce sa zmocnili koryta, a teda aj vlády, postupne si začali prispôsobovať zákony a legendárny slogan sa čoskoro mení na "Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie".Aby sa prasce udržali pri moci, zavedú teror, šíria strach a hrôzu, poštvú proti sebe zvieratá, zavedú kasty.„Múdra, súcitná a osvetľujúca bájka pre našu dobu.“— The New York Times„Orwellova satira je dostatočne široká, dômyselne koncipovaná a nádherne napísaná.“— San Francisco Chronicle„Zostáva našou skvelou satirou na temnejšej tvári modernej histórie.“*— Malcolm Bradbury

8. diel. Kapitán Stein a notár Barbarič vyšetrujú zločin v kremnickej mincovniHorúce leto roku 1601. V kremnickej mincovni, kde z drahých kovov vyťažených v uhorských banských mestách razia najlepšie dukáty, toliare či groše v celej ríši, došlo k vážnemu incidentu – z pokladnice zamknutej na tri zámky zmizli razidlá. Nevysvetliteľný zločin si žiada skúseného vyšetrovateľa, komorský gróf preto do zlatého mesta vyšle notára Barbariča. Štiavničan dúfa v rýchle vyriešenie záhady, lenže ku krádeži želiez pribudne lúpež mincí zo zásielky stráženej chýrečnými striebornými jazdcami a vzápätí aj prvá vražda. Na dôvažok Barbariča vyhľadajú kapitán Stein a seržant Jaroš a ich prítomnosť celý prípad ešte viac skomplikuje.

7. diel. Kapitán Stein a notár Barbarič pátrajú po diabolskom vrahovi v Plzni V Prahe vyčíňa mor a cisár Rudolf II. sa aj s celým dvorom presťahoval do Plzne. Povesť tohto mravopočestného, panovníkovi oddaného mesta však ohrozuje séria zločinov. Najprv sa záhadne stratí synovec ruského vyslanca Vlasjeva, ktorý prišiel vyjednávať v mene cára Godunova. Pod hrozbou škandálu radnica poverí hajtmana Leopolda Steina, aby mladíka našiel. Prípad je však zložitejší a stopy vedú k vysokopostaveným osobám, hajtman teda požiada o pomoc svojho brata, chýrneho vyšetrovateľa Joachima Steina. Kapitán prichádza do Plzne so seržantom Jarošom po boku. V meste ich však čakajú hrozné správy a rozbieha sa nebezpečné pátranie, v ktorom nechýbajú umučení anjeli, tajné bratstvo zhýralých kacírov, dvojtvárni alchymisti, vražední špióni a démon, čo loví duše v labyrinte podzemných chodieb pod Plzňou.

6. diel. Kapitán Stein a pavučina zločinov v dračom meste a zakliatych horáchJuraj Červenák prináša už šiestu knihu z cyklu historických detektívok zasadených do čias protitureckých vojen na sklonku 16. storočia. Joachim Stein zimuje na hrade Strieborná skala. Pokojné Vianoce s rodinou však zatieni potýčka so zločineckým podsvetím v neďalekom meste Trutnov. Vzápätí kapitána poprosí o pomoc bohatá šľachtičná Beatrix Zilvárová, ktorej milovaný synovec a dedič Adam zmizol počas poľovačky. Kým Stein s verným pobočníkom Jarošom zisťujú, či šlo o únos a kto za ním stojí, priamo v uliciach Trutnova dôjde k brutálnej vražde váženého mešťana. Aby rozmotali záhady, ktoré sú možno prepojené, kapitán Stein a seržant Jaroš sa musia vybrať až do strašidelného lesa v Krkonošiach a bojovať tam o holý život. Navyše v Steinovi narastá obava, že by nebezpečenstvo mohlo hroziť aj jeho najbližším.

3. diel. V tvorbe Jany Pronskej, kráľovnej slovenskej historickej romance, patrí výnimočné miesto fantazijnému románu Kliatba a jeho pokračovaniu Jorga. Vo svojej najnovšej knihe Princezná z Izmiru sa autorka opäť vracia do magického sveta štyroch nesmrteľných bratov a ponúka nám strhujúci príbeh Jorginej dcéry Joryny, poslednej z rodu ochrankýň.Joryna vyrastá obklopená láskou v nádhernom paláci v Izmire. Jej moc však stále rastie a s ňou aj obavy blízkych, že jedného dňa ju nebude vedieť ovládnuť a zničí všetko, čo miluje. Bez pomoci čarodejnice Solveig je dievčina odkázaná sama na seba. Keď sa napokon Solveig Joryne zjaví a požiada ju, aby odišla z Izmiru, mladá princezná ju nasleduje na loď, ktorej velí obávaný inkvizítor. Jorynu muž s uhrančivými očami neodolateľne priťahuje, no uvedomuje si, že mu nesmie prezradiť, kým v skutočnosti je.Tretí z prekliatych bratov Vlad bol za svoje činy na stovky rokov uväznený v podzemí, odkiaľ ho vyslobodil až mladý kňaz, ktorý sa neskôr s jeho pomocou stal biskupom. Vlad uveril, že ho prekliala čarodejnica, a na dlhé roky sa stal neľútostným lovcom bosoriek.Pri návrate z výpravy do Svätej zeme sa na palubu Vladovej lode dostane krásna princezná a na prvý pohľad ho očarí. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú na ceste do Uhorska, preveria nielen charakter a odvahu Vlada a Joryny, ale aj city, čo im navzdory všetkému vzklíčili v srdci. Bude aj tentoraz láska mocnejšia než stará mágia?

1. diel. Kráľovná slovenskej historickej romance ponúkla v roku 2013 svojim čitateľom skutočnú lahôdku: strhujúci fantazijný príbeh opradený tajomstvom, v ktorom však nechýba láska, horúca vášeň a podlé intrigy. Tento úspešný román vám prinášame v novom vydaní. Pred mnohými stáročiami Markus Berzevič s pomocou čarodejnice Solveig chladnokrvne obetoval snúbenicu Aniku, aby zachránil svojich ľudí pred dobyvateľmi. Zúfalá Anikina matka prekliala Markusa, odsúdiac ho na večný život. Solveig v snahe zmierniť kliatbu darovala Markusovi strážkyňu a jej potomkyne, ktorých poslaním je chrániť ho a zároveň hľadať spôsob, ako kliatbu zlomiť. Každý pokus sa však skončí neúspechom a Markus stráca aj poslednú iskierku nádeje, až kým na Čierny hrad osud nezaveje krásnu Verenu z Orlay. Verena je výnimočná žena – jej srdce je dosť veľké a myseľ dosť slobodná, aby prijala neuveriteľnú pravdu o tajomnom hradnom pánovi, ktorý v nej rozdúcha plamene vášne a čistého citu. Bude však jej láska dosť silná, aby Markus uveril v zázrak a konečne sa dočkal odpustenia?

Zbierka poviedok.Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. V antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté.V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji.Vitajte v Antikvariáte!

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia."Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..."

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle...Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008.Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII Ю. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta.

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť.Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010.Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný.Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu svetaTimo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa.A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy)"Detektív Földvári o detektívkachDo hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Besednice. "Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: všeobecné úvahy, náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.(Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo.Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka.Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov."Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá?„Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi?„Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie?„Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy?„V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“Čím vás to prostredie najviac inšpiruje?„Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007

Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy.Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom.Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Novela zo súčasného Berlína nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho - na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote - o živote dandyho...

Vydarená satira na slovenský nacionalizmus. Novinárka a spisovateľka Daniela Kapitáňová (nar. 1956) si vymyslela neobvyklé literárne alter ego: zakrpateného, duševne zaostalého zberača kartónov Samka Táleho zo slovenského pohraničného mesta Komárno. Samko miluje svoje mesto a nadáva na "cudzích" - čiže predovšetkým na Židov, Maďarov a Čechov. To, že sa sám občas stáva terčom posmechu obyvateľov mesta už nepokladá za tak zábavné."Kniha o cintoríne" je jeho vlastný literárny výtvor a vlastne sa skladá z dvoch "kníh". Začína sa krátkym textom, ktorý detsky naivne hlása: "Cintorín má dva vchody. Jedným prichádzajú ľudia a druhým mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, ktorí zomreli." Potom nasleduje samotný román, ktorý síce s cintorínom nemá nič spoločné, no napriek tomu má názov "Druhá kniha o cintoríne". Samko sa do ňom púšťa do dlhej tirády o známych a priateľoch, ktorí svoju prekérnu existenciu utápajú v alkohole, alebo si ju robia znesiteľnejšou erotickými eskapádami. Samkovo rozprávanie, pospájané len voľnými asociáciami, odzrkadľuje infantilné vedomie rozprávača. V tomto nekonvenčnom kompozičnom princípe spočíva pôvab Kapitáňovej textu: tým, že sa Samko Tále nielen necháva ľahko ovplyvniť a nekriticky opakuje nacionalistické heslá svojho okolia, nepredstavuje len patologický izolovaný prípad, ale stáva sa odrazom slovenskej spoločnosti v satirickom krivom zrkadle. Práve táto groteskná nadsádzka rozprávača v prvej osobe však z neho robí sympatickú postavu: Samko Tále vysvetľuje svojim čitateľom sociálny mikrokozmos mesta Komárno bez toho, aby mu sám rozumel. Nie je páchateľom, ale obeťou, ktorá si však nie je vedomá vlastnej slepoty. Kapitáňová majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom. (Ulrich M. Schmid, 24.11.2010, Neue Zürcher Zeitung)

Autorka bestselleru Samko Tále: Kniha o cintoríne, opäť prichádza s excelentným príbehom, ktorému samozrejme nechýba štipka humoru a fantázie. Daniela Kapitáňová tentoraz siahla po detektívnom žánri. Dej situovala do prostredia súkromnej televíznej spoločnosti, ktorá pripravuje reality šou. Nejde o drsný, krvilačný príbeh, typický pre moderné prózy napísané pod inonárodným vplyvom, ale o pútavé čítanie blízke ľuďom akejkoľvek vekovej kategórie.

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižnú revue odpovedal na otázku: "Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce?" "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázky a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivených literárnych kritičiek."

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou.Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková:Sylvia Pálková: "Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo?"Pavol Rankov: "V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca."Sylvia Pálková: "V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže?"Pavol Rankov: "Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť."Sylvia Pálková: "Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania?"Pavol Rankov: "Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii."Sylvia Pálková: "Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo?"Pavol Rankov: "Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena."

Kniha Buchty švabachom, nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. je debutom, ktorým sa autorka snaží poviedku posunúť niekam inam. Do metropol, do eseje, do teórie.Zuska Kepplová (1982) je rodáčka z Bratislavy, kde absolvovala Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Pokračuje na doktorandskom štúdiu Comparative Gender Studies v Budapešti. V Poviedke 2005 zvíťazila s Baladičkou o víkende.

Liam je sirota. Celý svoj doterajší život prežil v sirotinci a na svojich rodičov nemá žiadne spomienky. Jedného dňa sa rozhodne opustiť jediné miesto, ktoré pozná a vydáva sa hľadať svoju minulosť do Eranie. Jeho pátranie ho zavedie na nečakané miesta, až spadne rovno doprostred diania vo vojne so znepriateleným Meridianom.

Príbeh Lukáša, ktorý sa dozvedá, že otec nie je jeho otec, dieťa nie je jeho dieťa a začína rozmýšľať, či sa vlastne ešte oplatí žiť. Opustí úplne všetkých a všetko, aby sa aj vďaka alkoholu dostal na úplné dno vlastnej existencie. Odrazí sa od neho?Akosi často strácame PIN kód od vlastného vnútra. Akosi často kladieme na polozborený oltár nádeje ohryzené rebrá obety. Vytrvalo. Až na dno. Do poslednej bunky nervu. Po samotný akt brieždenia... A ja sa pýtam, či nám Boh nedal slnko...

Silne emocionálny príbeh ženy, ktorá v návale pnutia života ukončila všetko "slovenské" a v znamení hesla, že zmena je nádej, sa vybrala do Írska zarobiť, ale hlavne nájsť samu seba. Typický žensky napísaný román autorky z Košíc rozpráva o všetkom čo ju stretlo a neminulo na jej životnej púti sebapoznávania - láska k zadanému mužovi, potrat, všemožné druhy citového upírstva a príkoria zo strany zamestnávateľov. Autorka pútavo približuje typický írsky naturel, ako aj drsnú írsku prírodu a formou autobiografického vyznania s hlbokým citom popisuje, ako sa s ním ona i jej slovenské kamarátky popasovali. S témou sa vysporiadava z hĺbky milujúcej duše, uvedomujúc si pritom, že často upadá do tragikomickej polohy. Dokáže sa v ďalekom upršanom a zelenom Írsku vymaniť z metastáz zakázanej lásky, kvôli ktorej opustila domov?Števa Opremčáková je jednou z tých, ktorá odmieta žiť opatrne a s dôsledkami životných sált sa vysporiadava rovnako kaskadérsky. Bola autorkou projektu azylového domu pre bezdomovcov a potom aj sociálnej kliniky pre týrané matky s deťmi. Tieto projekty navzdory odporcom, za podpory pražskej Armády spásy a Nadácie dobrej vôle Oľgy Havlovej, uviedla v Košiciach aj odvážne do života.

Obľúbená prievidzká autorka ženských románov Lenka Gahérová prichádza so svojou piatou knihou, ktorá sa určite stane hrdou pokračovateľkou dobre predajného románu Čas nových nádejí či titulu Tiene minulosti. Už ste sa s ňou stretli? S mrchou, ktorá sa vám pletie do života, omotá ho pavučinami ohovárania, lží, výmyslov, nenávisti a žiarlivosti? Až máte pocit, že na svete neexistuje horšia krivda? Ak áno, potom iste viete, že tento citový upír z vás vysáva energiu a robí rošádu s vaším životom. Inak to nie je ani v prípade Soni a Alexa. Pre Soňu je to boj o život. Doslova. Život jej však prinesie omnoho trpkejšie príchute ako len ohováranie či intrigy. Ocitne sa na mieste, o ktorom dovtedy počula iba z rozprávania. Kladie si otázky, no odpovede neprichádzajú. Uvidí ešte niekedy svojho manžela a dvoch synov? Jediné, čo jej ostáva, je nádej, optimizmus a manželova láska. Stojí na začiatku dlhej cesty, na ktorej pochopí, že kým nejde o život...

Blogy Ľubomíry Romanovej číta celé Slovensko jedným dychom. Možno preto, že nie sú vymyslené, ale ide o skutočné prípady, ktoré sa stali počas jej služieb v nemocnici. Ale možno práve preto, že pri ich čítaní si každý vnímavý čitateľ uvedomí, čo všetko má, pretože my, Slováci, sme experti na necenenie si toho, čo máme. Stále sa za niečím pachtíme, neustále nám niečo chýba. A keď príde choroba či úraz, sme schopní prosiť aj Boha (ktorého sme pred časom zavrhli), aby sa vrátil včerajší deň, keď sme boli ešte zdraví. Vtedy ide zrazu všetko bokom a nám dochádza, že sme nahraditeľní, peňazí je dosť, len aby to zdravíčko bolo.Táto kniha vás nielen pobaví, ale aj poučí o tom, čo je kritický stav alebo umelý spánok. Ľubomíra Romanová je totiž anestéziologička (živí sa spánkom) a jej práca, to sú hodiny zdanlivej nudy a minúty hrôzy. Pár momentov, kedy strieka krv, čelá doktorov sa potia, chirurgické nástroje sa mihajú rýchlosťou blesku pod žiarou svetiel, ľudské duše odchádzajú, ale sa aj bez neurčeného systému vracajú do tela, ponúka cez slová aj vám. Sú to najľudskejšie príbehy, aké môže napísať len sám život. Verte, keď dočítate túto knihu, za všetko poďakujete. Sami. V duchu.

3. diel série. Konečne prichádza tretí diel celosvetovo úspešnej série o podzemnom svete! Cesta do stredu Zeme a k záhrade druhého slnka pokračuje! Príbeh sa začína bezprostredne po Calovej smrti a potom, čo sa Will s Chesterom a Elliottovou zrútili do obrovskej priepasti nazvanej Prieduch. Je to neuveriteľné, ale dlhý pád do útrob planéty prežijú a ocitnú sa v nebezpečnom svete obývanom nevídanými dravými zvieratami. Stretnú tam nečakaného spojenca, no číha na nich aj hrozba v podobe ampulky so smrtiacim vírusom Domíniom, určeným na vyhubenie Pozemšťanov. Dokáže Will so svojimi priateľmi toto nebezpečenstvo odvrátiť? Podarí sa mu konečne nájsť svojho otca? Odpovede na tieto a mnohé iné otázky nájdete v treťom pokračovaní série Podzemie s názvom Voľný pád v Podzemí!

Aká je úloha manažérov a podnikateľov? Čo je zmyslom ich činnosti a aká je ich zodpovednosť? Prečo a ako pomáhať tým, ktorí to potrebujú?Aj toto sú otázky, ktoré si dlhodobo kladiem. Vo svojej knihe Vám ponúkam odpovede, ktoré sa mi podarilo nájsť. Viem, že to nie sú odpovede jediné. Ponúkam Vám tie, ktoré som na svojej doterajšej ceste manažéra z biznisu a charity našiel ja.Rozprávam o pekle, ktorým som prešiel a o pekle, ktorým denne prechádzajú tí menej šťastní. O význame podnikania a bohatstva a o svojich skúsenostiach manažéra a filantropa. Píšem o tom, ako každý z nás môže robiť charitu so srdcom a úspešne. A prečo je to dôležité.Moja cesta z pekla bola cesta hľadania. Prajem príjemné hľadanie aj Vám.Andrej Kiska

Šťavnatý príbeh mladej ženy, ktorá chce byť šťastná. ZA KAŽDÚ CENU!Kniha o hľadaní lásky. O hľadaní šťastia. O hľadaní vnútornej rovnováhy. Tie však neprichádzajú, ak hľadáte na nesprávnych miestach.Nová dlhoočakávaná knižka Evity Urbaníkovej bude o tridsiatničke, ktorá je obrazom mnohých dnešných slovenských žien v jej veku. „Zásluhou emancipácie chce vo svojom živote všetko a hneď, zmätene sa motá v prioritách, chodí v bludnom kruhu,“ približuje Evita príbeh novej knihy. „Postupne zisťuje, že jej manželstvo nie je šťastné, že jej láme krídla, no na druhej strane nevie, čo s vlastným životom, so vzťahmi, s prácou, nedokáže byť spokojná a šťastná. Nedokáže však ani definovať príčinu. Chce slobodu, ale nechce byť sama. Chce peniaze, ale nechce pracovať od rána do večera. Chce rodinu, ale chce aj veľa cestovať. Cez mužov, excentrickú matku, cez sestru, na ktorú podvedome žiarli, a cez zúfalé tragikomické zážitky sa snaží nájsť vnútornú rovnováhu. Čo je náročné, ak robí tie isté chyby.“

Príbeh pokračuje. Dlho očakávané pokračovanie bestselleru Všetko alebo nič. Ako sa majú Linda, Vanda a Jakub? Akým smerom sa ubrali ich životy?

Kto sa skrýva za písmenom L., ktoré vo svojich denníkoch často spomínal Sándor Márai? Kto viac ako šesťdesiat rokov sprevádzal spisovateľa, mysliteľa a človeka s komplikovanou povahou a bol prvým čitateľom jeho textov? Osobnosť Loly - Ilony Matzner, manželky Sándora Máraia, je pre čitateľov a milovníkov literatúry dodnes veľká neznáma. Spisovateľ si úzkostlivo strážil súkromný život. Košická historička Anna Ötvös však našla a doslova zachránila množstvo dokumentov, ktoré tvoria mozaiku ich spoločného života: rozhovory, spomienky, fotografie, výpisy z matriky, vysvedčenia, listy, denníky, zvukové a obrazové záznamy. Tie boli zdrojom pátrania po Lole, autonómnej osobnosti, žene z významnej košickej lekárskej rodiny, o ktorej Márai napísal: Moja matka, dcéra, priateľka, milenka, moje dieťa..