Poviedky, fejtóny

Názov knižky zodpovedá duševnému rozpoloženiu mladej ženy, ktorá po dlhoročnom vzťahu so svojou veľkou láskou, si uvedomuje nestálosť situácie a dozvedá sa o jeho druhom živote, ktorý doteraz nepoznala. Stráca svoju lásku, no kolobeh života sa nezastaví a ona sa stretáva s druhým mužom, ktorý jej veľmi pripomína jej stratenú lásku. Svoj život spečatí s ním, no v jej tele sa rodí ďalší život, ktorý mu nepatrí...

Strhujúci príbeh dievčatka, ktoré bolo zneužité nevlastným otcom a uteká z domova. Prediera sa životom a dostáva sa do spoločnosti hriešnych ľudí, ktorí stoja na druhej strane zákona. Narodí sa jej dievčatko Natália, ktorej je nútená vzdať sa. Tento príbeh, upúta každého svojou zaujímavosťou a strhujúcim dejom. Natália keď vyrastie pri hľadaní svojej matky, naráža na Skutočnosti, ktoré jej zmenia celý budúci život. Aby bola čím bližšie k svojej matke, zoznamuje sa s ľuďmi, s ktorými by inak pri jej živote, nikdy neprišla do kontaktu. Príbeh sa vyvinie do tragického konca...

„Život je pes a my sme jeho granule, no žiť je predsa psina.“ Krátke príbehy zachytávajúce neobyčajné udalosti z obyčajného života. 1. Časť umelecké opisy 2. Časť humoristické

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on?Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku.Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov.Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.

O svojej zbierke poviedok Náprstok Dušan Dušek píše na obálke pôvodného vydania: „V tejto knižke všeličo chýba, ale možno je v nej niečo také, čo zase chýba inde.“ Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa oplatí túto knihu čítať po rokoch znova.Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Dostojevzski, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku.Hlavne na odľahlých gemerských a novohradských dedinách sa pomerne často stretnete s ľuďmi, ktorí majú na poličke nejakého "Čehova" a myslia si, že keď si prečítali tieto lacné zlátaniny, sú kompetentní zasvätene diskutovať o veľkých témach ruskej klasiky, ako sú Boh, láska, nesmrteľnosť, zločin, trest a smrť.S ľuďmi odchovanými na takýchto lacných kópiách ruskej klasiky, alebo - ako ju novinári v poslednom čase nazvali: ruzkej klaziky - sa potom ťažko diskutuje o veľkých otázkach bytia, pretože ruzká klazika síce na prvý pohľad skutočne výberom tém, postáv a prostredia pripomína Dostojevského, Tolstého či Turgeneva, ale jej hodnoty prestávajú byť aktuálnymi už po druhom prečítaní.

Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." - Jacek Bukowski

Dostojevzski, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku. Hlavne na odľahlých gemerských a novohradských dedinách sa pomerne často stretnete s ľuďmi, ktorí majú na poličke nejakého „Čehova“ a myslia si, že keď si prečítali tieto lacné zlátaniny, sú kompetentní zasvätene diskutovať o veľkých témach ruskej klasiky, ako sú Boh, láska, nesmrteľnosť, zločin, trest a smrť. S ľuďmi odchovanými na takýchto lacných kópiách ruskej klasiky, alebo – ako ju novinári v poslednom čase nazvali: ruzkej klaziky – sa potom ťažko diskutuje o veľkých otázkach bytia, pretože ruzká klazika síce na prvý pohľad skutočne výberom tém, postáv a prostredia pripomína Dostojevského, Tolstého či Turgeneva, ale jej hodnoty prestávajú byť aktuálnymi už po druhom prečítaní.

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET)

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor.ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek KopčaDebutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro?Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať.V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy?Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie.Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy?To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskutočňuje.

Strih vetra je náhla zmena v jeho rýchlosti a smere. V historkách a príbehoch rovnomennej knihy Dušana Dušeka sa prudko zrýchľuje čas. Z dní a týždňov sa stávajú hodiny, všetko mizne tak rýchlo, že neostáva iné, len sa utiekať do minulosti, strácať pamäť – a znovu ju nachádzať. Potešiť sa objavmi, že orech je opakovaním lieskovca, vajíčko je opakovaním ikry, pes je opakovaním vlka, perie je opakovaním srsti. Stretnúť na uliciach spomienok svojich najbližších. Prijať svoju zábudlivosť ako dar. Dnes je včera. No takisto – zajtra. A možno aj pozajtra.

Poviedková zbierka, ktorá prvý raz vyšla v roku 1986, pokrýva všetky Slobodove témy: vzťahy medzi mužom a ženou, otcom a synom, vzťah v pracovnom kolektíve i v rodine. Navonok sa poviedky javia ako humorné, no v skutočnosti sú vážne, odkrývajú vnútorné stavy a zážitky človeka tej doby.

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Poviedková zbierka, ktorá prvý raz vyšla v roku 1986, pokrýva všetky Slobodove témy: vzťahy mezi mužom a ženou, otcom a synom, vzťah v pracovnom kolektíve i v rodine. Navonok sa poviedky javia ako humorné, no dovnútra sú vážne, odkrývajú vnútorné stavy a zážitky človeka tej doby.

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Slovensko Fantastické je súčasťou unikátneho projektu Prešporského divadla. Ponúka dvadsaťjeden originálnych poviedok od stálic slovenskej literárnej scény v sprievode nových perspektívnych autorov a bonus v podobe dvoch poviedok českých autorov. Nechajte sa uniesť na miesta, kde sa budete smiať, plakať, báť a držať palce hrdinom. Potešte svoje ucho krásnou hudbou. Slovensko Fantastické zapojí do akcie všetky vaše zmysly. Snáď okrem chuti, ale vlastne... prečo nie? Lahodný čaj či dobrá káva sa k počúvaniu skvele hodia. Fantázii sa predsa medze nekladú.

Hodina človečiny je pokračovanie série Zabíjačka a iné rozkoše a Po vtákoch. Sú to krátke poviedky, úvahy a fejtóny o tom, čo ma oslovilo, potešilo alebo nahnevalo. Teraz mi v hlave rozkvitli čudné úvahy o Ľudovítovi Štúrovi aj nádherné stretnutia vo vlakoch plných vášní a neuveriteľná história slovenských drotárov. Mnohé príbehy v knihe sú aperitívne a vyvolávajú podobné spomienky. Červené sárí Indiry Gándhíovej a skokanská veža, na ktorej stojí Angela Merkelová. Legendárny nožiar Lasky a nebezpečné lásky môjho syna Mareka. Minule sme sa bavili s Veronou Šikulovou, že najväčšia odmena je, keď človeku skáču myšlienky ako ohnivé blchy. Vtedy je radosť písať tak, aby to pre vás bolo ako prázdniny u starej mamy - zábavné, vzrušujúce a pohodové.

„Vakácie sa končia. Ondrej Rybár sa vše zamyslí nad márnosťou sveta i všetkého, čo je v ňom. Predstupuje mu tu i tu pred oči profesor, ako stojí pred čiernou tabuľou, držiac kružidlo v ruke a demonštruje pamätnú poučku Pytagorovu. A zimomriavky naskakujú na chrbát…“

Máloktorý súčasný autor vie tak vnímavo opísať zraniteľnosť človeka a nepredvídateľnosť bežného, zdanlivo predvídateľného života. Ingvild H. Rishøi dojíma bez toho, aby skĺzla do pátosu, jej nenápadní hrdinovia idú pod kožu, rovnako ako jej ľudské príbehy. Krehké poviedky sú predovšetkým o láske. O ľuďoch, ktorí to myslia dobre a snažia sa, nie vždy sa im to však podarí.

Nórska autorka sa vo svojich poviedkach sústreďuje na medziľudské vzťahy, ktoré môžu byť krásne, desivé aj záhadné. Ide v nich o prvú lásku, o videnie znamení, o to, čo sa stane, keď človek zistí, že je celkom ako Janis Joplin. Rozprávajú o viere v osud a o kartových hrách. A o tom, aké je to milovať škrečka, ktorý sa volá pani Bergová.

Soubor povídek Hádej, můžeš jednou je debutem mladé české autorky, která svou pozornost soustřeďuje na zdánlivě obyčejné lidské osudy – rozvedená žena s dcerou, zadlužený mladý muž, stárnoucí modelka, nespokojená novomanželka, osamělá samoživitelka, záletník, v kolektivu ­neoblíbená dívka nebo svobodná učitelka toužící po lepším životě. Spojnicí všech povídek je nespokojenost s vlastním životem a neschopnost vyrovnat se s tím, co přináší. Proto si s některými osud více či méně pohraje, zavede je na scestí i do záhadných a neuvěřitelných situací. Své dobře vypointované příběhy vypráví autorka s nadhledem a humornou nadsázkou, ale nevyhýbá se ani vážnějším či tragičtějším momentům lidského života.

Román Životy na hojdačke zachytáva ťažké, často neriešiteľné príbehy ľudí, ktorých éra normalizácie spoločnosti po udalostiach roku 1968 vyradila z dovtedajšieho spôsobu života. Vykresľuje ich psychické postoje v márnom, ale aj úspešnom úsilí vyrovnať sa s osobnými zmenami a novou spoločenskou situáciou. Opisuje realistické aj ironické udalosti bežného života, ktoré sú napriek neprajnosti doby často komické až bizarné.

Útla kniha je Fedorova posledná. Ako sa vyjadril v jej úvode, písanie už pociťuje ako drinu. Základom Kréda sú aforizmy, ktoré písal od leta do konca roku 2017. K nim Fedor Gál pridal zopár glos, ktoré sám označil ako jeho osobné posolstvo vo finále života. K tejto zmesi stručných a výstižných textov štekliacich myseľ dal Miro Švolík dohromady pár fotografických koláží, o grafiku sa postaral talentovaný Milan Nedvěd. A vznikla táto kniha.

Známa prozaička Oľga Feldeková vie vyčariť príbeh zo zážitkov a slov. Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním. V 89 minirománoch sa predstaví brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román.

Zbierka trinástich poviedok. Všetky sú trochu sladké a krehké ako kocka cukru v horúcom čaji. Zachytávajú ženu raz vo výnimočných, inokedy v úplne bežných situáciách. Nachádzajú ju vo vzťahoch, ktoré sa akoby častejšie končia, než začínajú. O smútku budete počúvať s humorom, o hlbokých emóciách s nadhľadom, nežnosť sprevádza sila a k veľkým príbehom postačí len pár slov. Zuzana Konečná, Kristína Kilo, Lenka Libjaková, Rebeka Poláková a na záver aj autorka Zuzana Golianová perfekte premieňajú intimitu duše na všadeprítomnú realitu.

Útla próza, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1971, je autobiografickým záznamom zážitkov z detstva a mladosti.Romaneto Don Juan je desiatym zväzkom edície Slobodových diel v novej grafickej úprave Boris Meluša, za ktorú získal Národná cenu za komunikačný dizajn. „Hrdina miluje ženy a je politikom. Viac nemôže chcieť ani jedna žena. Ani jedno nerobí hrdina s chladným srdcom; dalo by sa povedať, že je dobrodruh.“

Smutno-úsmevné poviedky zo života východoeurópskej židovskej komunity.Až do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Žarty, anekdoty, kocúrkoviny a rôzne hlúpe kúsky zozbierané slavistom, folkloristom a etnografom J. Polívkom.

Príbehy, v ktorých je obsiahnutý celý vesmír: pravda o Babylonskej veži, úspešný prvý kontakt s mimozemským životom, zúfalstvo zo straty nenahraditeľného človeka, dobrodružstvo z ciest naprieč časom a ohromujúci výlet za hranice vedecky možného.Žiaden iný sci-fi autor nevyvolal za uplynulých dvadsať rokov toľko nadšenia ako Ted Chiang. Žiadneho iného sci-fi autora neocenili za také útle dielo toľkými cenami. Konečne si môžeme výber z jeho poviedok prečítať aj v slovenčine. Podľa jeho poviedky Príbeh tvojho života vznikol aj jeden z najúspešnejších žánrových filmov posledných rokov Arrival, v slovenskej distribúcii pod názvom Prvý kontakt. Podobne ako jeho literárna predloha neohuroval efektami, ale hĺbkou porozumenia toho, ako by sme komunikovali s bytosťami z iných svetov.

Slávna novela ruského spisovateľa, ktorý sa v emigrácii snažil opäť nájsť zmysel vlastnej existencie.V podmanivej, s noblesou napísanej románovej próze ruského emigrantského spisovateľa sleduje čitateľ vnútorný monológ autobiografickej postavy Nikolaja Sosedova, spojený s jeho podvedomím. Nikolaj hľadá vlastné ja, uvedomujúc si, že v emigrácii, v niečom ešte viac vnútornej než vonkajšej, môže stratiť sám seba. Na to, aby „znovunájdený" vstúpil do budúcnosti s nejasnými črtami a predzvesťou prázdna, sa v cudzej krajine medzi cudzími ľuďmi obracia k minulosti. Tam a vtedy ostalo teplo domova, ale i hrôzy občianskej vojny po boľševickej revolúcii, ktoré zažil na vlastnej koži, a skrýva sa v nej aj vysvetlenie ďalekej púti, ktorej zmysel si mladý muž nedokáže racionálne zdôvodniť. Zosobnením všetkých pocitov, ktorými je predchnutý, sa preňho stane záhadná a nepostihnuteľná Francúzka Claire, Nikolajova stratená láska z mladosti. Hľadajúc Claire, blúdi v myšlienkach úzkymi uličkami vlastnej pamäti a vie, že prázdnotu možno zaplniť len smrťou, fyzickou či morálnou, no jedine smrťou...

Poviedky o matkách, ich dcérach, láske, utrpení i vykúpení Zbierka poviedok nás vnesie hlboko do vnútra vzťahov medzi matkami a dcérami, v ktorých sa striedajú humor a napätie, láska i utrpenie. Deväť príbehov odhaľuje zložité, niekedy až patologické vzťahy medzi matkami a dcérami v rôznych etapách ich životov a v rozličných situáciách.Napriek temnote a napätiu, ktoré sa vinú týmito príbehmi, v nich však cítiť aj svetlo a nádejné momenty. Liečivá a nenahraditeľná sila prírody sa stáva útočiskom pre nepokojné a rozpoltené mysle postáv.

Poviedky - krátke príbehy pre deti a násťročných, ktoré sa neodohrávajú niekde ďaleko, ale tu vedľa, možno len o ulicu ďalej. Zobrazujú svet plný fantázie, humoru, snov, túžby po šťastí i problémy, ktoré majú aj násťroční. Poviedky sú skvelé aj na súťažný prednes, niektoré sa objavili aj v učebniciach, ale to už viete. Toto sú najlepšie poviedky 12. ročníka súťaže o najlepšiu poviedku pre deti a násťročných. Poviedkové knihy čítajú aj dospelí, často sa z nich dozvedia všeličo o myslení svojich detí. Poviedkové knihy patria na popredné miesta v požičiavanosti v knižniciach. Na túto zbierku poviedok už deti čakajú. Slovenskí spisovatelia napísali a dvesto detí vybralo tie naj poviedky na tento rok.

Najlepší priateľ Hitlera alebo o psoch známych majiteľov - to je kniha, ktorú nebudete vedieť odložiť bokom, kým ju nedočítate. Autor, zverolekár, Pavol Fabian, pútavým a originálnym spôsobom približuje svet najlepších priateľov človeka, respektíve psov známych majiteľov. Zachytáva kuriozity a zaujímavosti významných postáv našej histórie, ako aj zo života slávnych a význačných osobností pôsobiacich v sfére politickej, umeleckej, športovej alebo v rôznych iných oblastiach každodenného života. V knihe sa nachádza takmer dvesto známych osobností, a to od Sigmunda Freuda, Vladimíra Iľjiča Lenina cez Billa Gatesa, Andyho Warhola či Michaela Jacksona až po Joža Ráža, Adelu Banášovú a mnohých ďalších. Vedeli ste napríklad, že jeden z rozhodujúcich faktorov, ktorý sa skrýval za výberom vhodného psa pre prezidenta Billa Clintona bola práve jeho farba? A prečo? „Prezidentovi poradcovia po dlhej debate usúdili, že nový prezidentov pes nemôže byť čierny, pretože sa zle fotografuje. A nemôže byť ani žltý, pretože sa fotografuje tak dobre, že by to mohlo odvádzať pozornosť od samotného prezidenta.“ Pútavé a pohodové čítanie autor osviežuje dávkou vtipnej irónie, trefnými humornými poznámkami a patričnými citátmi, vďaka ktorým text dostáva ten správny šmrnc. Kniha ponúka nové poznatky, ale aj možnosť schuti sa zasmiať.

Mačka Ilsebill žije v päťčlennej rodine. Jej pozíciu ohrozuje pes, druhý domáci miláčik, a ešte aj bábätko. Ilsebill veselo rozpráva o strastiach svojho citového života, vysvetľuje prečo je najdôležitejšie jedlo a odvráti pohromu, že by musela počas rodinnej dovolenky žiť dočasne v domove pre mačky.Kniha je ilustrovaná čiernobielymi mačacími portrétmi Hildegard Müller.Kniha je určená čitateľom od desať rokov. Text však osloví aj dospelú čitateľskú obec, potešia sa jej milovníci mačiek a domácich zvierat, ale aj všetci milovníci dobrej literatúry.Keď skvelá nemecká autorka napísala knihu Ja som tu len mačka, záujem čitateľov bol taký veľký, že podnietil vydavateľa založiť novú edíciu. Postupne v nej vyšli knihy Ja som tu len pes, Ja som tu len škrečok (2014) a Ja som tu len poník (2015).E-knižné formáty ePub a MOBI neobsahujú ilustrácie.

Krátke príbehy zaujmú každého, kto má rád „duchárinu", vzrušenie, záhady a tajomnosť. Presne o tom sú Prešporsko-bratislavské strašidlá pre starších i mladších čitateľov. Historky, ktoré sa odohrali v časoch dávno minulých a rozhodne nenechajú chladným nikoho. Čitateľa zavedú do obdobia, kedy bosorátstvo nebolo raritou, skôr pomáhalo vysvetliť javy nevysvetliteľné. Ocitnete sa na Bielej ulici vedľa Bielej pani, v strašidelnom dome, zakúsite atmosféru stredovekého učenia alchýmie. Dobové fotografie Prešporka v kontraste so súčasnou Bratislavou pomôžu spoznať staré mesto a porovnať ho s dnešnou podobou ulíc, uličiek, palácov a domov.

Kniha poviedok. Ľudia žijú, rozprávajú sa, zavše prejdú z jednej poviedky do druhej a rozprávajú sa znovu, trebárs o niečom inom. Keď sa veci dajú do pohybu prirýchlo, autorka šliape na brzdu, svet jej vonia, ale celkom po svojom, to, čo, vidí má radšej napísané, všetky zmysly aj nezmysly si uvedomí najlepšie vtedy, keď o nich porozpráva. Zavše vetu napíše iba preto, aby mohla použiť slovo, ktoré dlho nepoužila. Ľudský život sa má vyrozprávať a je jedno, či je reč o zraku, vôni alebo či do Trlinka pri Modre príde Ernest Hemingway, po prečítaní zostáva dojem, nálada, možno čosi, čo by sa dalo prirovnať k vôni.

Poviedky zo zbierky Útek z rodnej obce boli pôvodne publikované v časopisoch Slovenské pohľady, Romboid, Literárny týždenník, Dotyky, Mladá tvorba. Obsahujú postavy a postavičky hrdinov, ktorých v zásade jednoduché kolízie a zápletky povyšujú do zaujímavých osudov. V texte Moje názory na poviedku autor píše: „Poviedka by vždy mala byť odrazom nášho vlastného myslenia a trápenia. Pekné na nej je to, ak čitateľ uzná, že aj on mal podobné trápenie alebo radosť.“

Nové vydanie slávnej zbierky poviedok. Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu.Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere", o jeho „pochmúrnom pohľade na život", o „zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

Výber obsahuje texty z dvoch kapitol tvorby Pavla Vilikovského. Prvých päť poviedok je z debutu Citová výchova v marci, zvyšok z rukopisu Eskalácia citu. Výber zobrazuje autorov vývin zhruba do polovice sedemdesiatych rokov. Prvý cyklus poviedok reflektuje problém cesty za šťastím z generačného pohľadu mladých ľudí 60. rokov, cyklus Slov... stavia na žánrovom základe persifláže, paródie a eseje, ďalšie dva cykly poviedok sa zaoberajú problémom tela a telesna vo vzťahu k duši, duševnu a duchovnu.

Ako rieka ktorá plynie je súbor rozprávaní, úvah a myšlienok, ktorý predstavuje prierez literárnym dielom Paula Coelha a zreteľne odráža široký záber tvorby tohto svetoznámeho brazílskeho autora. V krátkych textoch z posledných rokov spisovateľ spája svoje zážitky z ciest, vypočuté príbehy a stretnutia s neobyčajnými ľuďmi so zamýšľaním sa nad odvekými problémami človeka. Javí neutíchajúci záujem o všetko, čo sa udeje trebárs aj v najvzdialenejších končinách sveta, čerpá inšpiráciu z múdrosti Východu i z folklóru rôznych národov a zároveň komentuje udalosti súčasnosti. Zo 103 textov, ktoré priebežne vychádzali v novinách a časopisoch v mnohých krajinách sveta, niektoré poznajú aj slovenskí čitatelia. Krátke, no prenikavé úvahy zachytávajú drobné, a pritom večné okamihy ľudskej existencie z rôznych uhlov pohľadu. Kaleidoskop postrehov o ľudskej povahe, literárnej tvorbe, dejinách či bežnom každodennom živote približuje čitateľom autorov spôsob myslenia väčšmi než kedykoľvek predtým a je esenciou filozofie človeka, ktorý pozoruje život rovnako vyrovnane, akoby hľadel na pokojnú hladinu rieky.