Slovenská literatúra

Číta: Lucia Vráblicová Celkový čas: 4 hodiny 11 minút Zjedol som Lautreca je fiktívnou autobiografiou mladého muža narodeného v roku 1994. Rozprávač príbehu Bubi opisuje svoje dospievanie, ktorému dominuje zvláštny vzťah s matkou.Bubiho život je emotívna mapa kultúrnych vplyvov, do ktorej sa však postupne zapisuje zločin: on a mama Lasička riskujú životy najbezbrannejších. To, čo robia, je pravdepodobne na hranici etiky a morálky – ale možno nie.

Zjedol som Lautreca je fiktívna autobiografia mladého muža narodeného v roku 1994. Rozprávač príbehu Bubi opisuje svoje dospievanie, ktorému dominuje zvláštny vzťah s matkou. Bubiho život je emotívna mapa kultúrnych vplyvov, do ktorej sa však postupne zapisuje zločin: on a mama Lasička riskujú životy najbezbrannejších. To, čo robia, je pravdepodobne na hranici etiky a morálky – ale možno nie.Vanda Rozenbergová, niekoľkonásobná finalistka ocenenia Anasoft litera, prichádza s novinkou, ktorej text je doplnený kresbami autorky.

Momentky vnímania sú filozoficko - poetickým pohľadom na súčasný svet, na človeka a jeho osud. Venujú sa základným darom, ale aj prekliatiam, ktoré dostalo ľudstvo do vienka.

Číta: Jana Oľhová Celkový čas: 15 hodín 50 minút Príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky (1939). Aj vďaka ich odhodlaniu a odvahe sa mohlo po druhej svetovej vojne Československo obnoviť v pôvodných hraniciach.O Jozefovi Gabčíkovi sa v učebniciach píše, o Anne Malinovej nie. A pritom bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Nezachoval sa protokol z výsluchu na gestape, a tak sa na ňu neprávom zabudlo.Autorka sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére Alene Voštovej. Prišla o mamu, keď mala tri roky, a dlho netušila, kto sú jej skutoční rodičia.Vydanie audioknihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET)

"Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute." - Jana Pácalová, NOVÉ SLOVO)"Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere." - jk, TÝŽDEŇ

Číta: Boris Zachar Celkový čas: 9 hodín 14 minút Dnes už alternatívny kult slovenskej prózy a bestselleru z debutového pera Hiraxa. Uletený román plný čarovnej životnej psychodélie, špiny aj lásky, zmes prekrásneho i škaredého.Nahrávka vznikla podľa knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Raz aj v pekle vyjde slnko vydanej v roku 2007 vo vydavateľstve HladoHlas group.

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." - Albín Bagin

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009."Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." - Juraj Kušnierik

"Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." - Pavol Rankov

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom.Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." - Peter Darovec

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012."Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna.„Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto: „Takže môj život je groteska." „Čí život nie je groteska? Sú dve možnosti: groteska, alebo tragikomédia." Z recenzie Gabriely Rakúsovej, Týždeň

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

Zbierka poviedok.Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. V antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté.V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji.Vitajte v Antikvariáte!

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia."Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..."

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle...Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008.Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII Ю. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta.

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť.Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010.Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný.Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu svetaTimo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa.A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Besednice. "Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: všeobecné úvahy, náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.(Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo.Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka.Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov."Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá?„Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi?„Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie?„Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy?„V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“Čím vás to prostredie najviac inšpiruje?„Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007

Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy.Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom.Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Novela zo súčasného Berlína nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho - na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote - o živote dandyho...

Vydarená satira na slovenský nacionalizmus. Novinárka a spisovateľka Daniela Kapitáňová (nar. 1956) si vymyslela neobvyklé literárne alter ego: zakrpateného, duševne zaostalého zberača kartónov Samka Táleho zo slovenského pohraničného mesta Komárno. Samko miluje svoje mesto a nadáva na "cudzích" - čiže predovšetkým na Židov, Maďarov a Čechov. To, že sa sám občas stáva terčom posmechu obyvateľov mesta už nepokladá za tak zábavné."Kniha o cintoríne" je jeho vlastný literárny výtvor a vlastne sa skladá z dvoch "kníh". Začína sa krátkym textom, ktorý detsky naivne hlása: "Cintorín má dva vchody. Jedným prichádzajú ľudia a druhým mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, ktorí zomreli." Potom nasleduje samotný román, ktorý síce s cintorínom nemá nič spoločné, no napriek tomu má názov "Druhá kniha o cintoríne". Samko sa do ňom púšťa do dlhej tirády o známych a priateľoch, ktorí svoju prekérnu existenciu utápajú v alkohole, alebo si ju robia znesiteľnejšou erotickými eskapádami. Samkovo rozprávanie, pospájané len voľnými asociáciami, odzrkadľuje infantilné vedomie rozprávača. V tomto nekonvenčnom kompozičnom princípe spočíva pôvab Kapitáňovej textu: tým, že sa Samko Tále nielen necháva ľahko ovplyvniť a nekriticky opakuje nacionalistické heslá svojho okolia, nepredstavuje len patologický izolovaný prípad, ale stáva sa odrazom slovenskej spoločnosti v satirickom krivom zrkadle. Práve táto groteskná nadsádzka rozprávača v prvej osobe však z neho robí sympatickú postavu: Samko Tále vysvetľuje svojim čitateľom sociálny mikrokozmos mesta Komárno bez toho, aby mu sám rozumel. Nie je páchateľom, ale obeťou, ktorá si však nie je vedomá vlastnej slepoty. Kapitáňová majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom. (Ulrich M. Schmid, 24.11.2010, Neue Zürcher Zeitung)

Autorka bestselleru Samko Tále: Kniha o cintoríne, opäť prichádza s excelentným príbehom, ktorému samozrejme nechýba štipka humoru a fantázie. Daniela Kapitáňová tentoraz siahla po detektívnom žánri. Dej situovala do prostredia súkromnej televíznej spoločnosti, ktorá pripravuje reality šou. Nejde o drsný, krvilačný príbeh, typický pre moderné prózy napísané pod inonárodným vplyvom, ale o pútavé čítanie blízke ľuďom akejkoľvek vekovej kategórie.

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižnú revue odpovedal na otázku: "Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce?" "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázky a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivených literárnych kritičiek."

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou.Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková:Sylvia Pálková: "Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo?"Pavol Rankov: "V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca."Sylvia Pálková: "V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže?"Pavol Rankov: "Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť."Sylvia Pálková: "Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania?"Pavol Rankov: "Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii."Sylvia Pálková: "Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo?"Pavol Rankov: "Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena."

Kniha Buchty švabachom, nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. je debutom, ktorým sa autorka snaží poviedku posunúť niekam inam. Do metropol, do eseje, do teórie.Zuska Kepplová (1982) je rodáčka z Bratislavy, kde absolvovala Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Pokračuje na doktorandskom štúdiu Comparative Gender Studies v Budapešti. V Poviedke 2005 zvíťazila s Baladičkou o víkende.

Život. Realista ho vidí taký, aký je. Optimista dúfa, že ho vie zlepšiť. Pesimista neverí, že sa s ním dá niečo robiť. Nihilista si je istý, že sa s ním nedá nič robiť. Filozof sa ho pokúša vysvetliť. Anarchista nepotrebuje nikomu nič vysvetľovať. Fanatik verí, že smrťou v mene niečoho sa bude mať v inom živote určite lepšie, čím sa dostáva na úroveň optimistu. Jozef Kaščák do žiadnej z týchto kategórií nepatrí. Jeho blogy sú o veselej hlučnej samote v presýpacích hodinách našej civilizácie.Máte radi fejtóny, ktoré sú písané s nadhľadom, humorne, moderným jazykom a pritom nestrácajú ľahkosť bytia? V tom prípade sa vám kniha životných postrehov Jozefa Kaščáka bude páčiť...

Karola sa ako osemročná ocitla v novej rodine. Má nevlastného brata, mamu, otca aj deda. Brat Oskar je astrálny cestovateľ, otec Ján pripomína Gándhího a v susedstve žijú čudesní neoliberáli. Karolina najlepšia priateľka je Karolova mama a Karol je zas najlepší kamarát brata Oskara. To je ľahké, to pochopíte rýchlo. Zložité sú len úvahy o tom, či treba nastavovať druhú tvár. Vanda Rozenbergová napísala knihu, ktorá okamžite vtiahne do deja a bez varovania omráči úvodnou sekvenciou. Potom sa tempo spomalí a hrdinovia zvláčnejú. Nie však natoľko, aby sme sa nezamýšľali nad tým, čo sa ukrýva za veľkolepými fasádami a čo za hrdzavými plotmi. Karola si zo starého domova priniesla bolestivé zážitky, s ktorými je vyrovnaná – ale možno aj nie. Má tridsaťdva rokov a inštinkty, aké máme všetci. Po tragédiách, ktoré sa jej zdanlivo nedotknú, prechádza katarziou. A to očistenie nie je bez obetí. Naopak.

„Nateraz bližšie chceme sa zaoberať pamiatkou dňa 4. mája 1919. roku tragickou smrťou predčasne a neočakávane usmrteného generála Štefánika, aby nám stále bol pred očami ako muž veľkej viery, smelých činov; ako vedátor svetového mena a večne sa skvúci národný hrdina.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Romantická báseň, ktorá bola podnetom vlasteneckého nadšenia vrstovníkov Sama Chalupku, ale aj neskorších generácií. Klasika zo Zlatého fondu SME.

„Kde Slovenka, tam spev.“ Vyše 200 slovenských národných piesní literárneho historika a bibliografa Michala Chrásteka. Klasika zo Zlatého fondu SME.

Chalupkova druhá hra s témou Kocúrkova. Zo všetkých kocúrkovských hier najužšie nadväzuje na „prvé“ Kocúrkovo najmä preto, že sa v nej jednak opäť dostávajú na scénu štyri známe postavy (Tesnošil s Tesnošilkou a ich deťmi Anička a Honzík), jednak autor pokračuje v pranierovaní pokrivených charakterov , tzv. „tesnošilstva“, základnej črty charakteristickej pre Kocúrkovčanov. Divadelná hra zo Zlatého fondu SME.

Príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky (1939) sa týka nás všetkých. Aj vďaka ich odhodlaniu a odvahe sa mohlo po druhej svetovej vojne Československo obnoviť v pôvodných hraniciach. O Jozefovi Gabčíkovi sa píše aj v učebniciach pre špeciálne jednotky. O Anne Malinovej nie. A pritom bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Neprávom sa na ňu zabudlo, lebo sa nezachoval výsluchový protokol z gestapa. Veronika Homolová Tóthová sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére – Alene Voštovej. Prišla o mamu, keď mala tri roky, a dlho netušila, kto sú jej skutoční rodičia. Anna sa zapojila do odboja, čím vystavila svoju dcéru mnohým útrapám. Pani Alena sa však na ňu nehnevá: „Som na mamičku hrdá, bola to veľmi statočná žena.“