Slovenská literatúra

6. diel. Občas nás zlý vlak privezie do správnej stanice, treba v sebe len nájsť odvahu a kúpiť si naň lístok. Elaia, posledná nezadaná zo Sebastianových súrodencov, si zvyká na život v Nemecku, v snahe uniknúť z dosahu despotického otca a vyhnúť sa samote. Začiatky v cudzej krajine však nie sú také, aké si vysnívala. Ani prítomnosť Sebastiana a Kassandry jej nedáva pocit domova. Ba práve naopak, všetko ešte viac komplikuje jej nevyspytateľný šéf a nevyriešená situácia s bývaním. V najnevhodnejšej chvíli ju zastihne správa z rodného Grécka, ktorá nanovo rozhodí kocky jej života.Opäť sa musí rozhodnúť, čo od života naozaj čaká. V spleti nepríjemných zážitkov jej pomocnú ruku podá niekto, od koho ju vôbec nečakala. Priateľovi vraj treba pomôcť aj o polnoci - no ten, ktorý pomáha jej, je skôr nepriateľ. Až do dňa kedy zistí, že aby strom ustál vietor, nepotrebuje široké vetvy, ale predovšetkým silné korene. No do akej zeme sa odváži Elaia zapustiť tie svoje?

5. diel. Kassandra si svoj život presne naplánovala a drží sa svojho predsavzatia už nikdy nikomu nedovoliť, aby jej život ovplyvnil. Darí sa jej to až do času, keď jej sestra Elaia oznámi, že ich hľadá nevlastný brat - Sebastian. Konečne má meno k osobe, ktorú v detstve nenávidela, hoci svojho brata nikdy nestretla. Napriek tomu, že teraz žijú v jednej krajine, nikdy neplánovala niečo na tom zmeniť. No osud to zariadi inak a posiela jej do cesty nielen Sebastiana, ale s ním aj muža, ktorého stretla dávno, no zabudnúť na neho jej nedovolí vlastné svedomie. Je jedno, ako dlho si bude nahovárať, že k nemu už nič necíti, srdce jej bude naďalej protirečiť. No ani Jakob nikdy nezabudol a jediný pohľad na Kassandru prinavráti všetky bolestivé spomienky.Občas naše životy dokáže zmeniť aj banálna vec. Niekedy napríklad biely kufor.

4. diel. Keď Sebastian pri renovácii rodičovského domu našiel záhadnú krabicu so svojím menom, netušil, že list v nej mu obráti život hore nohami. Napriek tomu, že bol odhodlaný vyraziť po stopách listu, nedokázal nechať v štichu svojich troch mladších súrodencov vo chvíľach, keď strácali pevnú pôdu pod nohami. Avšak telefonát jeho nevlastnej sestry ho zastihol nepripraveného a je nútený sa v zlomku sekundy rozhodnúť, čo sú jeho vlastné priority. V nasledujúcich dňoch veľa získava, ale aj veľa stráca a prenasleduje ho dotieravá myšlienka, že to, čo v živote najviac potrebuje, je žena, ktorú nedokáže vypudiť zo srdca. Jeho snahu získať ju ale rozptyľuje zistenie, že sú veci, ktoré o svojej rodine doteraz netušil. Svoj príbeh ešte nepozná celý. Bol návrat do Žltého domu naozaj iba náhoda?Štvrtý diel série Súkromné problémy uzatvára osudy súrodencov Tiny, Lilly, Denisa a Sebastiana.

2. diel. Ak nedokážeme odpúšťať, nie sme pripravení milovať. Zatiaľ čo Tine sa podarí ustáť rodinnú krízu a s manželom sa snažia už nikdy nevracať do minulosti, pre Sebastiana je minulosť výzvou. Opúšťa rodný dom, aby odhalil pravdu o svojom skutočnom otcovi. Denis naďalej žije voľnomyšlienkarsky a súkromie si bedlivo stráži. Lillin dosiaľ pokojný život sčista-jasna naberie nečakaný smer. Za všetko, čo sa okolo nej zrazu začne diať, môže Matteo, príťažlivý muž, ktorý jej vstúpi do života a okamžite si získa jej sympatie. Lilly sa však postupne dozvedá veci, ktoré v nej vyvolajú pochybnosti. Kto vlastne Matteo je? A dokáže Lilly milovať muža, ktorý nie je schopný odpustiť sám sebe? Druhý diel úspešnej série Súkromné problémy je napínavý, romantický a plný nečakaných zvratov. Prečítate ho jedným dychom!

1. diel. Opustená rodičmi a vychovaná starým otcom v malej podhorskej dedinke by Avery Adamsová mohla byť akousi novodobou Heidi. No jej život ani zďaleka nepripomína rozprávku. Keď sa v nemocnici preberie po autonehode, zistí, že stratila oveľa viac ako svoje auto. Stratila takmer všetko. Muž, ktorý sa krátko nato stane jej novým šéfom, jej nedá vydýchnuť a burcuje ju k negatívnym emóciám voči nemu. Skutočnosti, ktoré na prvý pohľad nedávajú zmysel, však čoskoro začnú do seba zapadať. Keď sa v jej živote objaví aj druhý záhadný muž, zisťuje, že život si pre ňu pripravil niečo, s čím vôbec nerátala.

2. diel. Tam kde láska zanecháva slzy, priateľstvo dokáže vyčariť úsmev na perách.Anna sa zo všetkých síl snaží vyrovnať s bolestnou skutočnosťou, ktorá nečakane zasiahne do jej a Everettovho života. Oporou v ťažkých chvíľach je jej Stela, priateľka, akú by si želala mať každá z nás a Everettov najlepší priateľ Philip. Do vzájomne poprepletaných osudov štyroch hlavných hrdinov však vstupujú city a ich priateľstvo musí čeliť realite života. Anna, Stela, Everett a Philip sú ale pevne odhodlaní zotrvať spolu. Dojímavý dvojdielny román zo súčasnosti o ľuďoch, ktorých navždy spojilo neviditeľné puto pevného priateľstva je úprimnou spoveďou o tom, že na to, aby sme boli v živote šťastní, musíme vedieť predovšetkým dávať.

1. diel. Tam, kde láska zanecháva slzy, priateľstvo dokáže vyčariť úsmev na perách.Anna sa zo všetkých síl snaží vyrovnať s bolestnou skutočnosťou, ktorá nečakane zasiahne do jej a Everettovho života. Oporou v ťažkých chvíľach je jej Stela, priateľka, akú by si želala mať každá z nás a Everettov najlepší priateľ Philip. Do vzájomne poprepletaných osudov štyroch hlavných hrdinov však vstupujú city a ich priateľstvo musí čeliť realite života. Anna, Stela, Everett a Philip sú ale pevne odhodlaní zotrvať spolu. Dojímavý dvojdielny román zo súčasnosti o ľuďoch, ktorých navždy spojilo neviditeľné puto pevného priateľstva je úprimnou spoveďou o tom, že na to, aby sme boli v živote šťastní, musíme vedieť predovšetkým dávať.

Číta: Alena Ďuránová Celkový čas: 3 hodiny 9 minút Hrdinka poetickej, krásno-škaredej novely Krasojazdkyňa vyrastá v osemdesiatych rokoch v šedivom socialistickom meste na východe Slovenska a dospieva už po novembri 1989 v spoločnosti svojej promiskuitnej matky a temperamentnej babče.Útek z domu ju privádza k stretnutiu s najlepšou priateľkou, a najmä k objavu jazdy na koni, čo zásadne ovplyvňuje jej smerovanie. Z notorickej outsiderky sa vďaka krasojazde a práci na sebe samej postupne stáva sebavedomejšia mladá žena.

Číta: Dušan Jamrich, Ivo Gogál, Peter Krajčovič, Judita Hansman, Robert Roth, Ľudmila Mandžárová, Táňa Pauhofová, Dano Dangl, Milan Bahúl, Marek Majeský, Zuzana Fialová, Tomáš Maštalír, Dominika Zeleníková, Boris Farkaš, Ivan Krúpa, Daniela Mackovičová Celkový čas: 16 hodín 19 minút Milan Lasica vo vašej obývačke, Dušan Jamrich vo vašom aute.Robo Roth na vašej chate, Táňa Pauhofová s vami pri rannom behu. Divadelné predstavenie u vás doma. Slovensko NOIR je multižánrové dielo, ktoré spojilo 17 popredných slovenských autorov, 17 hercov, režisérov, muzikantov a talentovanú akademickú maliarku. Spoločne prinášajú výpoveď o nás a o Slovensku v aktuálnych časoch.Slovensko NOIR je výnimočný multižánrový projekt. Od bežných audiokníh sa odlišuje najmä tým, že spája štyri druhy umenia. Literatúru, herectvo, hudbu a výtvarné umenie. Príbehy boli narozprávané najlepšími hlasmi slovenskej umeleckej scény. Viac ako 16 hodín kvalitných príbehov, ktoré nahovorilo 17 najlepších hlasov slovenskej umeleckej scény. Ide o vôbec prvú stereo audioknihu na Slovensku.„My naozaj chceme, aby to tí ľudia hrali. Zvyčajne sa kniha nahráva trochu plochejším hlasom, ale my chceme, aby to hrali. A čo je pre herca úžasnejšie, ako keď mu povie režisér „môžeš hrať“. No nič! Naša audiokniha je o tom, že herci si naopak s veľkou radosťou idú svoje postavy a konečný výsledok je potom veľmi príjemný. Vzniklo z toho také malé divadelné predstavenie. Monodrámy.“ hovorí Judita Hansman.Audiokniha bola nahrávaná divadelno-filmovým štýlom, a tak v Slovensko NOIR nemohla chýbať ani postava narátora, teda rozprávača príbehov. Tejto role sa úspešne zhostil Robo Roth, ktorý vás svojím hlbokým hlasom prevedie z príbehu do príbehu.Hudba: Hudba sprevádza každé jedno slovo v audioknihe. O väčšinu skladieb, tak ako aj o podmazy, sa postarala kapela Sanity. Tú tvorí spoluautor projektu, basgitarista a producent František Lintner, multiinštrumentalista Majo Fero, ktorý je zároveň zvukárom a producentom audionahrávky Slovensko NOIR, a gistarista Dušan Homér. Na skladbách pracovalo ďalších 15 hudobných hostí, vrátane Márie Kmeťkovej a Andrey Bučko, ktorá takisto zložila jednu skladbu. Skutočne originálne hudobné teleso doplnil režisér a hudobník Ivan Blahút.„V Prešporskom divadle od začiatku pracujeme s Ivanom Blahútom. Je to režisér, ktorý ako jeden z mála pracuje s hercom. Komunikuje, pracuje, hľadá, vymýšľa. Je takisto veľmi zdatný hudobník, ktorého vždy lákala fúzia rôznych žánrov. Takže, čo sa týka hudby na našej audioknihe, pôjde o prerobené ľudovky. Ale nie tak, že ide o klasickú ľudovku, kde občas zaznie jazzový tón. Nie, nie. Hovoríme o kompletne prerobených piesňach do jazzu alebo do samby, alebo do rôznych štýlov, ktoré sú nesmierne pútavé.“Noir znamená v umení čierno-biely. Vyhranený, jasný pohľad na situácie, v ktorých žijeme, na príbeh. Ale noir je aj temnota, aj modrina, sinka a dokonca znamená aj stred terča. Divadlo, literatúra, výtvarné umenie, hudba, umenie ako také je, aj keď to mnohí ľudia stále nevidia, náš najlepší priateľ. Pretože iba najlepší priateľ má odvahu upozorniť nás na naše chyby a prešľapy. Umenie triafa priamo do srdca.Zoznam autorov a poviedok: 1. Ivan Kučera - Votrelcovňa - číta Daniela Mackovičová (Šencová) 2. Arpád Soltész - Som Števko - číta Ivan Krúpa 3. Juraj Thal - Vražda v kúpeľnej ulici - číta Boris Farkaš 4. František Kozmon - Petržalka 851 01 - číta Dominika Zeleníková (Morávková) 5. Juraj Červenák - Mátohy na Krížnej - číta Tomáš Maštalír 6. Silvester Lavrík - Zakochany - číta Zuzana Fialová 7. Márius Kopcsay - Halucinácia - číta Marek Majeský 8. Sor Ch.Verrin - Popoludnie na Zlatých pieskoch - číta Milan Bahúl 9. Jakub Nvota - Cesta do Žiliny - číta Dano Dangl 10. Milan Lasica - Čo sa nehodí, škrtnite - číta Dušan Jamrich 11. Nikita Slovák - Neviditeľný - číta Táňa Pauhofová12. Zuzana Szatmáry - Ako náletové dreviny / Sargasové more - číta Ľudmila Mandžárová 13. Pavel Vilikovský - Pes na ceste (úryvok) - číta Robo Roth 14. Veronika Šikulová - Pod skalu ryba, pod skalu zaba (podtitul Cigánska symfónia) - číta Judita Hansman 15. Hylla Kluth - Rovnováha - číta Peter Krajčovič 16. Pišta Vandal Chrappa - Jazero - číta Ivo Gogál 17. Ľubomír Feldek - básne - číta Dušan JamrichZoznam skladieb: 1. Noir 2. Hoja, milý hoja 3. Ej, padá, padá rosička 4. Sedemdesiat sukien mala 5. Páslo dievča pávy 6. Teče voda teče 7. Bella Ciao 8. Pohreb 9. Sen 10. Libertango 11. Výzva 12. Buď žijem, alebo nežijem 13. Čierne oči 14. Kohútik jarabý 15. Kopala studienku 16. Zbohom ostávajte 17. Odchádzanie

2. diel série. Druhá kniha Maroša Krajňaka nadväzuje na úspešnú prvotinu Carpathia (2011, finalista Anasoft litera 2012) v tom najlepšom zmysle slova a v mnohom ju ešte prekonáva. Príbeh plný fantázie, bizarných až halucinačných obrazov zachádza pod kožu historickej skutočnosti, súčasnosti aj čitateľovi. Prináša umelecky pôsobivý pohľad na následky udalostí nielen v Haliči v 20. storočí. Aj my si spolu s autorom môžeme klásť otázky, či možno ospravedlniť zločiny nezvyčajnými okolnosťami. Či môže jeden milosrdný čin a celoživotné pokánie zmyť krv z rúk hriešnika a spasiť jeho dušu. A či je fyzická smrť definitívnou hranicou, ktorá zbavuje človeka zodpovednosti... Vydajte sa s Entropiou na druhú výpravu do svojrázneho rusínsko-lemkovského sveta ponad priestor a čas a zažijete magický príbeh o vine a treste, o tajomstvách minulosti a možno aj budúcnosti. Maľbu použitú na obálke a pôvodné ilustrácie vytvoril Marek Ormandík.

1. diel série. Debutovou prózou Carpathia vstúpil do slovenskej literatúry nový, sľubný autor a priniesol ňou farby, ktoré sú pre tradičnú slovenskú prózu nezvyčajné: svojské videnie a cítenie zanikajúceho sveta svojho rodiska, opustenie epickosti na úkor „pocitovosti“ - hoci naznačené epické prvky by stačili na celú ságu -, beznádejné putovanie zanikajúcim svetom v trojuholníku „zeme nikoho“ a k tomu mihotajúce sa obrazy ako v starom kine... Z prózy cítiť „nažitú“ tému, autor akoby prostredníctvom scenára líčil zaniknuté „obrazy starého sveta“ a konfrontuje ich so svojimi súčasnými návštevami daného priestoru. Napriek tajomnosti a temnosti prózy čitateľ verí v pravdivosť prečítaného, čím sa napĺňa autorov zámer presvedčiť svojou prózou, že „to, čo sa reálne mohlo stať, sa naozaj stalo“. Novela Carpathia svojou témou i jej uchopením demonštruje znaky nesporného talentu a zrelosti svojho autora.

Táto kniha nás zavedie do ríše snov, kde sa však nestretneme s krajinou zázrakov, ale naopak s obyčajnou pravdou. Pravdou, ktorú máme celý čas pred očami, a napriek tomu ju nevidíme. Pravdou, ktorú si musíme najskôr uvedomiť a až potom ju budú naše oči schopné rozpoznať. Je to ten typ knihy, ktorú prečítate na jedenkrát, ale neskôr sa k nej ešte určite vrátite. Aj po ďalšom prečítaní v nej budete nachádzať nové perspektívy a myšlienky, ktoré vám budú našepkávať: "Zobuď sa!"Autor rozpráva príbeh o živote bežného človeka s jeho bežnými problémami - práca, peniaze, láska, vzťahy... V tom všetkom sa rozprávač snaží nájsť svoju cestu. Je to len obyčajný život, a napriek tomu sa v ňom rozprávač stratí. Milióny informácií, milióny názorov a návodov na život. Ale ako si vybrať ten správny?Má pocit, že potrebuje niekam ujsť. Ale kam? Kam sa dá ujsť? Rozprávač dostane možnosť odísť na svoje vysnívané miesto. Bude tam šťastný?Každý si vie predstaviť svoj raj. Miesto, kam by ušiel pred celým svetom. Ale vysnívané miesto možno ešte nie je všetko... Keď tam rozprávač neskôr stretne aj svoju vysnívanú ženu, už predsa nič nemôže brániť rozprávkovému koncu - a žili šťastne, až kým nepomreli... Bude to tak?Prečítame si na tridsiatej strane happy end? Alebo aj do vysnívaného sveta s vysnívanou ženou príde bežný život s bežnými problémami, aby tam spôsobili pomalý rozklad a rozprávač sa nám zase stratí? Kam sa dá ujsť? Má vôbec zmysel utekať? Prečítame si, že nemá zmysel ani zostať, ani odísť? Čo má vlastne zmysel? Nájde náš stratený rozprávač odpoveď?

Číta: Lucia Vráblicová Celkový čas: 4 hodiny 11 minút Zjedol som Lautreca je fiktívnou autobiografiou mladého muža narodeného v roku 1994. Rozprávač príbehu Bubi opisuje svoje dospievanie, ktorému dominuje zvláštny vzťah s matkou.Bubiho život je emotívna mapa kultúrnych vplyvov, do ktorej sa však postupne zapisuje zločin: on a mama Lasička riskujú životy najbezbrannejších. To, čo robia, je pravdepodobne na hranici etiky a morálky – ale možno nie.

Rozvedené. Ženy - manželky, ktoré s veľkou, či menšou láskou vstúpili do spoločného života s niekým, kto sklamal. Zlomil srdce, ukradol smiech, zničil sebavedomie. A možno vniesol do bytia svojej bývalej aj biedu. Kniha autorky Ivany Havranovej Rozvedené, je rozprávanie o osudoch vydatých žien, ktoré sa nedobrovoľne ale i dobrovoľne postavili pred rozvodový súd, aby sudca napokon vyniesol ortieľ: A manželstvo je rozvedené. Čo predchádza rozvodom? Aký život partnerov, aké pocity a vzťahy? Prečo sa z milujúcich bytostí stavajú odrazu cudzí ľudia? Prečítajte si tieto poviedky! A poskladáte z nich mozaiku odpovedí.

Zjedol som Lautreca je fiktívna autobiografia mladého muža narodeného v roku 1994. Rozprávač príbehu Bubi opisuje svoje dospievanie, ktorému dominuje zvláštny vzťah s matkou. Bubiho život je emotívna mapa kultúrnych vplyvov, do ktorej sa však postupne zapisuje zločin: on a mama Lasička riskujú životy najbezbrannejších. To, čo robia, je pravdepodobne na hranici etiky a morálky – ale možno nie.Vanda Rozenbergová, niekoľkonásobná finalistka ocenenia Anasoft litera, prichádza s novinkou, ktorej text je doplnený kresbami autorky.

Momentky vnímania sú filozoficko - poetickým pohľadom na súčasný svet, na človeka a jeho osud. Venujú sa základným darom, ale aj prekliatiam, ktoré dostalo ľudstvo do vienka.

Číta: Jana Oľhová Celkový čas: 15 hodín 50 minút Príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky (1939). Aj vďaka ich odhodlaniu a odvahe sa mohlo po druhej svetovej vojne Československo obnoviť v pôvodných hraniciach.O Jozefovi Gabčíkovi sa v učebniciach píše, o Anne Malinovej nie. A pritom bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Nezachoval sa protokol z výsluchu na gestape, a tak sa na ňu neprávom zabudlo.Autorka sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére Alene Voštovej. Prišla o mamu, keď mala tri roky, a dlho netušila, kto sú jej skutoční rodičia.Vydanie audioknihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET)

"Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute." - Jana Pácalová, NOVÉ SLOVO)"Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere." - jk, TÝŽDEŇ

Číta: Gabriela Dzuríková Celkový čas: 3 hodiny 33 minút Úspešníci sú drsným a vtipným románom o hlade po uznaní a hrôze zo zlyhania.V prudkom tempe a s cynickou úprimnosťou rozvíjajú príbeh lekárky, ktorá svoju prácu, mužov aj deti vníma inak, než by sa patrilo. Dej sa odohráva v reáliách slovenského zdravotníctva, ktoré autorka dôverne pozná.S nezvyčajnou otvorenosťou a zmyslom pre humor pomenúva skutočné pocity hrdinky ukryté za predstieranou nehou, vášňou a záujmom.

Číta: Boris Zachar Celkový čas: 9 hodín 14 minút Dnes už alternatívny kult slovenskej prózy a bestselleru z debutového pera Hiraxa. Uletený román plný čarovnej životnej psychodélie, špiny aj lásky, zmes prekrásneho i škaredého.Nahrávka vznikla podľa knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Raz aj v pekle vyjde slnko vydanej v roku 2007 vo vydavateľstve HladoHlas group.

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." - Albín Bagin

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009."Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." - Juraj Kušnierik

"Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." - Pavol Rankov

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." - Jozef Bžoch

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom.Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." - Peter Darovec

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012."Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna.„Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto: „Takže môj život je groteska." „Čí život nie je groteska? Sú dve možnosti: groteska, alebo tragikomédia." Z recenzie Gabriely Rakúsovej, Týždeň

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

Zbierka poviedok.Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. V antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté.V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji.Vitajte v Antikvariáte!

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia."Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..."

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle...Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008.Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII Ю. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta.

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť.Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010.Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný.Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu svetaTimo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa.A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Besednice. "Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: všeobecné úvahy, náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.(Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo.Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka.Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov."Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá?„Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi?„Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie?„Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy?„V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“Čím vás to prostredie najviac inšpiruje?„Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007