Slovenská literatúra

Rozsiahla lyricko-dramatická skladba o známej postave našej histórie. Ján Botto ju počas svojho života nestihol dokončiť, našťastie sa rukopisy po Bottovej smrti dostali do rúk jeho najbližšieho priateľa, Pavla Dobšinského…

Najobľúbenejšia a najčastejšie adaptovaná Palárikova veselohra. Vyslovil v nej i svoje demokratické názory na vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi. Poukázal na potrebu tolerancie a zmierenia medzi oboma národmi. Odsudzuje odrodilstvo, ale zároveň hovorí, že si treba vážiť aj príslušníkov iných národov. Ústrednou témou je boj proti odrodilstvu, oslava vlastenectva a úcta k rodnému jazyku. V hre využíva dvojitú zámenu postáv, z čoho vzniká množstvo humorných situácií a komických zápletiek.

Vrcholné dielo slovenského romantického básnika Jána Botta. V ňom dotvoril pôvodnú ľudovú predstavu Jánošíka ako zbojníka na ideál hrdého a smelého junáka, ktorý v sebe nesie túžbu ľudu po slobode a spravodlivosti.

Terézia Vansová celý život venovala ženskej osvete a aj Sirota Podhradských mala primäť ženy a dievčatá, aby zobrali do rúk knihu. Sentimentálny príbeh siroty Violy z roku 1889 bol prvý Vansovej román, no aj prvým románom v dejinách slovenskej literatúry od ženskej autorky vôbec.

Esencia klasickej slovenskej balady v elektronickej podobe. Ján Botto sa pri písaní tragického príbehu Adamčeka a Evičky inšpiroval povesťou, ktorú si rozprávali ľudia okolo Rimavskej Soboty. Prvýkrát vyšla v roku 1860.

Príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo...

Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, niekedy bizarným hračkám, k vode. Osudy postáv sa prelínajú, nájdeme medzi nimi ženu, ktorá sa rozhodne „veštením” meniť životy ľudí, ako aj mladého muža, ktorý stavia na hlavu tvrdenie, že muži sú tým silnejším pohlavím. Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov, očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.

Vidíte zrnko – lyrická próza, zamyslenia a úvahy básnika, dramatika, prozaika, predstaviteľa katolíckej moderny, autora vyše stovky kníh – Rudolfa Dilonga. Napísal ju v exile, vydali a vytlačili ju v Kanade.

Anna sa vydávala skoro hoci nečakala dieťa. Juraj bol chlap, ktorý k nej privandroval aj so svojou temnou minulosťou, usadil sa a pracoval ako robotník. Kým žili v činžiaku v malom meste, ešte sa ako-tak držal. Neskôr, keď postavili dom, sa týranie manželky za jeho múrmi začalo. Ponižoval, šikanoval, fackoval... Nevedela o jeho živote nič. Až po manželovej smrti sa dozvedela, že žila s bývalým dozorcom z pracovného tábora v Seredi a majstrom republiky v boxe. A podľa toho sa k ľuďom, ktorých nacisti a gardisti odvliekli z domovov do koncentračného tábora, aj správal. Bil, vraždil... Annino svedomie sa topilo vo výčitkách. Zabudla na bolestivý manželský život plný nadávok a kopancov, myslela na ľudí, k smrti umlátených rukami jej manžela. A aby to nemala také jednoduché, duch mŕtveho sa správal v dome takmer ako za živa. Zjavoval sa, odchádzal, robil si čo chcel...

Bolo by to pekné povedať, že novela Pavla Vilikovského dáva odpovede na základné otázky života, ale nebola by to pravda. Hlavný hrdina a rozprávač príbehu sa len pokúša klásť tie odveké otázky trochu ináč, tak ako mu ich vnucujú na jazyk jeho vlastné zážitky a skúsenosti. No ako vieme, dobre položená otázka je už polovicou odpovede, a druhú polovicu si iste doplní sám učiteľ. Dozvie sa popritom všeličo o láske, lavínach, kožuchoch, duši, materských znamienkach, zen budhizme a na neposlednom miest aj o bilabiálnych konsonantoch v jazyku algonquinských Indiánov. Nie všetkému, čo rozprávač vraví, sa dá veriť, ale to nie je čudné, on si len píska na ceste tmavým lesom, aby si dodal odvahu. Iste ho poteší, ak ho čitateľ na kuse odprevadí a prípadne sa aj pridá svojím vlastným popiskovaním - vo dvojici sa ani ten najhustejší les už nezdá taký temný.